Významný medzník v národných dejinách


Slovenský štát pečať 1.SRPred sedemdesiatimi piatimi rokmi sa zrodila prvá moderná slovenská štátnosť

Významný medzník v národných dejinách

Vojtech KÁRPÁTY – Foto: archív SNN

Štrnásteho marca 1939 vznikol Slovenský štát – prvá slovenská štátnosť v moderných dejinách. Napriek mentorským hlasom jeho razantných odporcov z tábora včerajších marxistických internacionalistov a dnešných internacionálnych svetoobčanov, ktorí by ho najradšej vymazali z individuálnej a najmä z kolektívnej pamäti Slovákov, zostane súčasťou našej slovenskej národnej histórie.

Napriek negatívam, ktoré boli spôsobené osobnými zlyhaniami a slabosťami niektorých jeho predstaviteľov, no najmä zahranično-politickými súvislosťami jeho vzniku a rovnakými podmienkami jeho existencie, ostáva Slovenský štát trvalým medzníkom, ktorý dokázal, že sa Slováci vedia zjednotiť na budovateľskom diele vlastnej štátnosti.

DOZRIEVANIE PODMIENOK

Cesta Slovenska k 14. marcu 1939 bola cestou dvadsaťročného boja Slovákov za uznanie za samostatný národ a boja proti bezduchému utilitarizmu idey československého národa. Neschopnosť a neochota protagonistov tejto štátnej ideologickej fikcie na českej i slovenskej strane riešiť národnostnú otázku prvej Československej republiky prirodzene skončila vo využití prvej príležitosti ľudákov dosiahnuť svoj cieľ – autonómiu Slovenska, ktorá sa v rýchlom slede dojmov a skúseností z benešovského defetizmu, kombinovaného s nátlakom vtedajších veľmocí, stala logickým predpokladom kreovania samostatného Slovenského štátu.  

Podpredseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) Dr. J. Tiso pozval 6. 10. 1938 do Žiliny členov výkonného výboru HSĽS a predstaviteľov niektorých dôležitejších slovenských politických strán. Prítomní podpísali Vyhlásenie o autonómii Slovenska. Pražská vláda vyhlásenie prijala a vymenovala Dr. J. Tisu za ministra pre správu Slovenska. Slovenská autonómna vláda bola vymenovaná 8. októbra 1938. V ten istý deň predsedovia troch vládnych politických strán podpísali prijatie Žilinskej dohody, ktorá apelovala na Národné zhromaždenie, aby vykonalo do 28. októbra 1938 všetky potrebné zmeny ústavy. Po naliehaní a ultimatívnych požiadavkách zo strany HSĽS pražský parlament odsúhlasil 22. novembra1938 ústavný zákon č. 299 o autonómii Slovenskej krajiny, ktorým sa názov štátu zmenil na Česko-Slovenská republika.

Voľby do prvého Snemu Slovenskej krajiny sa konali 18. decembra 1938 na základe platných česko-slovenských právnych noriem (čl. 5 ústavného zákona č. 299/1938 Sb. z. a n.). Predložená bola jednotná kandidátka HSĽS a Strany slovenskej národnej jednoty, na ktorej však boli aj predstavitelia bývalých dôležitejších politických strán, s výnimkou marxistov. Na túto kandidačnú listinu hlasovalo 97,3 percenta voličov platnými hlasmi. Zvolených bolo šesťdesiattri poslancov, z ktorých šestnásť (25 percent) predtým nepatrili do HSĽS. Prvé slávnostné zasadanie Slovenského snemu sa konalo 18. januára 1939. Zúčastnila sa na ňom aj vládna delegácia z Prahy vedená ministerským predsedom Rudolfom Beranom.

HOMOLOV PUČ

slovenský štát snem-slovenskej-republiky v-www.oskole.sk

Slovenský snem, 1939.

Na prelome februára a marca 1939 sa prudko zhoršili vzťahy medzi slovenskou autonómnou a pražskou centrálnou vládou. Do istej miery to spôsobili aj aktivity radikálov z HSĽS a HG v zahraničí. Najmä posledná cesta dvoch ministrov autonómnej vlády Ďurčanského a Teplánskeho do Berlína, ktorá sa uskutočnila 28. februára 1939. Pražská vláda zašla až tak ďaleko, že žiadala od vedenia HSĽS verejné vyhlásenie o lojalite. Pod tlakom týchto okolností sa 6. marca 1939 konala spoločná schôdza autonómnej vlády, predsedníctva Snemu a užšieho predsedníctva HSĽS. Jej účastníci sa jednomyseľne zhodli na téze, že štát treba budovať evolučnou cestou a nevyhlasovať unáhlene samostatnosť.

Už koncom roku 1938 sa začínali z politických otrasov spamätávať starí prívrženci čechoslovakizmu. Chceli paralyzovať slovenskú autonómiu. Po zasadnutí vlády vo štvrtok v noci 9. marca 1939 prezident republiky Emil Hácha oznámil štátnemu ministrovi Karolovi Sidorovi, že zosadil slovenskú krajinskú autonómnu vládu Jozefa Tisa a vedením novej vlády poveril ministra školstva Jozefa Siváka.

V noci z 9. na 10. marca 1939 prišli na Slovensko vybrané četnícke a vojenské oddiely z Moravy. Hneď po svojom príchode začali obsadzovať strategické úrady a inštitúcie a na Slovensku bol vyhlásený výnimočný stav. Začala sa otvorená vojenská diktatúra, označovaná aj ako Homolov puč. Generál Bedřich Homola (popravený v januári 1943 v Berlíne) bol náčelníkom 7. armádneho zboru v Banskej Bystrici a jeho úlohou bolo uskutočniť puč na strednom Slovensku. Vedúcu úlohu v tejto akcii z vojenskej stránky mal zemský veliteľ na Slovensku gen. Hugo Vojta.

REAKCIA GARDY

Obyvateľov Slovenska čakalo v piatok 10. marca 1939 šokujúce ráno. Po celom území boli vylepované vyhlášky, v ktorých sa oznamovalo, že všetku moc na Slovensku preberá do svojich rúk vojsko. Četnícke oddiely obsadili Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy (HVHG) a Zborové veliteľstvo Hlinkovej mládeže (ZVHM), sídliace v budove Živnodomu. Dňa 10. marca 1939 o 14. hodine sa gardisti pokúsili o útok, ktorého hlavným cieľom malo byť opätovné získanie veliteľstiev HG a HM. Polícia v Bratislave sa zachovala neutrálne, pretože nedostala nijaké priame rozkazy, ako má v danej situácii zakročiť a či má postupovať proti útočiacim gardistom. Nepridala sa k nikomu a zaradila sa k prizerajúcemu davu. Skupina policajtov stála aj pri vchode do Živnodomu a nijakým spôsobom nebránila malému oddielu ôsmich gardistov a niekoľkých civilov vojsť do chodby na prízemí. Gardisti vyzvali na veliteľstve uzamknutých a zabarikádovaných četníkov, aby okamžite opustili budovu. Četníci neuposlúchli výzvu a gardisti začali búchať pažbami pušiek do dverí a pokúsili sa ich násilím otvoriť. Náhodný výstrel jedného z gardistov dal podnet na streľbu žandárov do dverí. Jeden z týchto výstrelov zasiahol dvadsaťsedemročného Antona Kopala do pravej strany hrude a projektil spôsobil krvácanie do pľúc. O niekoľko hodín Kopal podľahol zraneniam po prevoze do štátnej nemocnice. V tom čase ešte jeho smrť nemohla zapríčiniť väčšiu reakciu zo strany gardistov, pretože sa predpokladalo, že takýchto obetí bude v týchto dňoch v Bratislave viac. Kopal bol však jednou z dvoch obetí marcových udalostí roku 1939. Tak sa oficiálnym hrdinom a martýrom HG stal práve Anton Kopal, rodák z hornonitrianskej obce Veľké Uherce.

AKTIVITY BERLÍNA

V sobotu 11. marca 1939 ešte v dopoludňajších hodinách HG obsadila poštové riaditeľstvo. Sidor žiadal telefonicky Berana, aby gen. Sirový zrušil rozkaz obsadiť verejné budovy na Slovensku. Na vidieku trvali ešte ozbrojené stretnutia medzi vojskom, žandármi a gardistami. Ráno o 9.30 hodine vznikla konfliktná situácia medzi HG a vojskom. Bolo tu šesť ťažko a päť ľahko ranených a nakoniec sa české žandárske oddiely museli stiahnuť. Na viacerých miestach odzbrojila HG české finančné stráže a žandárstvo. Okolo 22. hodiny potvrdila Praha vo funkcii predsedu slovenskej autonómnej vlády Karola Sidora. Dr. J. Tiso odovzdal úrad predsedníctva vlády Sidorovi a utiahol sa na svoju faru v Bánovciach nad Bebravou. V nedeľu 12. marca 1939 v skorých ranných hodinách prišla do Bratislavy nemecká delegácia v počte pätnásť až dvadsať ľudí na čele so štátnym sekretárom ministra zahraničia Dr. Wilhelmom Kepplerom, vodcom nemeckej národnej skupiny na Slovensku Ing. Franzom Karmasinom a ríšskym miestodržiteľom Východnej Marky (Ostmark – označenie Rakúska po anexii Nemeckou ríšou) Arthurom Seyss-Inquartom. Delegácia ponúkla nemeckú pomoc pri okamžitom osamostatnení Slovenska. Sidor túto ponuku odmietol s odôvodnením, že slovenskí politickí reprezentanti sa dohodli na evolučnom postupe osamostatnenia Slovenska. Svojím odmietnutím si Sidor vyslúžil neskorší výrok sklamaného Hitlera, že je „ein Soldat der Prag“.

HLASOVANIE O ŠTÁTE

Nemci sa po neúspechu u Sidora obrátili na Tisa. V pondelok 13. marca 1939 o 11. hodine predpoludním sa konalo rokovanie predsedníctva HSĽS v redakcii Slováka, kde J. Tiso informoval o pozvaní do Berlína, ktoré mu doručili priamo do Bánoviec. Po súhlase Užšieho predsedníctva HSĽS a slovenskej vlády Tiso, sprevádzaný Štefanom Danihelom a Ferdinandom Ďurčanským, odletel 13. marca 1939 z Viedne do Berlína. Hitler v rozhovore s Tisom zdôraznil, že Slovensko musí urýchlene vyhlásiť svoju úplnú štátnu samostatnosť. Tiso odmietol vyhlásiť samostatnosť priamo z Berlína a odpovedal, že to je vo výlučnej kompetencii slovenského snemu. Preto sa 14. marca 1939 zišiel Snem Slovenskej krajiny, ktorý o 10.57 hodine otvoril svoje mimoriadne zasadnutie. Zúčastnilo sa na ňom päťdesiatsedem zo šesťdesiattri poslancov. Povstaním zo svojich miest o 12.07 hodine poslanci jednomyseľne odhlasovali vytvorenie samostatného Slovenského štátu, ktorý sa od 21. júla 1939 oficiálne nazýval Slovenská republika. Zároveň vymenovali novú slovenskú vládu.

Vo večerných hodinách 14. marca 1939 ako prvé uznalo de facto i de iure Slovenský štát Maďarské kráľovstvo a ako prvé a jediné ho vojensky napadlo. Túto zákernú vojenskú agresiu Maďarska bez vyhlásenia vojny označujeme aj ako Malá vojna.

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.