Jazvy ostatnej slovenskej traumy na Balkáne sú ešte zreteľné a citlivé
Keď sa aj chlapi nehanbia za slzy
Stanislav BAJANÍK – Foto: archív SNN
Na slovenských cintorínoch v Srbsku a v Chorvátsku nájdete aj hroby viacerých Slovákov, ktorí padli vo vojne v bývalej Juhoslávii začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia. Aj keď od tejto balkánskej traumy, ktorá postihla aj dolnozemských Slovákov, uplynulo pätnásť rokov, jej jazvy sú stále zreteľné a citlivé. Slováci na Balkáne, kam ich zavial osud vysťahovalcov pred dvesto päťdesiatimi rokmi, sa v 20. storočí ocitli v troch vojnách a podstúpili ako jediná enkláva Slovákov vo svete tento trojnásobný úder na vlastnej koži. Tohto roku si pripomíname sto rokov od začatia prvej svetovej vojny, 75. výročie začatia druhej svetovej vojny a 15. výročie ostatnej kataklizmy na Balkáne. V treťom prípade sa na pôde bývalej už rozdelenej Juhoslávie ocitli mladí Slováci, a nielen oni, na protichodných stranách frontov a barikád medzi Srbskom a Chorvátskom. Mladí chlapci a muži – vojaci, ktorí museli rešpektovať vojenskú brannú povinnosť a mobilizačné rozkazy – mnohí dovtedy, ale i potom dobrí známi z početných slovenských spoločenských, kultúrnych, divadelných, umeleckých podujatí, dlhoroční priatelia, spolupracovníci ostávali na oboch stranách Dunaja na vojvodinskom a slavónskom brehu vystavení neraz neriešiteľnej situácii – so zbraňou namierenou proti sebe. Dlho sa tieto rany hojili a trvalo niekoľko rokov, kým sa ich stopy zacelili. Aspoň chceme veriť.