Kto to zavracia stále zlyhávajúcu a blúdiacu slovenskú historiografiu na správnu cestu
Ferdinad VRABEL
Na vlaňajšej vedeckej konferencii o dôsledkoch Viedenskej arbitráže, usporiadanej Ústavom pamäti národa (ÚPN) v Šuranoch, sa zúčastnil okrem iných záujemcov aj horlivý prispievateľ na stránky novozámockého maďarónskeho portálu O. Psenák. Ten potom aj uverejnil patričný príspevok okorenený jeho kosým pohľadom a takou spupnou demagógiou, na akú aj v dnešných časoch, keď je už človek zvyknutý na kadejaký bulvár, narazíte naozaj len výnimočne.
V tomto duchu je aj novší príspevok tohto autora. Rozoberá v ňom „systémové zlyhávanie slovenskej historiografie“ v súvislosti s diskusným podujatím o Jánosovi Esterházym, ktorý tiež usporiadal ÚPN. Tým systémovým zlyhávaním „slovenskej historiografie“ myslí zrejme nebohého Ladislava Deáka a mňa, lebo na nás dvoch vo svojom materiáli najviac útočí. Rád by som sa prostredníctvom Slovenských národných novín vyjadril na okraj spomínaného informačného pamfletu.
- NASLOVOVZATÝ ZNALEC
Psenák je samozvaným sudcom a renomovaným znalcom pravdepodobne celej slovenskej historiografie a všetkých slovenských historikov, nech už sú z akéhokoľvek ústavu alebo z vysokej školy, súdiac tak aspoň podľa jeho materiálov. Na inom mieste polemizuje so stanoviskom Historického ústavu SAV ku kauze Esterházy a samozrejme sa považuje za naslovovzatého odborníka a lepšieho znalca problematiky ako kolektív viacerých pracovníkov Historického ústavu (HÚ) SAV, ktorí už majú za sebou aj nejaké výsledky a desiatky knižných i časopiseckých publikácií. V inom článku rozoberá „marxistické“ názory Ivana Kamenca a podobne si berie na paškál aj profesora Romana Holca za to, že si v Historickom časopise dovolil analyzovať novšiu maďarskú produkciu na tému Trianon a patrične ho aj poučuje, ako by sa o tom malo písať... Vo svojom článku o besede ÚPN sa nezaoberá podstatou problému a spochybňuje „morálnu integritu“ L. Deáka aj F. Vrábela, hoci tí len besedovali na tému Esterházy, a ďalšie súvislosti... Svoj materiál nadpísal Kto sa bojí Esterházyho. Treba uviesť, že napríklad ja sa Esterházyho nebojím, tak ako sa ho nebálo ani dobové demokratické prostredie Československa, ktoré pán gróf pomáhal rozvracať a otváral tak cestu Hitlerovi a potom Stalinovi do našich končín. Nebojím sa, len upozorňujem a včas varujem, lebo nielen pri leninskej Iskre platilo, že z iskry vzíde plameň... Autor informácie si neuvedomil, že to, čo popísal, sa dá ľahko konfrontovať s tým, čo tam naozaj odznelo, lebo sa z besedy robil zvukový záznam. Aj pomocou modernej techniky sa potvrdzuje prastará pravda, že lož má krátke nohy.
- Z MÚTNYCH VÔD
Jedným z najnovších výplodov Psenáka je stručná (v porovnaní s jeho klamstvami o šurianskej konferencii alebo o besede v Poľskom inštitúte na tému Esterházy až príliš stručná) informácia o nedávnej besede v Maďarskom inštitúte v Bratislave s bývalým ministrom Antalovej vlády, ktorým nebol nikto iný ako historik a politik G. Jeszenszky. Spolubesedníkom bol ďalší všeobecne známy „historik“ z psenákovskej kategórie Pál Csáky, ktorý sa v historickej obci pred časom blysol svojou „štúdiou“ o Veľkej Morave. Tá nepochybne inšpirovala aj istého cudzieho diplomata mútiaceho dobré vzťahy na Slovensku a zapôsobila na neho tak hlboko, že sa preto potom na základe svojich výrokov o Veľkej Morave oprávnene stal „persona non grata“, čo je v rámci zjednocujúcej sa Európy naozaj zjav ojedinelý...
Psenák sa rozhorčuje nad udalosťou, ku ktorej na besede o Esterházym vôbec nedošlo – že vraj prítomní ukričali starého pána Kissa, ale pritom on sám tak nevyberavo až nepríčetne atakuje. Pisateľ sa nezmienil, zrejme len náhodou alebo možno preto, že sám to uznal za neprístojné, o nanajvýš „demokratickom“ príspevku účastníka, ktorý meral cestu na približne dvojhodinový diskusný večer do Bratislavy až z ďalekého Českého Tešína len preto, aby prítomných oboznámil so známym faktom, že ak nedoceňujú Esterházyho Slováci, vedel ho oceniť samotný poľský prezident Kaczyński. Ale zmienený Slezan pricestoval najmä preto, aby kritizoval „boľševický a prokurátorský“ prístup ÚPN. Je dobré až výborné, že aj v Sliezsku sa sledujú informácie na webovej stránke ÚPN o pripravovaných akciách, alebo že by bol tohto pána s takým tendenčným príspevkom do diskusie niekto osobne pozval?
- NENÁHODNÁ PODOBNOSŤ
Bolo by naozaj zbytočné ešte podrobnejšie rozoberať metódy práce O. Psenáka, názorne pripomínajúce nielen dielňu najštvavejších protičeskoslovenských redakcií v Maďarsku aj v Československu v rokoch 1918 – 1938 alebo aj neskôr. Podobnosť tejto metódy s metódami práce stalinistickej žurnalistiky 50. rokov, normalizačnými postupmi známymi z Maďarska po roku 1956 či Československa po roku 1968 je iste len čisto náhodná. Že sa tak deje aj v demokratických podmienkach po roku 1989 a že to má zrejme aj dnes svojich konzumentov, je naozaj na pováženie.
Ako Psenáka poznáme, možno sa len tešiť na pravdepodobne pripravovanú rozsiahlu vedeckú štúdiu o súčasnej zaostalej a blúdiacej slovenskej historiografii. Jeho podrobná analýza bez akýchkoľvek vedľajších vplyvov a tlakov – veď akože inak, keď je spoluzakladateľom nezávislého internetového portálu – bude isto závažným príspevkom na jej obrátenie na tú správnu cestu. Konečne aj tí zaostalí Slováci poznajú, čo je skutočná veda. Nebudú už písať systémové bludy, ale pochopia, že Viedenská arbitráž v znamení spravodlivosti a etnicity hraníc im priniesla len dobro a požehnanie a Esterházy im v lone nového Uhorska – Nagymagyarországu, ktoré pomáhal obnovovať ako úprimný priateľ Slovákov a neohrozený zástanca slovenských národných záujmov, chcel len dobre. Len tí zlí Slováci to nepochopili a nechápu dodnes a podobne ako Deák stále pripomínajú jeho slová o tom, že „my Maďari vždy sme sa dívali na Česko-Slovensko ako na životaneschopnú zlátaninu ľudskej zlomyseľnosti a nevedomosti a veľmi dobre sme vedeli, že táto umelo pozliepaná ohava, ktorá sa volá štát, nemá nijaké právo na existenciu ... vtedy v pražskom parlamente ako poslanec Maďarov chcel som rúcať, rúcať niečo, čo sa mi zo srdca hnusilo a z čoho nikdy nič dobrého sa nezrodilo...“
- ROZVRACAČSKÁ VYTRVALOSŤ
Veď ten zlý štát, tá zlátanina len prispela k tomu, že sa zastavila násilná maďarizácia a vznikli aj slovenské školy a slovenský národ v poslednej chvíli, povedané slovami Alexandra Matušku, „ušiel hrobníkovi z lopaty“. Preto mal pre ten štát Esterházy len také slová, že ho treba zničiť a obnoviť Uhorsko, kde Slováci nájdu svoje stratené šťastie. Ako napríklad vo svojej prednáške v Debrecíne 1942: „Historické fakty jednoznačne a bez debaty dokazujú, že tento štát počas svojho tisícročného trvania bol maďarský, Maďari v ňom vládli a maďarský element určoval jeho politické a spoločenské usporiadanie.“
To však bude vedieť oceniť až skutočná slovenská historická veda zbavená súčasného systémového zlyhávania, tá potom aj rehabilituje nielen Esterházyho, ale aj Uhorsko, a bude pracovať pre spojenie Felvidéku s jeho pôvodnou materskou krajinou, od ktorej sa odtrhol len po agitácii nacionalistov a vlastizradcov. Veď žijeme v časoch zjednocujúcej sa Európy a Európska únia len napomôže nastolenie aj maďarskej spravodlivosti. Zabráni aj súčasnému útlaku maďarskej menšiny nútenej ešte aj v 21. storočí (!) žiť za hranicami svojho národného štátu. Ale 21. storočie sa ešte nekončí, len treba ďalej pracovať a robiť pre zvrátenie tejto situácie všetko, čo sa dá. Upozorňovať na neudržateľnosť takéhoto stavu, ktorý nemôže byť trvalý, aj pomocou koberca v Bruseli, ustavičným opakovaním refrénu starej pesničky o potrebe zrušiť Benešove dekréty a najmä robiť aktívne kroky. Napríklad aj fórami poslancov v maďarskom parlamente alebo prostredníctvom zákona o dvojitom občianstve.
(Foto a medzititulky SNN)