Prijatím Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (Záverečný helsinský akt) v roku 1975 v Helsinkách sa okrem iného stanovil princíp zachovania nemennosti hraníc v Európe bez súhlasu všetkých dotknutých strán. Tento akt podpísalo tridsaťpäť štátov na čele s USA, so ZSSR, s ČSSR, NDR, NSR, Veľkou Britániou a Francúzskom. Pádom východného bloku po roku 1989, keď sa krvavo rozpadol Sovietsky zväz a Juhoslávia, sme si všetci naivne mysleli, že územná celistvosť akéhokoľvek štátu, najmä v Európe, bude každý subjekt medzinárodného práva plne rešpektovať. Žiaľ, mýlili sme sa.
Ako prvé padlo za obeť Srbsko. Po jednostrannom vyhlásení nezávislosti jeho provincie Kosovo 17. februára 2008, proti ktorej sa postavil Belehrad, západné štáty na čele s USA, Veľkou Britániou a Nemeckom okamžite uznali tento akt. Nezávislosť Kosova uznali takmer všetky štáty Európskej únie s výnimkou Slovenska, Grécka, Cypru, Rumunska a Španielska. Dôvod, prečo týchto päť krajín dodnes odmieta medzinárodne akceptovať kosovskú nezávislosť, je pomerne veľmi jednoduchý. Ak by akceptovali tento jednostranný akt, ktorý vznikol bez súhlasu Belehradu, mohla by byť ich územná celistvosť niektorými štátmi v budúcnosti ohrozená.
Týmto precedensom v rámci medzinárodných vzťahov sa otvorila Pandorina skrinka. Ruská federácia ako dlhoročný politický spojenec Srbska v tom istom roku využila nezávislosť Kosova ako zámienku na uznanie dvoch gruzínskych odštiepeneckých republík ‒ Abcházska a Južného Osetska. Týmto sa však svojvôľa neskončila. Po roku 2014 využila kosovský scenár aj na Ukrajine pripojením polostrova Krym a regiónu Donbasu k svojmu územiu. Slovenská republika uplatňuje vo všetkých spomenutých prípadoch princíp nemennosti hraníc v Európe inak ako legálnym spôsobom, dohodou všetkých zúčastnených strán a v súlade s medzinárodným právom. Napriek tomu, že súčasná vláda odmieta vojensky podporovať Ukrajinu v boji s Ruskou federáciou, podporuje jej územnú celistvosť. Očakávali by sme preto, že Ukrajina ako obeť ruskej agresie, ktorá de facto zrejme už natrvalo prišla o časť svojho územia, nebude rovnakým spôsobom uplatňovať svoje územné nároky voči susedom, zvlášť voči tým, ktorí ju v obrannej vojne s Ruskom vojensky, ekonomicky a humanitárne podporujú.
Preto je nepochopiteľné a nešťastné, ak ukrajinské ministerstvo obrany na svojom oficiálnom facebookovom účtehttps://www.facebook.com/MinistryofDefence.UA/posts/%EF%B8%8F%D1%94%D0%B2%D0%B3%D0%B5%D0%BD%D1%96%D0%B9-%D1%85%D0%BC%D0%B0%D1%80%D0%B0%D0%BF%D1%80%D0%BE%D0%B2%D1%96%D0%B2-%D1%80%D0%BE%D0%B1%D0%BE%D1%87%D1%83-%D0%BF%D0%BE%D1%97%D0%B7%D0%B4%D0%BA%D1%83-%D0%BD%D0%B0-%D0%BA%D0%BE%D0%BC%D0%B0%D0%BD%D0%B4%D0%BD%D1%96-%D0%BF%D1%83%D0%BD%D0%BA%D1%82%D0%B8-%D1%81%D0%B8%D0%BB-%D0%B1%D0%B5%D0%B7%D0%BF%D1%96%D0%BB%D0%BE%D1%82%D0%BD%D0%B8%D1%85-%D1%81%D0%B8%D1%81%D1%82%D0%B5%D0%BC-3-/1372691911709924/ zverejnilo fotografiu z návštevy nového ministra obrany Jevgenija Chmaru vo veliteľstvách 3. a 19. armádneho zboru a Zboru Azov, na ktorej bola na stene zobrazená mapa Ukrajiny s rozšírenými hranicami, ktoré zahŕňajú územia dnešného Poľska, Maďarska, Rumunska a Slovenska. Napriek tomu, že koncept Veľkej Ukrajiny nie je našťastie oficiálnou politikou ukrajinskej vlády, pre niektorých západoukrajinských nacionalistov nie je sen o Veľkej Ukrajine len fikcia.
Oficiálne ukrajinské vládne kruhy by mali verejne odsúdiť tieto provokačné aktivity namierené voči svojim najväčším podporovateľom. Nie je možné na jednej strane bojovať s ruskou stranou o zachovanie územnej celistvosti Ukrajiny a na strane druhej podkopávať územnú celistvosť západných susedov, ktorí sú na strane obete agresie. Pokiaľ sa k moci na Ukrajine dostanú ľudia s otvoreným revizionistickým zmýšľaním, dotknuté štáty by mali prehodnotiť doterajšiu ústretovú politiku voči Kyjevu.
Text: Matej MINDÁR – Foto: Internet
Autor je asistent poslanca NR SR
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
