Zápas o dejiny, a teda ani o Slovensko sa neskončil


Štyria historici o prelomových udalostiach dejín v redakčnej besede SNN

Zápas o dejiny, a teda ani o Slovensko sa neskončil

Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: archív SNN

Do redakcie sme dostali rozhorčený písomný protest člena známych medzinárodných spisovateľských spolkov, ako aj organizácií televíznych a filmových kritikov, ktorý adresoval i vedeniu RTVS, že sa na 75. výročie Viedenskej arbitráže nevenovala tejto historickej udalosti nijaká pozornosť. „Viedenská arbitráž bolo násilné zabratie zvrchovaných území Československa, a tým Slovenska, a zlyhanie demokratických síl Európy,“ konštatoval pri tejto príležitosti historik, terajší minister vlády SR Dušan Čaplovič. Podľa neho „okupovanie Košíc a ďalších slovenských miest a obcí na slovenskom juhu sprevádzalo násilie voči českým, slovenským, židovským a rómskym občanom, ale aj demokraticky zmýšľajúcim Maďarom“. Redakčnú besedu s historikmi strednej a mladej generácie – Dr. Antonom Hrnkom (1955), Dr. Ferdinandom Vrábelom (1948), Dr. Martinom Lackom (1976) a Mgr. Jánom Mitáčom (1983) – začíname preto súčasnosťou.

 ● Jestvuje vyvážený mediálny záujem o dejiny?

Hrnko štvorecAnton HRNKO: Osobne sa nazdávam, že verejnoprávne médiá zámerne obchádzajú témy z národnej histórie. Ak sa pozrieme na okolité štáty, tak zistíme, že v Poľsku je celý verejnoprávny kanál (História), na ktorom dvadsaťštyri hodín vysielajú témy z histórie Poľska, ale aj ostatného sveta. Rovnaký kanál má nemecká verejnoprávna televízia (ZDF Info). V Maďarsku sú všetky kanály priam preplnené národnou históriou. Veľmi komorne, ale o to účinnejšie vysiela témy z národnej i zo svetovej histórie verejnoprávna rakúska i česká televízia. Pritom ani jedna z týchto televízií sa nevyhýba háklivým témam a záležitostiam. A čo nechýba žiadnej relácii na spomínaných kanáloch, je prísny národný uhol pohľadu. Neobzerajú sa napravo ani naľavo, ale vysvetľujú to tak, ako to vidia oni. Na Slovensku je situácia taká, ako by bolo zločinom otvárať národné témy, ako by bolo zločinom vidieť Slovensko a jeho dejiny zo slovenského uhla pohľadu. Väčšina oficiálnych, štátom platených historických pracovísk je zaťažená čechoslovakistickým videním našich národných dejín, a čo je úplne nový fenomén od roku 1918, opäť sa tu – taktiež za slovenské štátne peniaze – podhadzuje maďarské a maďarónske videnie rozhodujúcich dejinných udalostí z našej národnej minulosti. Keď sa slovenské národné videnie dostalo do priamej konfrontácie s čechoslovakistickým pohľadom, napríklad v prípade Svätopluka a dejín Veľkej Moravy, ukázalo sa, že obhajcovia stalinistického čechoslovakizmu (nie toho prvorepublikového), ktorí si vyárendovali cez niektoré médiá pozíciu „arbitra elegancie“, teda záväzného vykladača našej národnej minulosti, jasne vyhralo na body. U tu je asi zakopaný pes, prečo kapitáni našich verejnoprávnych médií nepúšťajú do svojho vysielania diskusie o slovenských národných dejinách. Niekto silný a niekto vplyvný si vlastne neželá slovenské videnie mnohých udalostí z minulosti. A to je na tom to najtragickejšie. Nasledovať by mala odpoveď na otázku prečo? Ale tú nech si dá čitateľ sám!

lacko ján UPNMartin LACKO: Človek nemusí byť nijakým analytikom, aby videl, že mienkotvorné médiá na Slovensku – o slovenských médiách už sotva možno hovoriť – nemajú záujem o pravdivé a objektívne pertraktovanie tém z našej národnej histórie. V októbri sme mali napríklad 75. výročie autonómie, teda udalosti, keď Slovensko prvýkrát získalo svoj zákonodarný orgán a vlastnú vládu. Výročie, ktoré by u iných národov sprevádzali štátne oslavy, sa u nás úplne ignorovalo. Podobne to bolo aj s výročím tragickej Viedenskej arbitráže, keď si náš južný sused privlastnil časť cudzieho štátu, vyše dvadsať percent územia Slovenska, a tam žijúcich Slovákov masovo perzekvoval a vyháňal. Ak by sa čosi podobné stalo v opačnom smere čo i len z jednej desatiny, som si istý, že médiá by boli plné článkov o „slovenskej agresii“, v uliciach by sa predvádzali pochybní aktivisti, novinári a historici by ronili krokodílie slzy a politici by sa ospravedlňovali Maďarsku. Keďže však utrpelo Slovensko a Slováci, obíde sa to mlčaním. Zdá sa mi, že dnes sa môžu zdôrazňovať len tie témy, ktoré sa dajú zneužiť na protislovenskú propagandu. Je to asi súčasť scenára ponižovania a zdeptávania národného povedomia, za ktorým sú politické a ekonomické ciele istých mocných kruhov súčasnosti.

Ferdinand VRÁBEL: Podľa môjho názoru záujem slovenských médií o dejiny nie je ani dostatočný a ani vyvážený. Niektorým závažným udalostiam sa venuje malý alebo nijaký priestor, a to aj pri okrúhlych výročiach. Príkladom môže byť povedzme 6. november 2013 – 95. výročie príchodu vôbec prvej slovenskej „skalickej“ Dočasnej vlády na Slovensko – výročie radostné, alebo 2. november 2013 – 75. výročie Viedenskej arbitráže – výročie smutné, na ktoré sa u nás úplne zabudlo.

Ján MITÁČ: Povedal by som, že v tejto oblasti je situácia priam alarmujúca, najmä čo sa týka verejnoprávnej televízie. Ignorovanie významných medzníkov našich dejín (pozri naposledy Mníchovská dohoda a najmä Viedenská arbitráž), výročí osobností, ktoré patrili a patria k elite Slovenska, by sa nemali stávať. Žiaľ, na Slovensku je to tak. Stačí sa pozrieť za hranice a porovnať, ako v tejto oblasti fungujú iné verejnoprávne televízie, napríklad Česká televízia. Slovenská televízia, ktorá by mala byť alternatívou ku komerčným kanálom, radšej vysiela treťotriedne „zábavné relácie“, ktoré sú navyše finančne podporované zo zdrojov ministerstva kultúry. To hovorí za všetko.

Aký je zásadný rozdiel medzi historickým spracovávaním kľúčových dátumov v rokoch pred 1989 a teraz?

Anton HRNKO: Na tomto mieste treba povedať, že sa predchádzajúce obdobie rokov 1945 – 1985 nedá charakterizovať paušálne. V jednotlivých etapách sú značné odlišnosti. Čo bolo však jednotiacim prvkom, tak všetky minulé deje sa povinne museli hodnotiť z pohľadu existujúceho česko-slovenského štátu. Všetko, čo pomáhalo myšlienke spoločného štátu, bolo pokrokové, čo s ňou nekorešpondovalo, bolo negatívne, reakčné, odsúdeniahodné. Asi najvýrečnejším obrazom skutočnosti v spomínaných rokoch bolo, že sa pranieroval a súdil len „slovenský buržoázny nacionalizmus“, a český nacionalizmus ako keby neexistoval. Príznačné bolo, že v českej historiografii bol Mníchov podrobne spracovávaný, vzťah k Česko-Slovensku a Benešovi v tom období sa považoval za mieru toho, čo je demokratické a pokrokové, resp. čo je spiatočnícke, reakčné, fašistické. Viedenská arbitráž bola posudzovaná nie ako súčasť Mníchovskej dohody, ale len ako niečo, čo z nej vyplývalo. Boli však dve obdobia, v ktorých sa výraznejšie uplatnil aj slovenský národný pohľad. Prvým takýmto obdobím bola druhá polovica šesťdesiatych rokov a potom osemdesiate roky. Kým národný prúd zo šesťdesiatych rokov sa skončil previerkami v roku 1971 a jeho nositelia boli vyradení z aktívnej práce a perzekvovaní, ten z osemdesiatych rokov sa potom výrazne uplatnil po roku 1989. Zároveň však v celom predchádzajúcom období parazitoval v slovenskej historickej vede i čechoslovakizmus, výrazne podporovaný z Prahy. Tu však asi treba rozvinúť to, čo som pri jeho charakteristike povedal v predchádzajúcej otázke. Prečo tento čechoslovakizmus bol odlišný od toho prvorepublikového. Čechoslovakizmus za prvej republiky – hoci bol v svojej podstate veľkočeským nacionalizmom, ktorý sa snažil pohltiť a asimilovať Slovákov – mal v sebe mnoho idealizmu a vtedajšie ako-tak demokratické pomery nedovoľovali, aby sa presadzoval mocensky. Čechoslovakizmus po roku 1945 sa stal stalinsky netolerantný, presadzoval sa mocensky a nepripúšťal o sebe pochybnosť. Touto netolerantnosťou a neochotou diskutovať o jeho „večných pravdách“ sa vyznačujú aj dnešní nositelia tejto ideológie. Našťastie, nemajú také mocenské páky, ako mali ich učitelia, takže vďaka demokracii sa dá presadzovať aj iný pohľad. Nie je to však ľahké, o čom svedčí aj vypadnutie historických tém z verejného diškurzu.

VrábelFerdinand VRÁBEL: Rok 1989 priniesol uvoľnenie aj pre historikov – prestal ideologický tlak, mohli sa študovať aj také témy, ktoré boli dovtedy tabuizované alebo museli byť stranícky deformované a výsledky bádania sa môžu aj publikovať. Vedci získali prístup i k tým fondom a zakázanej literatúre, ktoré mali dovtedy možnosť študovať len „vyvolení“, a samozrejme ich potom aj prezentovali v takej podobe, ako sa to vtedy vyžadovalo. Pred rokom 1989 sa kládol prílišný dôraz na to, ako komunisti bojovali proti fašizmu a ohrozeniu republiky, čo bola len čiastočne pravda, pretože na nebezpečenstvo hroziace z revízie upozorňovali aj demokratické sily.

Čo je rozdielne v nazeraní novej generácie historikov?

Martin LACKO: Čím viac skúmam dobové pramene, vychádza mi, že autonómia Slovenska v októbri 1938 bola v národe prijatá jednoznačne pozitívne. A to dokonca aj v evanjelických oblastiach. Iná vec samozrejme je, čo sa o tomto tvrdilo a písalo po vojne v obnovenej ČSR, teda v politicky úplne obrátenej situácii.

Mitáč - historik - štvorexJán MITÁČ: Keďže sa zaoberám slovensko-maďarskými vzťahmi, spomeniem jeden príklad. Prekvapilo ma, s akou intenzitou sa horthyovské Maďarsko a jeho politické špičky usilovali o odtrhnutie územia Slovenska. Maďarská vláda využila všetky prostriedky, pričom sa neštítila použiť na dosiahnutie svojich cieľov vojenské a teroristické provokácie. Masívna propaganda prostredníctvom novín, letákov a budapeštianskeho rozhlasu a tiež za výdatnej podpory predstaviteľov Zjednotenej maďarskej strany spôsobila, že maďarské obyvateľstvo vrelo privítalo v novembri 1938 zmenu hraníc v prospech Maďarska, čo však po zhoršení najmä ekonomickej a sociálnej situácie už čoskoro oľutovali.

● Hovoríme o horúcej jeseni v roku 1938. Čo je podľa vás bod zlomu, z ktorého už nebolo návratu, kto bol najvýraznejšou postavou tých udalostí, aká bola atmosféra tých dní?

Anton HRNKO: Udalosti z roku 1938 treba vnímať komplexne. Rok 1938 mali zavŕšiť oslavy dvadsiateho výročia založenia spoločného česko-slovenského štátu. Ale ako hovorieval sám zakladateľ ČSR Tomáš G. Masaryk, štáty sa udržiavajú myšlienkami, na ktorých vznikajú. Lenže tá myšlienka, na ktorej v roku 1918 spoločný štát vznikol, bol rovnoprávny zväzok Slovenska s Českými krajinami. Česká strana nenaplnila sľuby, ktoré dala predstaviteľom slovenského politického hnutia. Odmietla myšlienku spoločného štátu a zneužila svoju silu na presadenie unitárnej českej štátnosti, zakrytej myšlienkou o jednotnom československom národe. No k Slovákom sa vôbec nesprávala ako k súčasti tohto vraj jednotného národa. Nikdy ich neakceptovala ako rovnocenného partnera, takže štát sa nedal udržať v zmysle Masarykovho hesla.

Slovenská politika sa nikdy v celosti nevzdala ideálov národnej samostatnosti, ako ich deklarovala Slovenská národná rada v revolúcii rokov 1848 – 1849 a ako ich konkretizovalo Memorandum národa slovenského v roku 1861. Slovenskí autonomisti boli pokračovateľmi tohto politického programu a odvolávali sa na Pittsburskú dohodu z roku 1918, kde bol potvrdený ako nosný pilier budovania spoločného štátu Slovákov a Čechov aj českými politickými reprezentantmi na čele s T. G. Masarykom. Od polovice tridsiatych rokov minulého storočia už Praha nebola schopná zastaviť vývin slovenského národa k jeho sebapotvrdeniu. Mali sme však historickú smolu! Ako deus ex machina vstúpila do tohto procesu vonkajšia sila, ktorej Slováci neboli schopní odolávať, rovnako ako Inkovia alebo Aztékovia Španielom. A to nás poznačilo na celé obdobie, dokonca umožnilo nepriateľom slovenskej národnej osobitosti práve z dôvodu časovej korelácie naplnenia slovenských túžob po samostatnosti s expanziou nacistického Nemecka zvrátiť proces slovenského štátneho potvrdenia a zastaviť ho na ďalších takmer päťdesiat rokov.

Ťažko v slovenských pomeroch mohol byť niekto nevlečený udalosťami. Otázka je, či dokázali Slováci v danej dobe vyťažiť maximum možného. Treba povedať, že nie a dôvod bola naša neskutočná roztrieštenosť a túžba po moci aj na úkor všetkých ostatných. Z hľadiska slovenských politikov z konca tridsiatych rokov nesporne najvýznamnejšiu úlohu zohral Jozef Tiso. Len vďaka jeho rozvahe sa celý proces osamostatňovania udial legálnou cestou bez väčších územných a morálnych strát. Žiaľ, najmä v neskoršom období aj pod tlakom zvnútra, nielen z Nemeckej ríše, musel urobiť viacero morálnych kompromisov. To je však už iná kapitola.

Ferdinand VRÁBEL: V lete a na jeseň 1938 už bolo pre mier a pre Československo neskoro. V čase Mníchova a Viedenskej arbitráže sme ťahali za kratší koniec, pretože demokratický Západ priestor v strednej Európe už vzdal... Renomovaný znalec tej zlovestnej doby profesor Robert Kvaček sa nie neopodstatnene domnieva, že poslednou možnosťou zastaviť Hitlera bol marec 1936, keď bez odporu obsadil demilitarizované pásmo Porýnia. Na Slovensku medzitým (v období 1918 – 1938) dorástla nová mladá generácia politikov, ktorí sa vedeli orientovať v  zložitej situácii a rozhodli sa prevziať zodpovednosť za osudy Slovenska v Žiline 6. októbra 1938. Nebolo to rozhodnutie ľahké, ale nebolo ani jednoznačne prijímané od všetkých.

Martin LACKO: Všeobecne sa za taký medzník pokladá Mníchovská konferencia. Je však možné, že onou pomyselnou hranicou bolo už prijatie karlovarských požiadaviek sudetských Nemcov vládou 5. 9. 1938. Tieto šli totiž ďaleko nad rámec autonómie a znamenali prakticky stratu kontroly ústrednej moci nad pohraničím. Vláda ich prijala už 5. 9. 1938. Po prijatí Mníchova ČSR stratila svoju životaschopnosť úplne. Pokiaľ ide o najvýraznejšie osobnosti vtedajšieho Slovenska, pozitívnu rolu v záchrane toho, čo sa dalo zachrániť, zohral určite premiér J. Tiso. Podnes nedocenenými sú aj V. Tuka či F. Ďurčanský, ktorí za štátnu samostatnosť nielen politicky bojovali, ale tiež u Hitlera dosiahli to, že Slovensko sa v konečnom dôsledku vyhlo osudu protektorátu.

Ján MITÁČ: Podľa môjho názoru je to Mníchov. Tu sa spečatil osud Československa, ostatné udalosti, ktoré sa odohrali, boli už len akýmsi logickým vyústením Mníchovskej dohody.

●  Pred desiatimi rokmi – v januári 2003 – vydala Matica slovenská publikáciu dokumentov o Viedenskej arbitráži, ktorá vznikla v rámci vedeckého programu v Slovenskom historickom ústave Matice slovenskej za pomoci pracovníkov Archívu ministerstva zahraničných vecí SR, Archívu MZV ČR v Prahe a Slovenského národného archívu. V druhom zväzku Viedenská arbitráž – dokumenty, okupácia 2. november 1938 – 14. marec 1939 sa o i. hovorí: Tento pramenný materiál je publikovaný po prvý raz... Pritom je to materiál, ktorý dáva komplexný pohľad i na sporné otázky česko-slovenskej a maďarskej politiky, vnáša novú dimenziu, odhaľuje nové súvislosti. „Hoci uplynulo už 65 rokov od viedenského arbitrážneho rozsudku Nemecka a Talianska, v dôsledku ktorého muselo Česko-Slovensko odstúpiť časť teritória Slovenska a Podkarpatskej Rusi Maďarsku, doteraz absentuje komplexné vedecké spracovanie problematiky...“ konštatuje sa v publikácii. V roku 2005 vyšiel tretí diel dokumentov o okupácii juhu Slovenska. Edícia tak „zaplnila medzeru, ktorá sa už dlhší čas pociťovala v porovnaní s podobnými edíciami v susedných štátoch“, napísal autor Dr. Ladislav Deák. V roku 2005 konštatoval, že spracoval dobre zachovaný – v archívoch v Prahe a v Bratislave – pramenný materiál. Dobre zachovaný je aj archív ministerstiev Slovenskej krajiny svedčiaci, že „aktívne reagovala a vyvíjala veľké úsilie pri záchrane majetku a národnostných práv slovenského obyvateľstva na okupovanom území“.Všetky tri diely publikácie L. Deáka vznikli v Slovenskom historickom ústave Matice slovenskej. L. Deák je pozoruhodný aj tým, že ich ako vedec využil, a tým ešte v rokoch 2003 – 2005 vlastne nastolil otázku: ako to, že dobre zachované archívy nikto nemal záujem využiť tak ako on? Je generačná priepasť, resp. medzera medzi historikmi kľúčových diel – Dr. Ladislav Deák o Viedenskej arbitráži 1938 a Dr. Marián Hronský Trianon 1920 – a dnešnými odborníkmi naozaj až taká „priepastná“ ?

Anton HRNKO: Myslím si, že to nie je až také tragické. Na to, aby vyrástli noví špičkoví odborníci v historickej vede, treba dlhší čas. Lenže na to, aby vyrástli, treba aj spoločenský záujem. Zdá sa mi, že ten tu chýba. Skôr sa uprednostňujú rôzni polovzdelanci, ktorí majú problém najmä s chrbtovou kosťou a za peniaze sú schopní pošpiniť aj hrob vlastných rodičov. Tu je náš hlavný problém: V úpadku vedeckej morálky, ktorá je horšia ako v posledných rokoch komunizmu. Mnohí naši „vedci“ „udělaj za peníze i v Praze dům“.

Ferdinand VRÁBEL: Všetko sa vyvíja a aj mení, ale základné metódy práce historika, „remeselná“ stránka zostáva už po stáročia tá istá. Treba ísť ad fontes – k prameňom, urobiť si základný výskum v archívoch, múzeách, knižniciach, galériách a aj v teréne, potom to spracovať, analyzovať a pokúsiť sa o logický výklad – syntézu, a samozrejme to aj prezentovať, teda publikovať.

Ján MITÁČ: Jednou z možných príčin je aj to, že téma slovensko-maďarských vzťahov najmä v jeseni 1938 je príliš spolitizovaná – a to na oboch stranách Dunaja – a samozrejme je tu aj výrazná jazyková bariéra. Viedenská arbitráž a okupácia južného Slovenska je dodnes výrazným neuralgickým bodom medzi oboma národmi a v záujme dobrého susedského spolužitia ľudia neradi otvárajú témy, na ktoré máme výrazne odlišný pohľad, čo vidieť aj v prípade Viedenskej arbitráže.

Martin LACKO: Myslím, že je to jednak dôsledok bývalého režimu, ktorý si neželal otváranie, vedecké skúmanie istých tém, vrátane maďarskej či poľskej agresie. Veď to boli naši spojenci v rámci sovietskeho bloku, kde vládol proletársky internacionalizmus. No ešte viac je to však možno dôsledok nezáujmu slovenských politikov o národné dejiny a o výstupy historiografie po roku 1993. Ak by sa o históriu skutočne zaujímali, nebolo by možné, aby tu za štátne peniaze vychádzali vyslovene protislovenské diela.

● Absentuje na Slovensku ešte aj dnes výskum okupácie južného Slovenska a prečo? Sú tieto deficity aj v iných oblastiach?

Anton HRNKO: Na Slovensku toho absentuje omnoho viac ako systematický výskum. Predovšetkým na hlavných historických pracoviskách absentujú vedúce osobnosti, ktoré by boli vzorom pre nasledujúcu generáciu. Táto spoločnosť skôr uprednostňuje ľudí, ktorí nemajú snahu skúmať národné dejiny zo slovenského uhla pohľadu. Stále tu dominuje skrytý i otvorený čechoslovakizmus. No a potom, akým vzorom pre potenciálnych vedcov môže byť riaditeľ inštitúcie, ktorý svoj názor mení podľa toho, ako napíšu noviny s nie veľmi korektným vzťahom k slovenským národným záujmom?!

Ján MITÁČ: Jedine Ústav pamäti národa zo všetkých vedeckých inštitúcií a univerzít realizuje systematický výskum okupácie južného Slovenska. Okrem výstupov vo forme vedeckých štúdií a článkov v časopise Pamäť národa sa nám podarilo zorganizovať medzinárodnú konferenciu o Viedenskej arbitráži v roku 2011, z ktorej vyšiel aj zborník príspevkov. Nakrútili sme prvý (!) dokumentárny film o arbitráži, ktorý mal v roku 2012 premiéru. V našom audiovizuálnom archíve máme uložených viac ako päťdesiat výpovedí pamätníkov (oral history) na okupáciu južného Slovenska horthyovským Maďarskom. Tieto výpovede sa nám podarilo zozbierať v rokoch 2010 – 2012.

Martin LACKO: Prvá a posledná komplexná vedecká monografia z pera slovenského historika o okupácii južného Slovenska vyšla v roku 1968. Myslím, že tento fakt hovorí sám za seba.

Ferdinand VRÁBEL: Nemôžem hovoriť za iných, ale ja sa výskumom sústavne zaoberám a tiež kolegovia, s ktorými som v kontakte. Je však pravda, že s niektorými inými historikmi sa celé roky ani v archíve, ani v knižnici nestretnem.

● Podarilo sa historickej vede dosiahnuť elimináciu všetkých deformácií desaťročí spred roku 1989, alebo pribudli nové?

Anton HRNKO: Nie, nepodarilo. Ukazuje sa, že väčšina deformácií v minulosti nesúvisela s marxistickým prístupom, ale čechoslovakistickým „školovaním“. V minulosti sa neoplatilo zastávať národné pozície (a tu nemyslím v tej podobe, v ktorej sa dnes chápe slovo nacionalizmus), lebo sa človek vystavoval možnosti straty postavenia. Ani dnes sa to nevypláca, pritom postih nebýva strata postavenia, ale strata „chleba“. Je to čudná doba, keď sa viac vypláca robiť v „národnom“ štáte proti  legitímnym záujmom vlastného národa a štátu, ako objektívne obhajovať národné záujmy – i záujem pravdivo poznať vlastné národné dejiny. Nové deformácie nepribudli, ale čo je skutočne na pováženie, že niektorí „slovenskí“ historici v hodnotení udalostí zo slovenských dejín nekopírujú ani tzv. normalizačnú historiografiu zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ale vracajú sa pri hodnotení slovenských dejín metodologicky do päťdesiatych rokov minulého storočia, teda do rokov, keď tu zúril boj proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“. Som však optimista. Tomuto prístupu zvonia Hemingwayove zvony. Len treba trochu počkať.

Ferdinand VRÁBEL: Aj tu je to tak ako v iných oblastiach. Namiesto starých deformácií nezriedka nastupujú deformácie nové.

Ján MITÁČ: Určite nie a ani sa to nepodarí. Nebezpečenstvom je najmä čiernobiele hodnotenie historických udalostí, ak takto postupujú historici, vedie to len k vytváraniu radu ďalších deformácií...

Martin LACKO: Iste nie všetkých. Ukázalo sa, že stále pretrvávajú niektoré nepísané tabu. Isté udalosti či osobnosti sa môžu interpretovať len pozitívne, iné zas len negatívne.

● Čomu pripisujete výrazný záujem o Mníchovskú dohodu v dnešnom českom mediálnom prostredí v porovnaní so slovenským?

Anton HRNKO: Mníchov je kľúčovou otázkou českej národnej existencie v geopolitickom priestore, v ktorom Česi žijú. Jeho následky boli devastujúce tak pre Čechov, ako aj pre Nemcov, a procesy, ktoré boli Mníchovom vyvolané, nemusia byť ešte nutne zavŕšené. Preto vysvetľovanie Mníchova z českej národnej pozície je mimoriadne dôležité pre všetky možné prípady ďalšieho vývinu. Ten záujem z českej strany je o tom, že nič nemožno nechať na náhodu, a na všetky prípady treba byť pripravený. Darmo tu budú všelijakí privandrovaní politológovia hovoriť o maďarskom komplexe Slovákov. Nijaký taký komplex neexistuje. Existuje len slovenská historická skúsenosť, ktorá hovorí, že naše vzťahy s Maďarmi sú pre nás existenčné, rovnako ako pre Čechov vzťahy s Nemcami.

Ak niekto podceňuje historický výskum slovensko-maďarských vzťahov na Slovensku, resp. za naše peniaze toleruje produkovanie maďarského pohľadu na tieto vzťahy, trestuhodne podrýva slovenské národné a štátne záujmy. Samozrejme, my sa musíme snažiť o čo najlepšie vzťahy so všetkými susedmi, ale nemôžeme ignorovať, keď vážne politické sily v Maďarsku hovoria o našej spoločnej histórii jazykom Miklosa Horthyho a jeho okolia. My musíme neustále svet informovať, že ten jazyk je pre nás neprijateľný. No a ako môžeme svet presvedčiť, že sa s tým nemôžeme zmieriť ako tým, že predstavíme onen režim v jeho skutočnej podobe, a nie ako „nasledovaniahodný príklad spravovania národného štátu“.  Sú to naše existenčné záujmy. A Viedenská arbitráž sa ničím neodlišuje od Mníchova, je jej súčasťou. Bol to veľmocenský diktát v prospech agresívneho suseda. Nemožno to obmedziť iba na dôsledok maďarského tlaku. Jeho úspech spočíval aj v tom, že slovenská strana nemala takú masívnu historiografiou potvrdenú pozíciu ako maďarská strana. A to by nám malo byť primárnym poučením z týchto rokov.

Ferdinand VRÁBEL: V Čechách bol o tieto témy, najmä o Mníchov, vždy väčší záujem. Viedenská arbitráž by bez Mníchova nebola mysliteľná. Treba zdôrazniť alebo opakovať, že Maďarsku nešlo len o územie južného Slovenska a  južnej časti Podkarpatskej Rusi, ale o  celé územie, ktoré patrilo k svätoštefanskej korune, čo sa však vtedy zamlčiavalo, resp. maskovalo. A ešte aj dnes o tom neradi hovoria maďarskí historici, ktorí zdôrazňujú, že vraj išlo o spravodlivé a etnické riešenie.

Ján MITÁČ: U našich západných susedov je omnoho silnejšia tradícia štátnosti, ktorá je prítomná a živená v českej spoločnosti. Významnú úlohu tu zohrávajú elity, ktoré majú záujem poznať svoje dejiny, a nielen to, ale aj podporovať finančne nákladné projekty, ako napríklad úspešný formát vo vysielaní českej televízie České století.

Martin LACKO: Myslím si, že nepopierateľne vyšší záujem v ČR súvisí s oveľa vyšším národnoštátnym povedomím Čechov vo všeobecnosti. A tiež s väčším záujmom ich elít o dejiny 20. storočia, než je to u nás.

Ako hodnotíte vývoj smerujúci k vyhláseniu autonómie na Slovensku 6. októbra 1938 až po jej uznanie čs. parlamentom v novembri 1938 v Prahe, teda vlastne prvé uznanie svojbytného slovenského národa československou vládnou mocou a opustenie tézy o československom národe a jazyku. Čo považujete z tých udalostí za kľúčové ?

Anton HRNKO: Myslím si, že najviac sa deformuje otázka legitimity postoja vtedajšej slovenskej politickej reprezentácie. Mali sa Slováci vzdať svojich ašpirácií preto, lebo pražská vláda, ktorá ich neuznávala a nebrala ako partnerov, sa dostala do ťažkostí? Mali Slováci brániť štát, ktorý sa sám odmietol brániť a ktorý nezabránil okypteniu slovenského územia? Boli Slováci povinní spáchať kolektívnu samovraždu len preto, aby zostali verní štátu, ktorý sa dobrovoľne vydal na milosť a nemilosť A. Hitlerovi? Nech si odpovie každý sám!

Ferdinand VRÁBEL: V 19. storočí sa v duchu doby v procese formovania moderných národov zintenzívnilo aj slovenské národné obrodenie. Keď bola v polovici 19. storočia kodifikovaná slovenčina ako spisovný jazyk (oddelenie od imaginárneho československého jazyka súčasne znamenalo aj oddelenie od imaginárneho československého národa), bolo jasné, že je to nielen udalosť lingvistická, ale aj politická... Skôr alebo neskôr to muselo viesť k osamostatneniu sa Slovenska, pretože vývoj každého národa smeruje k vlastnej štátnosti. Tu však ešte nasledovali desaťročia zápasu rôznych nie protichodných, ale skôr paralelných tendencií – je zaujímavé, že tak myšlienka slovenského spisovného jazyka (Štúr, odhliadnime od staršieho Bernolákovho neúspešného pokusu, ale už aj ten naznačil tendenciu Slovákov osamostatniť sa od češtiny), ako aj myšlienka československého národa a  československého jazyka vznikla predtým v bratislavskom prostredí na tom istom lýceu (Kollár, Palacký ich mimolýcejný priateľ Šafárik a ďalší). Chcel by som zdôrazniť, že myšlienka československého národa nevznikla v hlave T. G. Masaryka – on ju len u štátov Dohody politicky využil vo vhodnom čase, keď sa dali dosiahnuť zmeny nielen pre Čechov, ale aj pre Slovákov. Doformovanie Slovákov ako sebavedomého moderného národa napomohlo dvadsaťročie v  Československu. Z českého pohľadu nie je opodstatnená výčitka, že slovenská autonómia pomohla rozložiť Československo, pretože vývoj Slovákov k samostatnosti bol prirodzený a zákonitý. K likvidácii Česko-Slovenska by Nemecko bolo prikročilo tak či tak aj bez realizácie Pittsburskej dohody 6. októbra 1938 v Žiline. Dnes už je známe, že Hitler plánoval likvidáciu ČSR najneskôr od jesene 1937.

Martin LACKO: Autonómia Slovenska, dosiahnutá v októbri 1938, bola prirodzeným právom národa na správu vlastnej krajiny. A súčasne oneskoreným splnením záväzku, ktorý Masaryk svojím podpisom garantoval Slovákom ešte v roku 1918.

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.