Zúfalí politici robia zúfalé kroky


Lipšic odchádzaReformátori v KDH premenu hnutia nezvládli a ich nové reformné pokusy sotva uspejú

Roman MICHELKO – Foto: Ladislav LESAY

V posledných dňoch sme boli svedkami hneď dvoch iniciatív, ktoré majú svoj prapôvod v KDH. Ich cieľom je konštituovať subjekt, ktorý by sa mohol pokladať za lídra pravice, a to buď založením nového subjektu Lipšicova Nová väčšina, alebo transformáciou už toho existujúceho KDH. Paradoxne pritom reformná zostava, ktorá sa dnes pokúša o zmenu, ju pri troche ochoty, stratégie a taktiky mohla robiť na pôde svojho domovského subjektu.

Keď sa pred tromi rokmi v KDH menilo vedenie, značná časť straníkov, ako aj sympatizantov očakávala v hnutí nástup novej politickej generácie. A skutočne, popri tom, že jedného nudného predsedu Hrušovského vystriedal druhý nudný predseda Figeľ, zdalo sa, že s Figeľom príde do KDH aj nová politická generácia. Figeľ dal divokú kartu hneď trom podpredsedom – Jane Žitňanskej, Antonovi Marciničinovi a Ivanovi Uhliarikovi. Prví dvaja sa osvedčili ako zaujímaví a úspešní politici, ten tretí znamenal pre KDH absolútnu katastrofu. Každopádne, ak si uvedomíme, že do parlamentu sa (z nezvoliteľného 20. miesta ) prekrúžkoval Radoslav Procházka, bola to celkom dobrá východisková pozícia na transformáciu strany zvnútra.

NEZOHRATÉ KVARTETO

krizV minulom volebnom období sa vo vedení KDH ocitli traja progresívni podpredsedovia – Lipšic, Žitňanská, Marciničin, ktorým v poslaneckom klube mohol sekundovať Radoslav Procházka. Ak by vtedy sformovali generačnú a názorovú platformu, hrali zo spoločných nôt, vybrali sa do regiónov a systematicky si budovali svojich spojencov na krajskej a okresnej úrovni, mohli postupom času vyladiť KDH aj zvnútra. To sa však nestalo. Čiastočne to zapríčinila aj rivalita medzi Procházkom a Lipšicom, čiastočne aj to, že i keď ľudsky vychádzali Marciničin s Lipšicom celkom dobre, politicky, resp. v názore na ekonomickú politiku, boli každý niekde inde. No a potom prišla tvorba kandidátky do parlamentu pred voľbami v marci 2012 a tam sa jasne ukázalo, kto skutočne drží v KDH opraty pevne v rukách. Lipšicovi sa nepodarilo presadiť na kandidátku ani jedného svojho človeka – dokonca ani na 150. miesto kandidátky, čo riešil ultimátom, že ani on nebude kandidovať. Napokon si to však rozmyslel a svoju politickú smrť odsunul o štyri roky. Marciničin pochopil, že sa nachádza v mentálne cudzom prostredí, a napriek tomu, že mu ponúkali 17. miesto na kandidátke (a určite by sa prekrúžkoval), hrať za túto stranu odmietol. Po voľbách už zaznel iba epilóg skladby. Lipšic chvíľu neujasnene vajatal nevediac, či má ísť do boja o predsedu KDH, nakoniec však pochopil, že jeho snaha je márna, a vydal sa vlastnou cestou. U Procházku nastal akýsi fázový posun; z KDH síce neodišiel, ale začal hrať vabank. Najprv otvorene a tvrdo kritizoval predsedu, potom sa pokúsil na sneme presadiť novelu stanov, zároveň však odmietol kandidovať na post podpredsedu. Novela stanov mu nevyšla a on pochopil, že jeho šance zvnútra zmeniť KDH sú nereálne. Dnes je situácia taká, že osamelý Procházka sa viac-menej pre vlastný dobrý pocit – aby si mohol povedať, že urobil všetko, čo bolo v jeho silách – pokúša sformovať platformu, ktorá má byť názorovou a personálnou alternatívou súčasného vedenia KDH, zatiaľ čo Lipšic pomaly dosníval svoj sen a po sérii grilovačiek so svojimi priaznivcami zakladá vlastnú stranu.

DVAKRÁT DO RIEKY...

Z toho, čo bolo povedané, je jasné, že „reformátori“ pokus o premenu KDH nezvládli, a teraz sa pokúšajú druhú šancu chytiť za pačesy. Kým Lipšicove šance sú veľmi otázne a neisté, ale nedá sa vylúčiť, že azda čiastočne uspeje, Procházkova šanca transformovať KDH je prakticky neuskutočniteľná. Dnešné KDH to sú najmä figúrky ako Přidal, Muránsky, Brocka a pod. Práve táto skupina drží KDH pevne v rukách a ak pred dvoma-troma rokmi bola šanca, že ju výsadok zvonku aspoň čiastočne eroduje, dnes sa tieto šance rovnajú nule. Naopak Lipšic chce loviť v kalných vodách sklamaných pravicových voličov a teda tlačí sa do priestoru, ktorý veľmi šikovne politicky vykryl Matovič. Vzhľadom na ich životnú cestu by sa dalo predpokladať, že kým Matovič používa tú najhrubozrnejšiu pravicovú demagógiu, Lipšic bude v tomto smere sofistikovanejší. Bohužiaľ, nestalo sa. Inak nie, len ako najhrubší populizmus možno hodnotiť niektoré tézy jeho programu. Zvýšenie platov učiteľom o 50 percent v čase ťažko deficitných rozpočtov zaváňa najhlbším dnom populizmu a dá sa porovnať hádam len s Dzurindovými dvojnásobnými platmi. Okrem toho Lipšic sľubuje priamu voľbu sudcov a prokurátorov, čo by si však vyžiadalo novelizáciu ústavy, na čo určite nebude mať hlasy. Ak chce Lipšic osloviť aj ľudí, ktorí disponujú aspoň ako-tak vyvinutou druhou signálnou sústavou, musí pochopiť, že tým uráža aspoň trochu inteligentných voličov a táto smerovka ho privedie na scestie. Napriek tomu Lipšic nezabudol na jeden z najzákladnejších krokov, ktoré sú pri založení strany nevyhnutné. Prakticky synchrónne s ohlásením svojej Novej väčšiny vyšiel prieskum, ktorý mu prisudzuje druhé najvyššie preferencie na slovenskej politickej scéne. Nad relevanciou takýchto prieskumov sa, samozrejme, môžem akurát tak pousmiať (v čase, keď ten takzvaný prieskum prebiehal, ešte Nová väčšina neexistovala); každopádne kúpiť si výsledok prieskumu nezabudol. Aj ten ďalší takzvaný potvrdzovací ešte bude na podobnej výške, ako je ten terajší, a potom sa uvidí, ako sa nový projekt skutočne chytí u voličov. Dúfam, že tých inteligentnejších neoklame, a  jednoduchších už majú ostatné strany podchytených.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.