Obrovská historická pamäť naplnená príbehmi ľudí a udalostí

Zhováral sa Michal BADA ‒ Foto: archív SNN

Historik a archivár PhDr. Pavol MADURA patrí k výrazným predstaviteľom súčasnej matičnej vedy. Ako vedecký tajomník Matice slovenskej a riaditeľ jej archívu sa venuje výskumu matičných dejín, zároveň však pôsobí aj v spolkovej časti ustanovizne. V rozhovore približuje storočný príbeh druhej budovy Matice slovenskej, postavenie matičnej vedy, prácu s mladou generáciou i význam Národného cintorína v Martine.

Čo vás priviedlo k tomu, že ste sa rozhodli pre štúdium archívnictva a pomocných vied historických? Ktorá oblasť štúdia vám najviac imponovala?

Vždy ma fascinovala túžba po poznaní, vzostupy a pády civilizácií i tajomstvá minulosti. Čím hlbšie sa v dejinách vraciame, tým sú pre nás tajuplnejšie a tým menej prameňov máme k dispozícii. Tam, kde historický prameň na prvý pohľad mlčí, dokážu pomocné vedy historické často odhaliť množstvo ďalších informácií. Napríklad z písma, jazyka, pečate, materiálu či ďalších vonkajších a vnútorných znakov stredovekej listiny sa dá zistiť veľmi veľa informácií. Už v mladom veku som sa zaujímal o veľkomoravské obdobie a slovanskú civilizáciu. Tak ako mnohých mladých vlastencov aj mňa priťahovalo slovenské národné obrodenie a postupne slovenské národné hnutie v širšom historickom kontexte. Moja profesijná špecializácia ma napokon v roku 2011 priviedla do Archívu MS. Odvtedy sa vo svojej odbornej a vedeckej práci sústreďujem najmä na dejiny Matice slovenskej.

Ste autor monografie Druhá budova Matice slovenskej. Od myšlienky po súčasnosť z roku 2019. Práve v tomto roku si pripomíname sto rokov od slávnostného otvorenia tejto významnej martinskej stavby. Čím je podľa vás jej príbeh výnimočný?

Je to moja prvá väčšia vedecká práca, ktorej predchádzal viac ako ročný výskum archívnych prameňov. Príbeh druhej matičnej budovy je mimoriadne pútavý. Sledujem ho skutočne od prvej myšlienky o výstavbe nového sídla cez odpredaj pôvodnej budovy štátu, výber vhodného pozemku, dve kolá architektonickej súťaže či slávnostné položenie základného kameňa až po jej otvorenie 29. augusta 1926. To bolo súčasťou mimoriadnych národných slávností, ktoré pritiahli do Turčianskeho Svätého Martina približne pätnásťtisíc účastníkov a početnú reprezentáciu predstaviteľov štátu, cirkví, spolkov a kultúrnych inštitúcií na čele s prezidentom Tomášom G. Masarykom, protektorom Matice slovenskej.

Storočnicu druhej budovy Matice slovenskej si pripomínate viacerými aktivitami. Čo ste pri tejto príležitosti pripravili?

Pred niekoľkými dňami som na konferencii v rámci Augustových slávností v Živene vystúpil s prednáškou Pred sto rokmi v Martine. Augustové slávnosti v roku 1926 v dobových fotografiách. Prostredníctvom dobových fotografií som sa pokúsil priblížiť atmosféru vtedajšieho Turčianskeho Svätého Martina a mimoriadny rozsah slávností. Augustové slávnosti v roku 1926 dosiahli vrchol, ktorý sa v nasledujúcich desaťročiach už nepodarilo zopakovať.

Pri príležitosti stého výročia otvorenia druhej budovy Matice slovenskej som zároveň pripravil exteriérovú panelovú výstavu Druhá budova Matice slovenskej (1926 – 2026). Storočie v službách slovenského národa, ktorá je umiestnená na historickom oplotení areálu budovy. Na dvadsaťjeden paneloch približuje príbeh tohto významného symbolu slovenského národného dedičstva. Prostredníctvom autentických archívnych dokumentov, dobových fotografií a výsledkov historického výskumu predstavuje okolnosti vzniku budovy, jej architektúru, osobnosti späté s jej výstavbou, ale aj udalosti a inštitúcie, ktoré formovali jej storočný príbeh.

Ako vnímate atmosféru tejto budovy, jej genius loci? Čo pre vás osobne znamená?

Táto budova je výraznou architektonickou dominantou Martina, no jej význam ďaleko presahuje samotnú architektúru. Tu sa viedol zápas o národnú identitu, kládli sa základy slovenskej vedy a vychádzali stovky kníh a periodík, ktoré pomáhali formovať vzdelanosť národa. Pôsobili tu významné osobnosti vedeckého, kultúrneho a intelektuálneho života a desaťročia sa zhromažďovali knižničné, archívne a muzeálne poklady. Je doslova presiaknutá históriou. O to intenzívnejšie vnímam jej genius loci ako riaditeľ Archívu MS. Som v bezprostrednom kontakte s dokumentmi, ktoré zachytávajú kľúčové okamihy našich dejín. Za múrmi našich kancelárií a depozitárov sa skrýva obrovská historická pamäť, naplnená príbehmi ľudí, udalostí a generácií, ktoré tu pôsobili pred nami.

Vnuk zakladateľa jedného z najväčších štátnych útvarov stredoveku Timurovej ríše (1370 ‒ 1526) učenec Ulug-beg sformuloval originálnu myšlienku: „Ríše sa rozpadnú, náboženstvá pominú ako hmla, no len veda žije a je večná.“ V Matici zastávate post vedeckého tajomníka. Aká je teda podľa vás matičná veda, aké je jej poslanie a význam pre samotnú inštitúciu? A má schopnosť reprezentovať Maticu slovenskú a Slovensko aj navonok?

Matičná myšlienka je živá už vyše jeden a pol storočia a podľa môjho názoru vôbec nestratila na aktuálnosti. Matica slovenská vznikala ako strešná národná ustanovizeň, ktorá mala sústreďovať slovenské intelektuálne a tvorivé elity a prostredníctvom ich činnosti prispievať k zachovaniu a rozvoju slovenskej národnej identity. Jedným zo základných nástrojov pritom bolo vzdelávanie národa. Veľmi výrečne to formulovali už pôvodné stanovy Matice slovenskej. Ak ich jazyk prenesieme do súčasnosti, cieľom Matice bolo vzdelávať a kultivovať slovenský národ, rozvíjať jeho vedu, literatúru a umenie, podporovať slovenských vedcov a tvorcov a prostredníctvom duchovného, kultúrneho a intelektuálneho rozvoja prispievať aj k celkovému spoločenskému a materiálnemu povzneseniu Slovákov.

Veda teda nebola akýmsi neskorším doplnkom matičnej činnosti, ale od začiatku patrila k samotnej podstate jej poslania. Tento cieľ je podľa mňa aktuálny aj dnes, bez ohľadu na globalizačné procesy a zásadne zmenené spoločenské podmienky. Práve v čase obrovského množstva informácií, ich rýchleho šírenia ‒ a neraz aj povrchného prijímania, potrebuje národné spoločenstvo kvalitné vedecké poznanie vlastných dejín, jazyka, kultúry a identity. Aj v týchto oblastiach prichádzajú nové poznatky a interpretácie, ale zároveň aj skreslenia a deformácie, na ktoré musí kvalitná vedecká základňa odborne reagovať.

Mám však pocit, že sa dnes na pôvodný cieľ Matice slovenskej miestami zabúda. Nadčasové myšlienky jej zakladateľov zostávajú niekedy nepochopené, žiaľ, aj v samotných matičných kruhoch. Ak má byť Matica životaschopnou a rešpektovanou ustanovizňou aj v 21. storočí, musí sa vrátiť k svojim koreňom – nie k nostalgickým návratom do minulosti, ale moderným napĺňaním svojho pôvodného poslania. A práve kvalitná vedecká a odborná činnosť musí byť jedným z jeho pilierov. Matičná veda má pritom potenciál reprezentovať tak ako už v minulosti Maticu slovenskú aj navonok.

Prostredníctvom vedeckého výskumu, odborných publikácií, vedeckých časopisov, konferencií, výstav, edičnej činnosti či spolupráce s domácimi a so zahraničnými vedeckými a kultúrnymi inštitúciami dokáže prinášať výsledky, ktoré presahujú vnútorný matičný život. Veda totiž dáva našej práci odbornú autoritu, kontinuitu a dôveryhodnosť. V tomto zmysle je Ulug-begova myšlienka, ktorú ste uviedli v otázke, skutočne nadčasová. Inštitúcie, politické pomery i spoločenské systémy sa menia, ale poznanie, ktoré po sebe zanecháme, môže prežiť celé generácie.

Aké podľa vás v slovenskej spoločnosti panuje najväčšie nedorozumenie týkajúce sa Matice slovenskej?

Sčasti som to už načrtol. Za jedno z najväčších nedorozumení považujem predstavu, že Matica je najmä najstaršia slovenská kultúrna ustanovizeň, ktorej hlavnou úlohou je prostredníctvom siete miestnych odborov organizovať kultúrne a spoločenské podujatia. To je podľa mňa príliš zúžené chápanie jej poslania.  Vo svojej pôvodnej koncepcii bola ustanovizňou ochrany a rozvoja slovenskej národnej identity a historickej pamäti. Mala sústreďovať vedecké, odborné, kultúrne a intelektuálne elity národa. Akumulovať poznanie a prostredníctvom neho formovať jeho vzdelanosť a kultúrne sebavedomie.

Z tohto pohľadu patria medzi jej základné piliere predovšetkým vedecká, odborná a vydavateľská činnosť. Členská základňa a miestne odbory pritom nie sú menej významné – práve naopak. Predstavujú spojenie medzi intelektuálnym a odborným centrom Matice a slovenskou spoločnosťou v regiónoch. Sú jej prirodzenou predĺženou rukou, prostredníctvom ktorej sa poznanie, kultúra, historická pamäť a národné povedomie prenášajú do miestnych spoločenstiev. Podľa môjho názoru sa táto pôvodná koncepcia Matice v polovici 20. storočia postupne narušila symbolicky úmrtím správcu Matice Jozefa Škultétyho v roku 1948 a miestami obrátila: nástroj sa začal zamieňať za samotný cieľ.

Miestne odbory a členská základňa preto nie sú cieľom samy osebe ani menej významnou súčasťou Matice. Sú nenahraditeľným nástrojom, ktorým Matica prenáša svoje poslanie, poznanie a národnú kultúru z centra priamo medzi ľudí v regiónoch. Ak má Matica slovenská nájsť pevné miesto v 21. storočí, potrebuje si znovu jasne definovať svoju koncepciu – vedieť, čo chce v slovenskej spoločnosti chrániť, rozvíjať a odovzdávať ďalším generáciám a akými nástrojmi to chce dosiahnuť. Návrat ku koreňom preto nevnímam ako návrat do minulosti, ale ako obnovenie pôvodného zmyslu Matice v podmienkach súčasnosti.

Ste autorom projektu putovnej výstavy Odkaz štúrovskej generácie, ktorá sa stretla s mimoriadnym ohlasom. Aké máte ďalšie plány v tomto smere?

Mrzí ma, že priestor venovaný dejepisu na našich školách je obmedzený a spôsob jeho výučby neraz nedokáže mladého človeka zaujať. Jednou z našich úloh v rámci popularizácie matičnej vedy je preto prinášať historické poznanie dnešnej mládeži i širšej spoločnosti atraktívnou, zrozumiteľnou a zároveň odborne fundovanou formou. Dobrým príkladom je práve putovná výstava Odkaz štúrovskej generácie, ktorá od roka 2022 nepretržite putuje po slovenských regiónoch, najmä po školách. Projekt každoročne aktualizujeme a rozširujeme. Dnes už pozostáva z tridsiatich dvoch panelov a postupne sme doň začleňovali aj osobnosti mladšej štúrovskej generácie narodené v rokoch 1822 až 1826.

V matičných štruktúrach zastávate viacero funkcií – ste riaditeľ Archívu MS, vedecký tajomník MS, predseda Slovanského odboru MS, predseda Miestneho odboru MS v Martine a zároveň člen Výboru MS i Predsedníctva MS. Ako sa vám darí tieto úlohy vzájomne prepájať a ktorú zo svojich funkcií považujete za kľúčovú?

Práca sa v jednotlivých útvaroch, odboroch a orgánoch prirodzene prelína. Archívna, vedecká, slovanská i regionálna matičná činnosť nie sú od seba oddelené svety. Jedna oblasť často dopĺňa druhú. Je však pravda, že každá funkcia prináša množstvo povinností a ich plnenie si neraz vyžaduje aj súkromný čas, ktorý potom, žiaľ, chýba rodine. Osobitne hrdý som na funkciu predsedu Miestneho odboru MS v Martine. Ide o historicky prvý miestny odbor MS, ktorý vznikol 2. novembra 1919 v Turčianskom Svätom Martine. Keďže pôsobí priamo v sídle Matice slovenskej, mal by byť podľa mňa aj dnes do určitej miery vzorovým miestnym odborom.

Po mojom zvolení za predsedu v júni 2025 sme sa pokúsili jeho činnosť výraznejšie oživiť a myslím si, že sme sa vydali správnym smerom. Za to patrí moja vďaka všetkým kolegom. Ak sa však na otázku pozriem z hľadiska matičnej vedy, za kľúčovú považujem funkciu vedeckého tajomníka MS. Jej význam by mal vyplývať zo samotného historického poslania Matice ako vedeckej, kultúrnej a vzdelávacej ustanovizne. Paradoxom však je, že postavenie vedeckého tajomníka je dnes v organizačnej štruktúre Matice podľa môjho názoru oslabené a nezodpovedá významu, ktorý by mala mať vedecká a odborná činnosť v rámci celej ustanovizne.

Nespomenul som, že ste aj členom Komisie pre správu Národného cintorína v Martine. Vnímate toto symbolické pohrebisko ako pandant iných národných sakrálnych pohrebných okrskov, akými sú napríklad Vyšehradský cintorín a Slavín v Prahe, Powązki vo Varšave a Cemetarz Rakowicki v Krakove, parížsky Cimetière du Père-Lachaise aPanthéon, viedenský Zentralfriedhof či Novodievčí cintorín v Moskve?

Samozrejme. Národný cintorín v Martine vnímam ako jedno z najvýznamnejších miest našej historickej pamäti. Na pomerne malom priestore tu odpočívajú desiatky významných osobností slovenskej vedy, literatúry, kultúry, politiky, cirkevného i národného života. Mal by byť  živým priestorom národnej pamäti, vzdelávania a medzigeneračného odovzdávania historického vedomia. Inicioval som aj spoločnú pietnu spomienku martinských inštitúcií pri príležitosti Pamiatky zosnulých. Dvadsiateho ôsmeho októbra 2025 sa uskutočnil nultý ročník, ktorý spoločne pripravili Mesto Martin, Matica slovenská a Slovenská národná knižnica.

Maroš Smolec

Šéfredaktor / Slovenské národné noviny

Od roku 2011 šéfredaktor Slovenských národných novín a od roku 2014 správca Matice slovenskej

Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky