Vlkolínec v lete húfne obliehajú turisti
Text a foto: Laco HÁMOR
V Liptove k ľuďom, čo si vážia dedovizeň, kultúru a tradície, patria i Vlkolínčania, žijúci v jednej z osád, respektíve ulíc Ružomberka. Obyvateľov s trvalým pobytom je dvadsaťpäť, ale reálne tu žije sedemnásť ľudí – z toho štyri deti. Spolu s majiteľmi nehnuteľností je ich viac, vyše pol stovky. Vravia, aj negatívna reklama je účinná a prospešná. Antonovi Sabuchovi, ojedinelému nespokojencovi, sa podarilo dostať rodný Vlkolínec, kde žije, až do médií v USA, Holandsku, Poľsku, vo Veľkej Británii, v Nemecku, ale i v Nórsku ‒ v krajine odkiaľ prichádzajú financie na rozvoj tejto časti Liptova…
Miroslav Parobek, vedúci oddelenia kultúry, marketingu, cestovného ruchu a športu Mestského úradu v Ružomberku, si myslí, že Sabuchove sťažnosti a kritické postoje o aktuálnom statuse sídelného celku ‒ od roka 1993 v Zozname Svetového dedičstva UNESCO ‒ zatiaľ ani granty, ani dotácie neovplyvňujú. Situácia sa zmenila, zdynamizovala, no nie kvôli jednému obyvateľovi.
„Mesto ako jedna z mála lokalít UNESCO v krajine spracovalo plán pre lokalitu na roky 2022 – 2031 i praktickú príručku pre manažment Vlkolínec. V rámci Akčného plánu, ktorý bol konzultovaný s miestnymi obyvateľmi, postupne pripravujeme projektové dokumentácie na akútne potreby ‒ verejné toalety, ekologickú čistiareň odpadových vôd, opravu a obnovu objektov národných kultúrnych pamiatok a ľudovej architektúry. Naším cieľom je celoročné fungovanie lokality s využitím potenciálu celého regiónu Liptov aj Žilinského kraja, lebo ide o významnú lokalitu svetového dedičstva,“ informuje M. Parobek. Lenže nelichotivé zvesti o živote v podhorskej stredovekej obci v nadmorskej výške 718 metrov sa šíria rýchlo. Nespokojného obyvateľa novinári často citujú, akoby šlo o rozhodujúci hlas.
■ TURISTICKÁ ZOO?
„Mení sa na turistickú zoo,“ pridáva A. Sabucha, ktorý tvrdí, že osadu treba vyškrtnúť zo Zoznamu lokalít UNESCO. „Návštevníci v čase letných podujatí fotografujú cez okná interiéry domov, chodia po dvoroch a záhradách,“ vraví Pavol Jaňák z obecného infocentra. Má skúsenosti z dvadsaťročného pobytu. „Každá minca má dve strany. Obyvatelia vďaka UNESCO čerpali financie z projektu Obnovme si svoj dom do výšky 95 percent nákladov. Pri údržbe a opravách domov sa to hodí. Objekty zaradené do svetového dedičstva sú financované z vlastných kapitol. Pravda je taká, že sú dni, keď je návštevnosť privysoká. Vlkolínčania vtedy prichádzajú o časť súkromia, čo im vynahrádzame aspoň sčasti financiami ‒ do desiatich percent zo vstupného do dediny.“
Osada pod Sidorovom skrásnela, čo potvrdzujú fotografie zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Aktívnych je päťdesiatštyri členov Občianskeho združenia Vlkolínec, ktorého predsedom je Ján Ondrík. A čo si myslí o vyškrtnutí Vlkolínca zo Zoznamu svetového dedičstva UNESCO? „Aj Tóno je náš člen, ale s jeho názormi u nás nesúhlasí nikto. Sme tu všetci obyvatelia a vlastníci nehnuteľností. Nestotožňujeme sa s jeho postojom. V prestížnom zozname chceme zostať, pretože prináša viac úžitku,“ prízvukuje Ján Ondrík. Už vedia, že zápis v Zozname svetového dedičstva UNESCO je jeden zo spôsobov, ako získa samospráva financie, ktoré by inak neboli.
■ AKOBY TU ZASTAL ČAS
Vlkolínec, jedna z mála zachovaných osád ľudovej drevenej architektúry, kde žijú ľudia, priťahuje pozornosť. Aj pre zachované dominanty – drevenú zvonicu, rumpálovú studňu, Kostol Navštívenia Panny Márie; mini múzeá ‒ Roľnícky dom a dvor, bývalá škola. Domce a uličky s prírodným okolím Veľkej Fatry bezprostredne nad Ružomberkom sú lákadlom najmä pre filmárov, ale v ostatných rokoch zvlášť pre turistov. Názov osady pod Sidorovom má asi súvis s hojným počtom vlkov. Prvá písomná zmienka o Vlkolínci je z roka 1461. V roku 1977 bol vyhlásený za Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry, ale do zoznamu UNESCO zapísali túto „ružomberskú ulicu“ až v roku 1993.
„Významná zmena týmto pádom nastala v organizačnej štruktúre Mestského úradu v Ružomberku. Novozriadené miesto správcu Vlkolínca sme zverili fundovanej osobnosti Pavlovi Benčovi. Nastavil jasné pravidlá a udržal systém v chode, ako aj nasledujúci správcovia Július Šramo a Jozef Bašáry,“ spomína bývalý zástupca primátora Radislav Kendera. Bol to jeho nápad, ako nájsť spôsob dostať Vlkolínec do prestížneho zoznamu. Bol to aj začiatok „riadeného cestovného ruchu“ v ponovembrových politických podmienkach. Jazykovo vybavení sprievodcovia sa stali neodmysliteľnou súčasťou vytypovaných trás. Kto chcel prezentovať privátne priestory, domácnosť, mal ponuku od nás a snažili sme sa to kompenzovať. V roku 1994 stúpla návštevnosť asi na sedemdesiattisíc,“ bilancuje R. Kendera.
■ VÝNIMOČNOSŤ LOKALITY
Výnimočnosť podčiarkuje malebnosť okolia sídla. Oblastné organizácie cestovného ruchu prezentujú Vlkolínec ako regionálnu atrakciu, ktorej súčasťou sú aj domáci. Ich predkovia pred vyše troma desaťročiami privítali zmeny v legislatíve. Za kovový plot dostal majiteľ vysokú pokutu. Strechy tu môžu byť iba zo šindľov a pod. Nikto neriešil, z akého materiálu je strecha alebo ako je urobený plot. To všetko prišlo až s rokom 1977 a pamiatkovou rezerváciou. Už tak opravovať chalupy nemožno. Látať, plátať hlava-nehlava. Vtedy tu žili ani nie tri desiatky zväčša starých ľudí. Predpokladalo sa, že do tradičnej pamiatkovej rezervácie i s externou podporou a financiami prídu bývať mladší, veď im „patrí budúcnosť“.
Očakávania boli priveľké. Aj pomoc pre začínajúcich farmárov, aby tu vo vhodných horských prirodzených podmienkach vyrástli chovatelia a pestovatelia, ktorí sa ujmú políčok a poľného hospodárstva. Ak sa tak nestalo, nebola to chyba v programe. Ani chyba samosprávy. A spojenie s názormi jedného jediného nespokojného obyvateľa, zverejnené nedávno v britských a holandských médiách, nepomáha.
„Podľa Sabuchu sa vo Vlkolínci žilo lepšie pred zápisom do zoznamu svetového dedičstva, čo zainteresovaných ľudí mimo Slovenska právom znepokojilo ‒ aj našich partnerov z Islandu a Nórska,“ ozrejmuje Miroslav Parobek a dodáva, že „robia všetko pre to, aby sa úspešne uchádzali o zdroje mimo rozpočtu mesta, z prostriedkov EÚ alebo aktuálne z Nórskych fondov – grantov, výziev. Projekt sa podarí naplniť s minimálnym použitím financií poplatníkov daní mesta.
■ PRÍSNEJŠIE PRAVIDLÁ
Vo Vlkolínci platia podobné pravidlá, akými sa riadia samosprávy na juhu Francúzska, ktoré je vyľudnené, ale v lete sa niet kde pohnúť. Domáci s návštevníkmi akoby hrali „presilovku“, je ich veľa, ale spokojnosť je na oboch stranách. Návštevníci nosia peniaze, nakupujú a vchody do domácnosti, obydlí sú od rána malými obchodíkmi s jedným pultom. Provensalský vidiek sa drží prísnych pravidiel. Oblasť pripomína starý svet, kde je zrejmý historicky kultúrny ráz, a to do dôsledkov. Ak strecha spadne, nová sa nesmie ani trochu odlišovať od starej…
„Každý by najradšej chcel zbohatnúť rýchle a bez roboty. Ale sú tu terasovité políčka, pasienky, voda. Hospodáriť nie je také jednoduché. Treba dodržiavať pravidlá, ktoré sú dávno vymyslené. Chápem, ak si niekto pohundre. Chápem nespokojného Tóna Sabuchu, ktorý by bol radšej, aby Vlkolínec vyškrtli zo zoznamu, ale sú to subjektívne postoje a nám ostatným sa vôbec nepáčia,“ dodáva predseda OZ Vlkolínec. Muž v stredných rokoch pochádza odtiaľto. Žili tu starí rodičia s jeho otcom a matkou. Po nich je drevenica, kde býva s rodinou. „Verím, že o dedičstvo sa postará dcéra a neskôr vnuk. Pamätám si typickú atmosféru s vôňou dvorov, hnojísk a so všadeprítomnými kravami, ovcami, kozami, hydinou.
Niektorí mali aj kone,“ pripomína J. Ondrík. Najmä v ostatných rokoch sa veľa zmenilo. Aj tunajšie ceny nehnuteľností. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia tu predávali pekné drevenice na bývanie za štyritisíc čs. korún. Teraz stoja 120-tisíc až 180-tisíc eur. S prezentovanými názormi A. Sabuchu sumy sú nereálne. Kto by investoval do nehnuteľnosti v „živej dedine, meniacej sa na mŕtve múzeum v prírode“. Aj na to reagujú osadníci. Vo vyhlásení vyjadrujú odhodlanie urobiť všetko pre to, len aby Vlkolínec v prestížnej rodine svetového dedičstva UNESCO zostal.
■ NÓRSKA EXKURZIA
Medializované informácie o nespokojnosti Vlkolínčanov so statusom UNESCO a želania o vymazaní z jeho zoznamu vplyv na zahraničnú návštevu nemali. V osade ich vítal nápis Vlkolínec krváca. Cieľom stretnutia partnerov z Nórska a Islandu v marci bolo oboznámiť sa s novými pripravovanými projektmi, ktoré súvisia so zachovaním a s obnovou kultúrnych pamiatok svetového dedičstva v lokalitách UNESCO na Slovensku. Pravdou je, že v 21. storočí nemôžu žiť ľudia spôsobom života spred sto až stopäťdesiatich rokov.
Čo môže a dokáže mesto urobiť a ponúknuť najmä mladým rodinám s deťmi, aby tu plnohodnotne mohli žiť? V koši zahodený neskončil ani pôvodný plán s tradičným spôsobom života. Vo Vlkolínci tak ako aj inde na Slovensku sú „spletité“ vlastnícke vzťahy, každý kúsok pôdy má iného majiteľa. Komplikuje sa to čoraz viac. Obyvateľov ubudlo, situácia nie je až taká kritická.
„Nedávno sa do obce prisťahovali dvaja mladí, čo je dobrý signál pre budúcnosť. Chalupárov neubúda a patria k stálym prechodným obyvateľom, ktorých si vážime,“ dodáva P. Jaňák. V pôvodných plánoch si ružomberská samospráva dala za cieľ dostavať asi tretinu obce, ktorú vypálili počas Slovenského národného povstania. „Začali sme vykupovať pozemky pod stavby, na bývanie sa hlásili celé rodiny. Rokovali sme s družstevníkmi o podmienkach prevádzky na ornej pôde, medziach a so štátom o vytvorení pracovných miest na pošte, múzeu. Chceli sme obyvateľom kúpiť hospodárske domáce zvieratá na obnovu pôvodných chovateľských tradícií,“ hovorí.
„Pre mladé rodiny je dôležitá doprava do práce aj do školy. Mesto zavedie kyvadlovú dopravu do údolia do mestskej časti Biely Potok pri hlavnej ceste z Donovál do Ružomberka, kde je frekventovaná autobusová zastávka verejnej dopravy. Zatiaľ hradíme prevádzku taxíka pre miestnych obyvateľov aj pre poštárku. Zamestnanie priamo vo Vlkolínci sa ponúka najmä v rámci cestovného ruchu. V expozíciách, práca v pokladni a na záchytnom parkovisku, sprievodcovské služby aj v turisticko-informačnom centre,“ zdôrazňuje M. Parobek.
Ďalšie šance ponúka intenzívne sa rozvíjajúci cestovný ruch, hoci aj predajom po domácky vyrobených produktov či suvenírov. V typickej slovenskej gastronómii a v ľudových remeslách, ale i v ubytovaní v súkromí romantiky vidieckeho prostredia. Práve trvalo udržateľný cestovný ruch a rozvoj prírodného turizmu, ktorý je vo svete stále populárnejší, môže byť dobrou príležitosťou na sebarealizáciu najmä mladých ľudí, ktorí mienia žiť v lone prírody, uprostred jedinečnej ľudovej architektúry.
■ PROJEKT BUDÚCNOSTI
Plány majú veľké. Ráta s dobudovaním infraštruktúry ‒ ako záchytného parkoviska s verejnými toaletami, s ekologickou čistiarňou odpadových vôd, s opravami prístupových a miestnych komunikácií, turistických a cyklistických chodníkov.
„Práve Nórske fondy zafinancujú až sedemdesiatpäť percent z odhadovanej ceny asi tri milióny eur. Projekty uzrú svetlo sveta do konca roka 2028. Počítajú i s financiami na sprievodcovské služby s dozorom a výkladom v expozíciách s debarierizáciou. Koncom minulého roka sa uskutočnilo vo Vlkolínci mimoriadne výjazdové rokovanie Mestského zastupiteľstva v Ružomberku. „Nechýbali ani miestni, ktorí sa aktívne zúčastnili na rokovaní, zapojili sa do diskusie k plánovanému projektu na obnovu lokality UNESCO z tzv. Nórskych fondov, ktorý by pomohol odstrániť dlhodobo neriešené problémy Pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry.
Ani vtedy, ale ani na inom rokovaní neprevládol názor, že by bol niekto, okrem spomínaného A. Sabuchu, nespokojný so zápisom do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Práve naopak, v tomto období sa zdá, že svetové kultúrne dedičstvo práve tu vo Vlkolínci získava nové impulzy prostredníctvom zodpovednej a udržateľnej obnovy, kvalitnej správy a citlivej revitalizácie,“ dodáva Miroslav Parobek.
