Politológ:  „Prezident je skôr symbolom štátnosti než hlavou štátu.“

To, čo Slovákom najviac chýba, je vízia

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

 Profesor Rastislav TÓTH (1947) je azda jediný politológ na Slovensku, ktorý nepodlieha politickým tlakom.  Vidno to na jeho verbálnom prejave. Nikdy nie je kŕčovitý. Má dar analytického myslenia i spájania faktov do často prekvapujúcich záverov. A celkom prirodzených. Nešpekuluje, hľadá jednoduché a pravdivé vysvetlenia. Svojou erudíciou, invenciou a pokorou pred faktami prečnieva ponad súčasnú kvantitatívne rozvetvenú  politologickú obec na Slovensku.  Svoju profesionálnu kariéru začínal ako asistent na Univerzite Komenského, v súčasnosti je jedným z mála  profesorov  teórie politiky a pôsobí na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. V rokoch 1995 – 1998 zastával funkciu predsedu Úradu pre stratégiu rozvoja spoločnosti, vedy a techniky SR. Od roku 1999 do roku 2007 bol profesorom  a vedúcim Katedry politológie UCM v Trnave. Profesorom a vedúcim Katedry politológie a sociológie na Trenčianskej univerzite A. Dubčeka bol v rokoch 2004 – 2010, profesorom na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave v rokoch 2009 – 2012 a od roku 2005  i profesorom Vysokej školy politických a sociálních věd v Kolíne.

● Je Slovensko štandardná demokracia?

            Určite áno, lenže nie je jasné, čo je to štandardná a čo demokracia. Ak zoberieme liberálno-demokratické režimy od USA až po Poľsko, tak vidíme, že každý systém je iný. Neexistujú dva rovnaké. Jestvujú niektoré spoločné základné znaky demokracie, napríklad politický pluralizmus, a nevyhnutné je aj to, aby v centre mocenského systému bol parlament. Čiže ako keby démos (ľud) trochu vládol. Toto spĺňajú všetky spomínané  krajiny. Ostatné miestne zvláštnosti sú historicky dané alebo ich vytvárajú osobnosti, ktoré sú momentálne pri moci. Tie potom dotvárajú systém do nejakej konkrétnej podoby.

Potrebujeme deň, počas ktorého by sme mali čas na rodinu a pre seba

Vráťme nedeli potrebnú úctu a náplň

Zhováral sa Ivan BROŽÍK – Foto: archív autora

Anton Čulen vedie politickú stranu Aliancia za nedeľu. Jej politický program neobsahuje nijaké frázy, nemá desiatky bodov a odsekov, je nanajvýš stručný. Napriek tomu v štatistikách prieskumov popularity táto politická strana nefiguruje. Antona ČULENA sme sa opýtali, ako to vníma.

● Aliancia za nedeľu – o čo tu vlastne ide? Je to politický subjekt, ktorý si zvolil nosnú tému alebo je tu téma, ktorá, keďže sa nerieši, dala impulz na založenie politickej strany?

Prvýkrát sme s problematikou voľnej nedele na Slovensku vyšli na iniciatívu  prezidenta Nezávislých kresťanských odborov Slovenska Petra Novoveského. Bolo to v decembri v roku 2002. Vtedy sme ako prví v postkomunistickej Európe zorganizovali letákovú akciu Nedeľa s rodičmi. Cieľom akcie bolo primäť kompetentných na Slovensku, aby prijali v súvislosti s nedeľnou prácou takú legislatívu, aká je bežná vo väčšine štátov Európskej únie. Túto našu iniciatívu na Slovensku v prvom rade podporil vtedajší predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. Rudolf Baláž, ktorý ju aj koordinoval. Požiadal ma, aby som oslovil viaceré kresťanské spoločenstvá, ale aj generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi. Predovšetkým vďaka biskupovi Balážovi sa nám podarilo získať širokú podporu kresťanských združení a podporila nás aj Ekumenická rada cirkví a náboženských spoločností na Slovensku, čím nadobudla aj ekumenický charakter.

Ivan GAŠPAROVIČ: Sme síce malý, ale silne vnímaný štát v Európe i vo svete

Desať rokov na čele Slovenskej republiky

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Ladislav LESAY

Odchádzajúci prezident Slovenskej republiky Ivan GAŠPAROVIČ (1941) zanecháva za sebou hlbokú stopu. Bol aktívnym účastníkom všetkých štátotvorných aktov a ako rád zdôrazňuje premiér Robert Fico, na súčasnej politickej scéne sú už iba dvaja politici, ktorí hlasovali za vznik Slovenskej republiky – Fico a Gašparovič.  Má za sebou  takmer štvrťstoročnú cestu kariéry vrcholového politika. Prezident Václav Havel ho vymenoval do funkcie generálneho prokurátora vtedajšieho federálneho štátu, stal sa prvým predsedom  Slovenskej národnej rady po vzniku štátu a na dve päťročné funkčné obdobia prezidentom Slovenskej republiky. V prezidentských voľbách porazil Vladimíra Mečiara i Ivetu Radičovú. O tom, aké to boli roky, hovorí v rozhovore pre Slovenské národné noviny.

● Prečo ste pred vyše dvadsiatimi rokmi vstúpili do politiky?

            Povedal by som, že skôr som bol do politiky vtiahnutý. Udalosti, ktoré sa diali po roku 1989 boli také turbulentné a zaujímavé, že azda nebolo človeka, ktorý by nevnímal, že sa niečo mení. To, o čom sme dovtedy len veľmi opatrne hovorili, sa stávalo skutočnosťou. V školskom roku 1989 – 1990 bol na Právnickej fakulte UK v Bratislave, kde som prednášal na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky, vytvorený študentský výbor. Spolupracoval som s ním na organizovaní študentských postojov na aktuálne udalosti. Neskôr sme s  profesorom Plankom vytvorili na fakulte bunku VPN, a potom udalosti nabrali rýchle tempo. Keď po dvanástich dňoch musel odstúpiť z funkcie  generálny prokurátor ČSFR,  oslovili ma predstavitelia slovenskej vlády, aby som prijal túto funkciu. Cítil som sa trochu zaskočený a návrh som neprijal, no situácia sa napokon vyvinula tak, že ma prezident Václav Havel vymenoval za generálneho prokurátora vtedajšej federácie. Keď ma Havel z funkcie odvolal, oslovil ma Vladimír Mečiar, aby som s ním išiel do kampane. Bolo to tri mesiace pred voľbami v roku 1992.

S Antonom HRNKOM o súvislostiach, dôsledkoch a poučeniach prvej svetovej vojny

Kľúčová udalosť našich národných dejín

Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: Ladislav LESAY

Storočnica vypuknutia prvej svetovej vojny sa síce viaže na konkrétny dátum, ale dnes je zrejmé, že je to jedna z najväčších mediálnych udalostí v Európe tohto roku. Matičný týždenník Slovenské národné noviny požiadal v tejto súvislosti o rozhovor člena Historického odboru Matice slovenskej PhDr. Antona HRNKA, CSc.

● Aká je v odkaze na tento historický medzník slovenská bilancia?

Keď sa človek pozerá po okolitých krajinách, a nielen tam, ale aj povedzme do Veľkej Británie a do Nemecka, tak vidí v spojení s blížiacim sa stým výročím začiatku prvej svetovej vojny vysokú aktivitu tak medzi historikmi, ako aj v spoločnosti. Súvisí to s tým, že predstavitelia tamojšej historickej i kultúrnej sféry si uvedomujú nesmierny význam prvej svetovej vojny na osudy národov Európy i celého sveta. Výstrely v Sarajeve a následný vojnový konflikt uvoľnil dovtedy nevídané sily, ktoré rozmetali na našom kontinente „ancient regime“, majúci korene v usporiadaní po napoleonských vojnách na Viedenskom kongrese z roku 1815. Pokusy o revolučnú demokratickú zmenu v polovici 19. storočia (revolúcia 1848 – 1849) neuspeli. Európske národy zväčša nedostali slobodu, po ktorej túžili, ale naopak, stále viac a viac sa uplatňovali formy imperialistického delenia sveta.

ROZHOVOR TÝŽDŇA 

S Milanom AUGUSTÍNOM o  vlasti, ktorú sme zmenili na odcudzenú krajinu

Balansovanie na rozžeravených kameňoch 

Zhováral sa Maroš M. BANČEJ – Foto: Maroš M. BANČEJ 

Milan Augustín je historik umenia a jeden z najlepších znalcov ťažby drahých a farebných kovov u nás. Ako autor dvadsiatich troch knižných publikácií, ale aj ďalších kníh, v ktorých sa literatúra faktu prelína s originálnymi autorskými beletristickými postupmi, posunul tento žáner o hodný kus napred. Nie nadarmo ho odborná kritika pasovala za dôstojného nástupcu Vojtecha Zamarovského. Okrem toho je Milan Augustín neúnavný cestovateľ po rôznych, väčšinou exotických destináciách a v neposlednom rade aj výtvarník, ktorý má za sebou celý rad úspešných výstav.  

● Zdá sa, že pomerne rozšírenou mienkou medzi bežnou populáciou je bezvýznamnosť slovenskej histórie. Ešte stále veľká časť Slovákov, vrátane tých mladých, je ochotná tvrdiť, že sme nemali kráľov, výrazné dejinné osobnosti, vedcov a spisovateľov, skrátka boli sme poľnohospodárskym a manufaktúrne zaostalým  príveskom Uhorska.

Jedine nevzdelaný hlupák a ignorant môže tvrdiť podobné veci. V roku 813 bavorský geograf napísal o Moravanoch, že majú desať opevnených hradísk, a o Maheránoch, obyvateľoch Nitrianskeho kniežatstva, že majú až tridsať hradísk a ich územie siahalo až na dnešnú Podkarpatskú Rus a nadol až po Sremskú Mitrovicu. V ostatnom čase toľko diskutovaný Svätopluk bol regulárnym kráľoms vlastnou korunou, ktorej ideovým autorom bol moravsko-panónsky arcibiskup Metod, o čom sú aj písomné dokumenty, ako list pápeža, kde ho oslovuje Rex Sventoplukiensis, a jeho meno nasledovné tri storočiadávali svojim potomkom mocní vtedajšieho slovanského sveta počnúc od Kyjevskej Rusi až po Poľsko, Česko, ale aj v iných krajinách. Aj spoluzakladateľmi Uhorského štátu boli slovanskí veľmoži Hont a Poznan spolu s nemeckým rytierom Vendelínom, ktorí opásali mečom istého Vajka a český biskup, neskorší svätý Vojtech, ho pokrstil na Štefana. Postavili sme Svätoplukovi konečne a s peripetiami jazdeckú sochu. Samozrejme že vyvolala istú dávku nevôle, a to aj od ľudí, od ktorých by ste to nečakali. Lenže ak k nej prídete, nech už máte akýkoľvek názor na úroveň a kvalitu tohto monumentu, nájdete tam skryté memento. Kamenný podstavec, ktorý vždy podčiarkuje monumentálnosť sochy, je vytvorený spojením dvoch kusov kameňa, čo sa žiaľ nikdy nerobí. Zdá sa mi, ako by to bolo znakom našej rozpoltenosti, ktorú takto chtiac-nechtiacpodčiarkujeme a dávame aj takýmto spôsobom dôvod na útoky našim neprajníkom,podľa slov Proglasu – nepriaznikom.