Vo štvrtok (13.2.2025) na obed, sme sa v bratislvaskom krematóriu rozlúčili s pedagógom, právnikom a politikom Jánom Cuperom. Na pohrebe sa zišlo niekoľko sto ľudí. Na priateľa J. Cupera sme nezabudli ani v redakcii Slovenských národných novín, do ktorých aj nepravidelne prispieval. Autormi spomienky sú šéfredaktor Maroš Smolec a jeho kolega spisovateľ Peter Valo.
Rodák z Dubovej v okrese Svidník Ján CUPER nemal cestu životom ružami vystlanú. Už pri náročných prácach okolo gazdovstva získal mimoriadnu zručnosť. Ešte pred skončením základnej školy si po prečítaní Verneho románu Dva roky prázdnin s bratancom vyrobili čln. Ako syna „kulaka“ ho neodporučili na strednú školu. Mal na výber banícku alebo lesnícku učňovku. Vybral si tú druhú. Učenie spočívalo v tom, že chodili do lesa rúbať stromy. Jankov ujo Andrej sa na to nemohol pozerať, tak mu vybavil prestup na priemyslovku. Tam si v izbe vyvesil slovenský znak, za čo ho vyhodili z internátu.
Po maturite pracoval pri vysokej peci v Košiciach. Neskôr si urobil rekvalifikačný kurz a zváral vysokotlakové potrubia v elektrárni vo Vojanoch. Počas štúdia v Prešove absolvoval parašutistický výcvik. Predpokladal, že ho tak ako ostatných zaradia počas dvojročnej vojenskej služby k výsadkárom. Ako „politicky nespoľahlivý” však putoval v čase okupácie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy k pracovnému práporu. Až potom sa mohol, teraz už ako robotnícky káder, prihlásiť na právnickú fakultu. Prijali ho na druhýkrát. Promoval v roku 1975 a do roka 2017 pôsobil v hodnosti docenta na Katedre teórie práva a sociálnych vied. Niekoľko rokov vyučoval aj na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ako nečlen komunistickej strany si udržiaval renomé ustavičným štúdiom domácich a zahraničných prameňov, pričom prednášal aj o sociologických aspektoch práva, čo v časoch socializmu nebolo v móde.
- ZA SAMOSTATNOSŤ
Docent JUDr. Ján Cuper, CSc., je autorom viacerých vedeckých prác z oblasti teórie práva. K najznámejším patria: Metodika výskumu – súčasť rozvoja metodológie vedy o štáte a práve, Teleologické normy ako základ európskeho práva a Chápanie podstaty štátu v historickom vývojovom kontexte.
Po politickom prevrate v novembri 1989 patril medzi osobnosti, ktoré bojovali za samostatné Slovensko. Sústavne publikoval v periodikách Nový Slovák a Slovenský národ. Angažoval sa v Spoločnosti slovenskej inteligencie Korene. Bol spoluautorom a jedným z tridsiatich signatárov výzvy 61 krokov k slovenskej identite z 27. októbra 1990, ktorú podporili osobnosti ako spisovateľ Vladimír Mináč či režisér Martin Ťapák. Iniciátorov tohto dokumentu bolo treba chrániť, pretože podpredseda vlády za VPN Jozef Kučerák a niektorí jej ďalší členovia žiadali odvolať z funkcií námestníkov ministrov spomedzi signatárov ‒ Mariána Tkáča a Michala Baránika. Cuperovi hrozili vyhodením z fakulty. Napriek tomu prispel k vytvoreniu ďalšej výzvy, ktorú 11. septembra 1991 v ateliéri Viliama Hornáčka už za účasti Romana Kaliského, Vladimíra Mečiara, Michala Kováča či Milana Kňažka podpísalo štyridsaťštyri osobností, a 17. júla 1992 vyústila do prijatia Deklarácie o zvrchovanosti, Ústavy SR a vytvorenia nevyhnutných zákonov pre Federálne zhromaždenie o zániku federácie a o delení jej majetku.
- POLITIK
Do profesionálnej politiky vstúpil v roku 1992, keď ho za Hnutie za demokratické Slovensko zvolili do slovenskej časti Snemovne národov. Veľkú úlohu zohral pri získavaní hlasov za ústavné rozdelenie Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky v pražskom Federálnom zhromaždení. Je spoluautorom slovenskej ústavy. Vo funkcii vedúceho delegácie ostro odmietal viaceré zahraničné pokusy zmocniť sa kontroly volieb na Slovensku. Spolu s Augustínom Mariánom Húskom odrážal ataky západných veľvyslancov, ktorí naliehali na privatizáciu našich strategických podnikov. S Húskom často navštevoval otca Antona Hlinku a ako veriaci katolík presadzoval kresťanskú líniu v HZDS.
Za Dzurindovej vlády sa mu „ktosi“ vlámal do bytu, odkiaľ zmizli dôležité dokumenty. Neskôr ho za podivných okolností pri jazde na bicykli zrazilo auto. Televízia Markíza s obľubou vysielala šot o jeho autonehode v Modre, v ktorom sa nespomenulo, že ho z cesty vytlačilo terénne auto. Zaujímavé je, že skôr ako policajti, ktorých sám zavolal, vyliezol spoza rohu spravodajský štáb televízie Markíza. Do povedomia verejnosti vstúpil spolu s JUDr. Ľubomírom Hlbočanom ako obhajca Ivana Lexu v kauze Triptych či smrť Róberta Remiáša. Tento spor vyhrali napriek zúrivému nátlaku vtedajších mainstreamových médií, ako aj vládnych miest. Najmä druhý spomínaný prípad dodnes omieľajú niektoré médiá a politici. Janko to komentoval slovami: „Stačí odtajniť vyšetrovací spis, nech sa verejnosť konečne dozvie celú pravdu. To sa však, žiaľ, doteraz nestalo. Akoby niekomu stále záležalo na tom, aby sa tento prípad mohol ďalej zneužívať.
- ATENTÁTY
Bol presvedčený, že pokus o vraždu predsedu vlády Roberta Fica nebol činom jednotlivca a atentátmi boli aj autonehody spáchané na Alexandra Dubčeka a Romana Zelenaya. V súčasnosti sa obával, že ani v budúcnosti sa situácia na Slovensku neupokojí, pretože zahraniční tútori progresívno-liberálnej opozície si želajú opak. Tá neuvažuje o ospravedlnení sa za šírenie nenávisti, vedúcej k ataku na premiéra. Ospravedlnenia sa podľa jeho názoru nedočkáme ani od exprezidentky Zuzany Čaputovej, ktorá, ako povedal, bola „po Lipšicovi najväčšou porušovateľkou ústavy“. Ako politik či turista precestoval Európu, Áziu, Afriku i Ameriku. Stretol sa so svetovými politikmi, zúčastnil sa na mnohých medzinárodných podujatiach, kde obhajoval slovenské štátne záujmy. Bol jedným z mála Slovákov, čo zdolal ako šesťdesiatročný Kilimandžáro. Poznali sme ho ako úspešného amatérskeho archeológa, čo spolu s priateľom Jozefom Hromadom objavili na bratislavských Dlhých dieloch rôzne pracovné nástroje paleolitického človeka, driapadlá a na stavenisku elektrotechnickej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Mlynskej doline prvý pästný klin nájdený na území Slovenska. Žil zdravým životom, odmietal alkohol a denne pešo prešiel osem až desať kilometrov.
Docent Cuper bol ako dlhoročný pedagóg skvelý rozprávač. Mal úžasnú pamäť. Stokrát som mu hovoril: „Jano, napíš pamäti!“ Aj odvetil, že niečo začal, ale, žiaľ, pri tom sa to skončilo. Ešte šťastie, že v poslednom čase vytrvalo chodil na televízne a rozhlasové rozhovory s Erikou Vincourekovou a Pavlom Kapustom, kde sa niečo z toho zachovalo.
- OSUDNÝ DEŇ
Janko nikdy neodmietol pomoc priateľovi. Keď bolo treba niekoho odviezť k lekárovi alebo na kultúrne podujatie mimo Bratislavy, vždy ponúkol odvoz svojím autom. Ja mu vďačím aj za to, že ešte v časoch federácie napísal výstižný doslov k prvému vydaniu mojej, na ten čas „rádioaktívnej” knihy Zabíjal som štát. Už desiatku rokov sme sa pravidelne stretávali s väčšou partiou kamarátov v pivnici Zlatý jeleň na Obchodnej a neskôr každú stredu v reštaurácii na Miletičovej ulici. Tu spolustolujú lekári, spisovatelia, historici, športovci, novinári, prosto ľudia rôznych profesií. Vždy to bola tvorivá debata o živote, literatúre, histórii alebo aj o politike. Niektorí sedia pri vínku a iní ‒ tak ako Jano Cuper ‒ pri nealkoholickom pive, káve alebo čaji.
Na poslednom sedení som sa nezúčastnil pre pooperačné komplikácie. Janko sedel 5. februára oproti historikovi a spisovateľovi Viktorovi Timurovi, s ktorým rozoberali dielo osobnosti nemeckej klasickej filozofie Johanna Gottlieba Fichteho. Náhle si spomenul, že musí čosi vybaviť a opýtal sa vedľa sediaceho Dušana Erazmusa: „Koľko je hodín?“ Ten odvetil: „Pozriem sa do mobilu.“ Keď chcel odpovedať, mal pocit, že ho Janko nevníma. Povedal: „Jano, nespi!“ Janko nereagoval. V spoločnosti sedeli dvaja lekári, ktorí hneď začali s oživovaním, v čom asi po desiatich minútach pokračovali privolaní záchranári a po nich lekárka z Rýchlej lekárskej pomoci. Márne.
Ešte pred príchodom lekárky z rýchlej zdravotnej služby sa vonku zhrčila senzáciechtivá svorka novinárov s kamerami, ktorých polícia nepustila dnu. Majestát smrti im nič nehovoril, čo sa ukázalo vzápätí v šotoch a správach, kde sa nespomínali nijaké Cuperove zásluhy v politike ani stovky študentov, ktoré pripravil do života, ale predovšetkým autonehoda z roka 2005, čo spustilo nenávistné výlevy progresívcov na FB. Pri ich zhliadnutí som si spomenul na pesničku Joža Ráža Bulvárne krysy.
Smrť prišla nečakane ako blesk. Odišiel s jasnou mysľou plný energie. Náš skvelý priateľ naposledy vydýchol uprostred kamarátov, ktorých mal rád a ktorí si ho naozaj vážili. Jeho odchod mi pripomína jednu z verzií konca kráľa Svätopluka, ktorá hovorí, že náš kráľ sa stratil uprostred svojho vojska…
Túto časť spomienky pripravil Peter VALO.
- POLITIK S ÚSMEVOM
Všetko sa to začalo v roku 1999, keď sa podarilo sponzorovi vtedajšej protimečiarovskej opozície Jozefovi Majskému ovládnuť pronárodný denník Slovenská REPUBLIKA, v ktorom som pracoval ako parlamentný spravodajca. Časť redaktorov odišla, časť ostala ‒ vrátane mňa. Netrvalo dlho a neskôr odsúdenému podvodníkovi Majskému sa podarilo posledný novembrový deň denník umlčať. Prevzal ho denník Národná obroda, z portfólia ďalšieho odsúdeného podvodníka Ruska. Národná obroda pritom v tom čase dosahovala len tretinový náklad Slovenskej REPUBLIKY. A napriek tomu ho pohltila. Aj takto sofistikovane sa umlčiava nevhodný názor v slovenskej demokracii. Na pôde parlamentu som sa v tom čase o tom rozprával s poslancom Jánom Cuperom, Bol mojím častým zdrojom informácií z parlamentnej kuchyne. Posťažoval som sa mu, že denník skončil. V tom období akurát vznikal inštitút asistenta poslanca a Ján Cuper mi ponúkol, aby som bol tým jeho. Tak som stal asistentom poslanca vôbec v prvom období parlamentu, keď sa táto funkcia zaviedla a funguje dodnes. A tak sa náš vzťah novinár ‒ politik zmenil na priateľský. Od roka 2000 sme spolupracovali a po uplynutí jeho mandátu stretávali sa na rôznych podujatiach, ktoré organizovala národne orientovaná inteligencia.
- ZALOŽIL ŠTÁT
Ján Cuper bol jeden z mála politikov, ktorý sa usmieval. Politika sama osebe je náročnou filozofickou kategóriou, nehovoriac ak sa ňou máte živiť. Súčasná politikou rozseknutá spoločnosť je toho jasným dôkazom. Jano však dokázal i politické prekáračky so svojimi oponentmi v parlamente riešiť s úsmevom na perách. Jeho úsmev bol šibalský, možno potmehúdsky. Oponent mnoho ráz úplne nedokázal definovať, čo tým úsmevom vlastne vyjadruje. Tento jeho pozitívny postoj však dokázal búrať nánosy nevraživosti, na ktorých rástli barikády hádok a nenávistí. Ján Cuper bol usmievavý politik.
Do politiky sa dostal cez svoje jednoznačné proslovenské vystupovanie v čase Česko-Slovenska po Novembri 1989. V roku 1992 sa na kandidátnej listine HZDS stal poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR až do roka 1993, keď sa federácia rozpadla. Zaslúžil sa o vznik druhého slovenského štátu. Takýto dekrét mu vystavila aj Matica slovenská 25. novembra 2022, teda 30. rokov po prijatí unikátneho ústavného zákona o pokojnom zániku česko-slovenskej federácie, na ktorom sa ako právnik osobne podieľal, rovnako aj ako na slovenskej ústave zo septembra toho istého roka.
- ČESTNÝ
Ako poslanec slovenského parlamentu, prežíval i mnohé privatizačné kauzy vtedajšej vládnej koalície. Nikdy sa však do týchto temných zákutí politiky nevybral. Patril medzi čistých neskorumpovaných politikov. Verejne to o ňom vyhlásil v politickej relácii Sito televízie Markíza Daniel Krajcer, neskorší minister kultúry. A novinár Krajcer na mečiarovských politikoch nikdy nenechal nitku suchú. Ján Cuper bol neskorumpovaným politikom, ktorý patrí medzi zakladateľov novodobej demokratickej Slovenskej republiky. Za svoju politickú činnosť dostal Rad Andreja Hlinku 1. triedy za mimoriadny osobný prínos pri vzniku Slovenskej republiky.
Česť jeho pamiatke.
Túto časť spomienky pripravil Maroš SMOLEC, šéfredaktor SNN.
