Významný historický akt je na ceste do zabudnutia?


poslanci FZ štvorecVznikom samostatného štátu Slováci získali dar, o akom snívali tisíc rokov

Ján SMOLEC - Foto: archív, mab

Je to smutné, ale na historický akt, ktorý súvisí so vznikom slovenskej samostatnosti, sa celých dvadsať rokov akoby zámerne na Slovensku zabúda. Pokiaľ vládli takzvaní „politickí talibanisti“, teda tí, ktorí podmínovávali cestu k samostatnosti a evidentne slovenskú štátnosť nechceli, sa národovci nečudovali. Ale žiaľ, ani za vlády proslovenských politikov sa tento historický akt veľmi nespomínal. Ide o 25. november 1992, keď sa v Prahe vo Federálnom zhromaždení ČSFR schválil zákon o zániku Československa.

Tento štát vznikol v roku 1918 preto, lebo Česi sa potrebovali vymaniť z područia rakúsko-nemeckého a my Slováci nie z područia, ale z neľútostného, likvidačného maďarského jarma. Preto i naši vtedajší najvýznamnejší politici, osobitne Štefánik a Hlinka, súhlasili, aby sme sa spojili s Čechmi. K jeho vzniku prispela Pittsburská dohoda, v ktorej bolo čierne na bielom napísané a podpísané i „tatíčkom“ Masarykom, že Slovensko bude v novom štáte rovnocenným subjektom s Českom.

Žiaľ, neboli sme. Prežili sme pokusy o asimiláciu aj z českej strany. Národný útlak pokračoval. Sebectvo mocnejších, povedľa ktorých sme museli žiť, nás oberalo o kus vlastnej histórie. Žili sme v ich tieni. Zúfalo, skoro sedemdesiat rokov, sme sa museli brániť proti nebezpečnej zbrani – čechoslovakizmu. Doteraz ho udržujú pri živote jeho niektorí aktívni propagátori z radov politikov, historikov, novinárov a hlúpučkých kvázi celebrít. Zaktivizovali sa osobitne teraz, pri dvadsiatom výročí vzniku slovenskej štátnosti.

poslanci FZZákladnou charakteristikou celého nášho stáročného vývoja je nepretržitá národná obrana. Ubránili sme sa úspešne Avarom, Frankom, krvilačným Tatárom, Turkom, Maďarom. V roku 1939 sme sa úspešne ubránili pred rozparcelovaním medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko. Ubránili sme si korene národnej identity: slovenskú reč, duchovnú kultúru. Dôležitým prvkom našej národnej identity sa stalo kresťanské učenie. Dostali sme ho do vienka ako vzácny dar už na úsvite našich dejín od geniálnych slovanských vierozvestcov Cyrila a Metoda, ktorí nás prví orientovali na Západ. Rím akceptoval, aby jazyk našich predkov bol štvrtým liturgickým jazykom. S nadsadením môžeme konštatovať, že už vtedy sme vstúpili do Európskej únie. Naša minulosť bola naplnená mnohými prehrami, biedou a utrpením. Znovu a znovu sme sa však dvíhali z kolien. Napriek všetkej neprajnosti i zlobe sme si vydobyli právo na náš kus zeme pod Tatrami. Vždy sa našli vzácni synovia národa, od Štúra počnúc, ktorí ho vedeli prebudiť. V  rokoch 1990 a 1992 tento zápas vyvrcholil.

OD ŠTÚRA PO MEČIARA

Medzi hlavných projektantov, rozhodujúcich tvorcov slovenskej štátnosti jednoznačne patrí aj Vladimír Mečiar. Dnes sa jeho zásluhy spochybňujú a pripomínajú sa iba jeho chyby. Jeho odporcovia s podporou zahraničných konzultantov a najmä finančnou dotáciou, vytváraním kadejakých nadácií, ktoré sa tvária ako najväčší bojovníci za demokraciu, dosiahli, že ho napokon zmietli z politickej scény. Taký je niekedy údel politikov. Usilujú sa ho vygumovať z povedomia občanov. Kdekto z dnešných i minulých politikov si dovoľuje do Mečiara kopnúť, zopsuť ho a dokonca tvrdiť, že samostatné Slovensko nechcel. Druhým jeho „zločinom“ je, že otvoril dvere privatizérom, a tak otvoril dvere najväčšiemu zlu – korupcii. Privatizácia bola dieťaťom nežnej revolúcie a jej otcom pán Klaus. Spoločenské vlastníctvo, výmysel Marxa, prakticky neexistuje. Každé vlastníctvo musí mať svojho majiteľa. Štát ako vlastník v celom socialistickom tábore skrachoval. Privatizácia mala byť prostriedkom na ozdravenie rastu ekonomiky. Mečiar sa netajil zámerom, aby národné podniky privatizovali predovšetkým slovenskí podnikatelia a nie zahraniční. To zmobilizovalo svetových kapitalistov na čele s pánom Sörösom k totálnemu protiútoku proti jeho osobe. Podplatili politikov a novinárov (na Slovensku štyridsiatich) a bolo po národnom majetku a aj Mečiarovi. Za jeho vlády sa privatizovali zväčša iba menšie podniky, za vlády Dzurindu, ktorý samostatné Slovensko navyše nechcel, sa sprivatizovali zlaté nosnice slovenskej ekonomiky – plynárenský priemysel, telekomunikácie a podobne.

Ako a za ktorej vlády fungovala korupcia, konkrétne odhalila nedávna kauza Gorila. Svet žasol. Slovensko, ktoré sa jediné osamostatnilo bezbolestne, ústavne, demokraticky, sa stalo krajinou úplatkárskych „goríl“. Na Slovensku už vraj existujú dve tisícky milionárov a miliardárov. Zároveň sa až 80 percent Slovákov ocitlo na hranici chudoby – žijú za podpriemerné platy či dôchodky. Mečiarovi sa vyčítalo, že brzdil príliv zahraničného kapitálu na Slovensko. Dzurindovci a miklošovci mu dokorán otvorili dvere. Majetku sa zmocnili najmä tí, ktorí ho chceli iba pre seba, a nie modernizovať a oživovať hospodárstvo. Preto už nemáme slovenské podniky, iba montážne dielne. Podniky i banky sú v cudzích rukách.

SAMOSTATNOSŤ AKO ZÁCHRANA

ČSFR budova rokovacia sálaVráťme sa však k tvrdeniu, že Mečiar samostatné Slovensko nechcel. Ako novinár a neskôr i poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR i prvej Národnej rady SR zvolenej po roku 1989 som mal možnosť registrovať, či Mečiar samostatnosť Slovenska chcel alebo nechcel. Jednoznačne tvrdím, že chcel. Možno aj preto, lebo jeho otec v časoch socialistickej éry v záhrade rodinného domu neodstránil, ale starostlivo udržiaval trojvršie s dvojkrížom, symbolom prvej slovenskej štátnosti. Po revolúcii ako minister vnútra tieto symboly urýchlene obnovoval. O prvom slovenskom štáte v STV 27. 8. 1997 povedal, že bol „potrebný, lebo Maďari s Nemcami, ale i Poliaci by naše územie poobtŕhali... Štát sa preukazoval ako životaschopný a bol v tom období záchranou Slovenska pred vydaním Maďarsku, alebo rozdelením na dve časti“.

Keď vo februári 1991 hovoril s prezidentom Havlom o novej Ústave ČSFR, v ktorej by sa jednoznačne hovorilo o dvoch rovnoprávnych národoch, najväčší český demokrat to odmietol. Česi chceli iba silný prezidentský štát. Havel dokonca uvažoval o zrušení majorizácie slovenských poslancov vo Federálnom zhromaždení. V roku 1992 bolo Klausovi i Mečiarovi jasné, že sa rozpočet ČSFR na rok 1993 nezostaví. O slovenskej samostatnosti hovoril začiatkom roka 1992 aj na Devíne. Pred voľbami 1992 malo HZDS päť alternatív spolužitia s Čechmi. Slováci na matičných manifestáciách, podujatiach slovenskej inteligencie a predvolebných zhromaždeniach volali: CHCEME SAMOSTATNOSŤ! Rozliční hríbovci, gálovci, šimečkovci, ktorí vystupujú i v súčasnom českom televíznom seriáli Zbohom Československo, pred kamerou klamú, že Slováci rozdelenie, zánik ČSR nechceli. Ako Fedor Gál, ktorý doslova zúril a urážal: „Musel jsem emigrovat, volové Slováci mně vyhnali...“ Sám sa rozhodol, nikto ho nevyháňal. Nik nevyháňa ani jeho druhov. Ale pripomínať si významné historické chvíle, ktoré súvisia so slovenskou štátnosťou a na ktorých sme sa navyše zúčastnili , budeme!

V lete 1992 nás zvolených poslancov predseda HZDS do Prahy vyprevádzal slovami: „Urobte všetko preto, aby sme sa s Čechmi rozkmotrili ústavne, demokraticky, bezbolestne!“

ZABUDNUTÍ POSLANCI                                 

Ani sme sa v parlamente poriadne neusadili, po piatich mesiacoch poslancovania, konkrétne 25. novembra 1992, sme jeho príkaz, ktorý bol zároveň i naším vnútorným presvedčením a želaním, splnili. Republika sa rozdelila. Čechoslováci horko zaplakali, Slováci výskali od radosti. Dvadsiaty piaty november by mal byť aspoň pamätným dňom Slovenska. Sedemdesiatpäť federálnych poslancov zo Slovenska hlasovalo za zánik ČSFR. K rozdeleniu a zániku na dva samostatné štáty prispelo aj stoosem českých poslancov. Vystískali sme sa aj štrngli si pohárikmi s klausovcami. Osobitne za hlas pre Slovensko som poďakoval aj sociálnemu demokratovi Waltrovi Komárkovi. Iný sociálny demokrat, dnes možno budúci český prezident Zeman, vtedy sníval o československej únii. Návrh mal veľa hlasov, ale neprešiel.

Svet nechcel správe o unikátnom, vzorovom rozdelení v strede Európy, v ktorom sa často rozhárali susedské spory, spočiatku veriť. V Európe v tomto čase vznikali mnohé nové štáty, ale rodili sa na bojiskách nenávistne, krvavo, bolestne. Česi a Slováci rokovali, často rokovali, zvážili všetky okolnosti a rozdelili sa. Bez jediného výstrelu, dokonca bez jedinej facky. Dvadsaťročná existencia samostatných štátov potvrdila, že to bolo správne rozhodnutie. Sedemdesiatpäť federálnych poslancov zo Slovenska po polročnom pôsobení vo funkcii poslanca a strate všetkých výhod, najmä poslaneckej imunity, sa vrátilo do svojich domovov a, žiaľ, odvtedy po nich „ani pes neštekne“. Z českých poslancov sa utvorila druhá komora. Na Slovensku sa to odmietlo.

Po rozdelení sme mali väčšie problémy my. Všetky štátne inštitúcie sa museli vybudovať. Česi mali problémy iba s názvom. Drzo si prisvojili federálnu zástavu, hoci posledný federálny zákon to zakazoval. Modrý cíp sa medzi biele a červené pásy vsunul ako symbol Slovenska. Asi predpokladali, že sa k Čechom po pár mesiacoch s prosíkom vrátime. Česi rozpad ČSFR neoslavujú, lebo to bola zároveň veľká prehra čechoslovakizmu. Nemali by sme však zabudnúť, že jeho exponenti stále existujú.


 

Z Hnutia za demokratické Slovensko sa o zánik federácie pričinili poslanci:

Peter Baco, Trenčín, Edita Bellušová, Spišská Nová Ves, Irena Belohorská, Bratislava, Tibor Bindas, Prešov, Peter Bulík, Bánovce nad Bebravou, Ján Cuper, Bratislava, Milan Čič, Bratislava, Andrej Daniel, Nitra, Ivan Daniš, Banská Bystrica, Ján Danko, Trebišov, Ľubomír Dolgoš, Dunajská Streda, Rudolf Filkus, Bratislava, Anna Gajdošová, Bystré, Rudolf Garaj, Žiar nad Hronom, Imrich Hamarčák, Stropkov, Júlia Hlavatá, Šurany, Roman Hofbauer, Bratislava, Vladimír Homola, Čadca, Pavol Chalupek, Dubnica nad Váhom, Ľubomír Javorský, Veľký Šariš, Karol Karaba, Drahovce, Martin Kontra, Bratislava, Jozef Kóša, Modrý Kameň, Michal Kováč, Poprad, Michal Kováč, Bratislava, Roman Kováč, Bratislava, Ábel Kráľ, Bratislava, Peter Krivda, Bratislava, Matúš Kučera, Bratislava, Igor Mathé, Veľký Šariš, Pavol Mattoš, Brezová pod Bradlom, Karol Melocík, Trenčín, Peter Mercell, Zvolen,   Július Minka, Žiar nad Hronom, Eva Mitrová, Bratislava, Ivan Mjartan, Bratislava, Jozef Moravčík, Bratislava, Rudolf Nemec, Bratislava, Jozefína Obšítniková, Snina, Jozef Pauko, Rajec, Peter Porubský, Liptovský Hrádok, Miloslav Rajčan, Topoľčianky, Milan Rehák, Kostolná-Záriečie, Peter Ryška, Jaslovské Bohunice, Dušan Slobodník, Bratislava, Ján Smilka, Trenčín, Ján Smolec, Pohronská Polhora, Anton Straka, Krásno nad Kysucou, Otília Šablicová, Bratislava, Jozef Šeďovič, Rumanová, Eduard Šimko, Hanušovce nad Topľou, Július Šimko, Košice, Vladimír Šucha, Žilina, Peter Švec, Piešťany, Rudolf Tvaroška, Trenčín, Igor Urban, Prešov, Jozef Veverka, Prešov, Jozef Vrábel, Hlohovec, Ľubomír Zámiška, Prievidza, Roman Zelenay, Bratislava.

Zo Slovenskej národnej strany sa k nim pripojili:

Ivan Gondáš, Martin, Kamil Haťapka, Borinka, Pavol Hrivík, Bratislava, Marcel Mihalík, Bratislava, Miroslav Michalec, Majcíchov, Víťazoslav Moric, Martin, Štefan Paulov, Nitra, Oľga Pavúková, Modra, Ján Repaský, Trenčín, Peter Socha, Bratislava, Emil Spišák, Košice, Jozef Šeďovič, Rumanová, Peter Švec, Piešťany.

Za Sociálnodemokratickú stranu Slovenska:

Ľubor Bystrický, Bratislava, Pavol Delinga, Bratislava, Jozef Klein, Kežmarok.

Za Stranu demokratickej ľavice:

Štefan Nižňanský, Bratislava, Rudolf Tvarožka, Trenčín.

Slovensko by si malo zároveň aj pripomenúť, kto proti zániku federácie hlasoval.

Proti rozdeleniu ČSFR hlasovali:

KDH: Ivan Čarnogurský, Ivan Šimko, Jozef Klokner, Pavol Kubičár, Gabriela Pradová, Alojz Rajnič, Alojz Rakús.

SDĽ: Ján Zán, Marián Kováč, Jozef Olej, Viera Pavlechová.

Zdržali sa hlasovania:

KDH: Anton Anderko, Július Bobovnický, Milan Gaľa, Ján Petrík, Jozef Mikloško.

SDĽ: Jozef Stank, Igor Lenský, Milan Štefanovič, Peter Bohunický, Vladimír Buzalka, Dušan Cinkota, Stanislav Grohman, Mikuláš Šidík, Michal Borguľa, Ľudmila Gajdošíková, Juraj Kováčik, Jozef Murgaš, Ladislav Orosz, Peter Popesko.

SDSS: Peter Beniač.

Nehlasovali:

KDH: Štefan Bošnák, Jozef Hajdák.

SDĽ: Michal Benčík, Jaroslav Klvač, Margita Adamčíková.

SDSS: Vladimír Moravčík.

HZDS: Jozef Kniebugl (ospravedlnený, pochovával manželku).


 

Pokiaľ ide o bývalých slovenských poslancov odhlasujúcich rozdelenie, patrilo by sa pri dvadsiatom výročí, aby ich prijal pán prezident alebo iný súčasný štátny predstaviteľ a oficiálne im poďakoval za akt, pri ktorom mnohí osobne veľa stratili (poslanecké výhody a imunitu, dokonca zamestnanie). Vynára sa otázka, ktorý z dnešných poslancov by takúto obetu priniesol? Slovensko však vďaka nim získalo dar – samostatnosť –, o akom snívali naši predkovia tisíc rokov. Dnes sedíme za európskym stolom ako rovnocenný partner iných národov. Keby sme pred dvadsiatimi rokmi nezískali samostatnosť, tak by sme v Európskej únii už existovali iba ako druhotriedny región. Uvedení poslanci, ak žijú, netúžia po štátnych vyznamenaniach, i keď tie sa dávali aj tým, ktorí nepohli prstom pre slovenskú samostatnosť. Postačí im, keď ich štátny predstaviteľ pozve na kávu a poďakuje za to, čo pre Slovensko urobili. Bola by to tragédia, keby sa tento akt chcel vygumovať z histórie Slovenska.


 

Udalosť európskeho, národného a štátneho významu

Dušan D. KERNÝ

poslanci FZ 1V neľahkých časoch ste zobrali na seba zodpovednosť a rozhodli ste ústavne o zániku federácie a umožnili ste vytvoriť suverénny štát pre suverénny slovenský národ. Rozhodnutie z novembra 1992 o ústavnom zániku federácie a vzniku českej a slovenskej republiky ako samostatných štátov je dodnes európskym a svetovým unikátom. Vyhlásil to predseda NR SR Pavol Paška na slávnostnom pamätnom zhromaždení bývalých poslancov federálneho zhromaždenia, ktoré zorganizovala Matica slovenská.

Matičné pozvanie a iniciatívu tejto národnej ustanovizne prijala drvivá väčšina poslancov štyroch politických strán, ktoré vtedy hlasovali za ústavný zákon o zániku federácie –, HZDS, národnej SNS, ľavicovej SDĽ a dubčekovskej sociálnej demokracie SDSS. Slávnostné zhromaždenie v Historickej budove SNR, spojené s odovzdávaním pamätných listín, ktorých duplikáty budú uložené v archíve Matice slovenskej, zvolal predseda MS Marián Tkáč. Dve desaťročia sme volali po tom, aby sa takéto zhromaždenie konalo, pripomenuli viacerí účastníci z takmer sedemdesiatich poslancov Snemovne národov FZ ČSFR, ktorí prijali a ocenili matičnú iniciatívu. Nešlo len o to, že sme hlasovali, my sme to vybojovali, zdôraznil o. i. pre SNN generál Rudolf Tvarožka, vtedy poslanec SDĽ. Bolo to najväčšie slovenské politické víťazstvo na pražskej politickej scéne, konštatoval vtedajší poslanec HZDS Ján Smolec. Bol to nezištný čin, vzdali sme sa bez náhrady imunity aj poslaneckých platov, odmenou bol historický cieľ, korunovanie snáh našich predkov – ústavný vznik suverénneho slovenského štátu. Slovensko je faktom,  pokračujme v zápase za politické a sociálne udržanie Slovenska – s tým sa rozchádzali aktéri historickej udalosti. Podujatie sa konalo za účasti predstaviteľov oboch najväčších cirkvi
na Slovensku.

 

Foto 1: Ilustračná fotografia hlasovania poslancov FZ v Prahe v roku 1992.

Foto 2: Rokovacia sála federáneho parlamentu.

Foto 3: Matica slovenská spolu s predsedom NR SR P. Paškom odovzdali 28.11.2012 žijúcim exposlancom ďakovné diplomy za rozdelenie ČSFR.




Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.