Športový život v bránke na zelenom trávniku

Zhováral sa Ivan Krajčovič ‒ Foto:  Eleonóra Szombatová

Bývalý brankár Spartaka Trnava Dušan KEKETI nedávno oslávil výročie. Je česko-slovenský reprezentant, držiteľ bronzovej medaily z majstrovstiev Európy z roka 1980, majster Európy do dvadsaťtri rokov z roka 1972. V česko-slovenskej reprezentácii odohral sedem zápasov. V česko-slovenskej lige nastúpil v 309 stretnutiach. V Pohári majstrov európskych krajín nastúpil v desiatich stretnutiach a v Pohári víťazov pohárov v dvoch stretnutiach. O svojej športovej kariére vydal aj memoárovú knihu…

 Kedy ste po prvý raz prišli do Spartaka Trnava?

Do Spartaka som prišiel na podnet vtedajšieho trénera Jána Hucka v lete 1969. Osobne ma kontaktoval ešte na jar toho roku po tom, ako Spartak vypadol v semifinále PMEZ (terajšia Liga majstrov) proti Ajaxu Amsterdam. Keďže bol aj mentor mládeže, porozprávať sa so mnou prišiel osobne na strednú školu, terajšie gymnázium, kde ma jeho manželka učila latinský jazyk. Priamo mi povedal, že by mal záujem, aby som po vypršaní dorasteneckého veku súhlasil s prestupom do trnavského Spartaka.

V  tom čase som pôsobil v Červenej hviezde Bratislava a bol som už aj v dorasteneckej reprezentácii ČSSR. Samozrejme, okamžite som súhlasil, keďže Spartak bol v tom období veľký pojem a zároveň už dvojnásobný nositeľ titulu Majster ČSSR. Táto ponuka ma natoľko rozrušila, že som v tú noc asi ani nezaspal. Celú sezónu 1969/1970 som z Bratislavy do Trnavy dochádzal, a to buď autom s trénerom Huckom alebo vlakom. Až po roku som dostal ubytovanie na štadióne.

Ako spomínate na roky v Trnave?

V Spartaku som strávil štrnásť rokov, s výnimkou sezóny 1976/1977, keď som po ukončení štúdia na Pedagogickej fakulte UK absolvoval rok vojenskej služby v Dukle Banská Bystrica. Je to veľmi dlhý čas a počas neho som prežil v Spartaku všetko. Vynikajúce úspechy spojené so ziskom ďalších troch titulov Majster ČSSR a dvoch víťazstiev v Československom pohári, účinkovanie v európskych pohároch až po sezóny, keď sme sa zachraňovali v lige do posledného kola. Počas môjho pôsobenia v Spartaku sme však nikdy najvyššiu súťaž nemuseli opustiť. Post brankára číslo jeden som si vydobyl až po dvoch rokoch, dovtedy som absolvoval len niekoľko štartov v súťažných zápasoch. Všetko sa zmenilo až príchodom trénera Malatinského zo zahraničného angažmánu.

V Trnave ste už zostali.

Počas tých rokov som spoznal svoju neskoršiu manželku, narodili sa nám dve krásne deti, vyštudoval som vysokú školu a v čase môjho odchodu do zahraničia sme už mali rozostavaný rodinný dom v Trnave. Na to obdobie, prvých päť-šesť rokov môjho pôsobenia v Spartaku, však doteraz najradšej spomínam aj preto, lebo vtedy sme dosiahli aj najväčšie úspechy. Neskôr prišli aj menej úspešné obdobia a v jednej sezóne dokonca aj boj o záchranu v súťaži do posledného ligového kola.

V klube nastala obrovská fluktuácia hráčov a trénerov, ale, žiaľ, nadviazať na úspešné výkony a výsledky z minulosti sa už nepodarilo. Moje dobré výkony v Trnave mi otvorili aj cestu do reprezentácie a zisku titulu Majster Európy do dvadsiatich troch rokov a v závere mojej kariéry v Československu aj zisk bronzovej medaily z ME v roku 1980 v Taliansku. Z tohto výpočtu udalostí si myslím, že svoju aktívnu kariéru v Spartaku Trnava môžem hodnotiť pozitívne a som skutočne v mnohých prípadoch veľmi hrdý na to, čo som so spoluhráčmi pre Spartak a reprezentáciu Československa dosiahol.

Kedy ste prvýkrát nastúpili v reprezentačnom áčku?

Debutoval som v marci 1973. Hralo sa v Düsseldorfe a pred sedemdesiattisíc divákmi sme prehrali 3 : 0. Iné sa ani nečakalo, keďže vtedajší nemecký tím sa stal o rok neskôr majstrom sveta. Vtedy za nich hrali také športové hviezdy ako Beckenbauer, Overath, Breitner, Müller a ďalší. Bolo to necelý rok po tom, ako sme v roku 1972 získali s mužstvom ČSSR do dvadsiatich troch rokov titul Majstra Európy. Predtým a aj potom som ešte absolvoval s A mužstvom niekoľko zápasov, ale vždy len ako náhradník za vtedajšej jasnej brankárskej jednotky u nás Iva Viktora.

Neskôr som z reprezentácie vypadol a sústredil som sa viac na to, aby som v roku 1976 úspešne ukončil štúdium na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Viac-menej aj preto mi ušlo miesto v kádri na Majstrovstvá Európy 1976 v Belehrade, kde ČSSR získala európsky titul. Sezónu 1976/1977 som strávil ako absolvent vysokej školy v Dukle Banská Bystrica, hoci sa o mňa silno zaujímala aj pražská Dukla. Dalo to dosť námahy a známostí, aby som nemusel narukovať do Prahy, keďže som vedel, že popri Viktorovi by som asi viac sedával na lavičke náhradníkov. To som však netušil, že Viktor krátko po otvorení sezóny ukončí kariéru v klube a aj v reprezentácii vinou zdravotných problémov.

Ste držiteľ bronzovej medaily z majstrovstiev Európy z roku 1980, ale veľmi ste si na šampionáte nezachytali…

Bol som nominovaný aj do výberu, ktorý odcestoval na majstrovstvá Európy 1980 v Taliansku. Uzrozumený s tým, že cestujem ako tretí brankár za jednotkou Netoličkom z Dukly Praha a Semanom z Lokomotívy Košice. Náš prvý zápas proti NSR som ešte sedel na tribúne, ale keď sa v zápase proti Grécku zranil Seman, tak som už v treťom zápase v skupine proti Holandsku a aj v zápase o tretie miesto proti Taliansku sedel už na lavičke náhradníkov. Ziskom bronzovej medaily za tretie miesto na ME sa pre mňa kapitola reprezentácie ČSSR skončila a prednosť začali dostávať mladší brankári. Možno neskromne si nahováram, že keby som pôsobil v našej lige inokedy ako počas hegemónie Iva Viktora, určite by som dostal aj v reprezentácii viac príležitostí ukázať, čo vo mne bolo.

Zahrali ste si aj v zahraničí v čase, keď vám to socialistický štát umožnil.

Odohral som alebo nastúpil za Spartak presne v 309 ligových zápasoch a potreboval som na to jedenásť sezón. Veď už teraz je to štyridsaťtri rokov, čo som nastúpil za Spartak posledný krát v roku 1983 v ligovom zápase. V tom roku a v tom čase mi bolo ako jednému z mála umožnené prestúpiť do zahraničia. V drese Austrie Klagenfurt ešte v ďalších troch sezónach som odohral 77 ligových zápasov, čiže spolu som odohral v kariére 386 zápasov v najvyšších súťažiach.

Neskôr ste pôsobili aj ako manažér. Sledujete slovenský futbal neustále?

Dovolím si tvrdiť, že slovenský futbal poznám pomerne dobre, rovnako aj jeho pozadie a vzťahy, pretože som po skončení aktívnej činnosti pôsobil dlhšie obdobie v službách Slovenského futbalového zväzu. Najprv ako riaditeľ Národného tréningového centra SFZ v Senci, neskôr som vykonával aj funkciu delegáta stretnutia SFZ v celoštátnych súťažiach a ešte neskôr ako generálny manažér a prezident klubu FC Spartak Trnava. Počas tohto obdobia som sa stretol s mnohými pozitívnymi vecami, ale, žiaľ, mám aj mnohé negatívne zážitky a skúsenosti.

V sedemdesiatke ste vydali vlastnú autobiografiu. Čo vás k tomu viedlo?

Myšlienka vydať takúto knihu vznikla skôr. Príprava, a teda rešerš celého obdobia mojej športovej kariéry, mi zabrala asi dva-tri  mesiace. Obrazovú časť knihy som si musel rovnako pripraviť sám a z vlastných zdrojov. Pretriediť a vybrať fotografie a dôležité artefakty dať nafotiť. V tomto mi veľmi pomohla moja nevesta, ktorá je profesionálna fotografka.  Potom som sa pustil do samotného písania. Usiloval som sa vyrozprávať čitateľovi mnoho vlastných zážitkov a skúseností počas celej mojej športovej kariéry. Takisto som opísal mnohé zážitky a skúsenosti s mnohými ľuďmi, s ktorými som sa počas svojej kariéry stretol.

Memoárová kniha má názov Bez servítky. Treba byť podľa vás otvorený a pomenovať  veci v športovom a bežnom živote pravými menami?

Áno, celý život sa riadim heslom, že je lepšie vždy hovoriť pravdu, aj keď býva niekedy nepríjemná a často bolí. Knihu som začal pripravovať v období, keď na celom svete zúrila pandémia covidu. Obyčajne to býva tak, že akúkoľvek biografiu píšu novinári na základe rozhovorov s dotyčným človekom. Ja som sa rozhodol knihu napísať sám. A aj preto si myslím, že kniha mala preto taký úspech, že som naozaj nič zo svojich spomienok na život s futbalom a pri futbale neprikrášľoval a naozaj som dosiahol cieľ, ktorý som si pri tvorbe tejto knihy dal, aj ho splnil.

Váš syn Dušan sa stal na krátky čas ministrom cestovného ruchu, zaoberá sa skôr manažérstvom a bankovníctvom. Nezazlievali ste mu, že sa nevydal vo vašich stopách?

Môj syn Dušan junior, samozrejme, videl vo mne svoj vzor a už odmalička sa sám pasoval do roly brankára. Začalo sa to tým, že za môjho pôsobenia v rakúskom Klagenfurte začal trénovať v tamojších žiackych družstvách a automaticky sa postavil pri zápasoch do bránky. Evidentne sa mu to páčilo. Dotiahol to až do dorasteneckej ligy a v tom období sa musel rozhodnúť čo ďalej. Mal som vtedy s ním viacero rozhovorov a dokázal som ho presvedčiť, aby sa v prvom rade venoval štúdiu. Aj keď nebol s mojím názorom spočiatku uzrozumený, nakoniec to osud vyriešil sám. V jednom prípravnom zápase v Sládkovičove, kde v tom čase pôsobil na hosťovaní, paradoxne proti slovenskej reprezentácii, si nezavinene zlomil nohu a jeho futbalovej kariére bol koniec.

Na koho z hráčskej kariéry si najviac spomínate?

Za tých trinásť sezón strávených v Spartaku sa v mužstve vymenilo veľké množstvo futbalistov, mojich spoluhráčov. Najradšej si spomínam na tú partiu, do ktorej som prišiel v lete 1969 ako osemnásťročný a dlho som bol v tom mužstve najmladší. A keďže v tom období prežíval Spartak najväčšie úspechy nielen v lige, ale aj v európskych pohároch, bolo logické, že bez dobrého kolektívu to nebolo možné. Preto si myslím, že aj ja som zažil v Spartaku najlepšie roky až do môjho odchodu v roku 1976 na jednoročnú základnú vojenskú službu do Dukly Banská Bystrica. Po mojom návrate späť do Trnavy v roku 1977 až do môjho spomínaného odchodu do Rakúska v roku 1983 už Spartak nenadviazal na úspechy z konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov a viac-menej sme sa každú sezónu umiestňovali na nižších priečkach v tabuľke.

Pri tej obrovskej fluktuácii spoluhráčov mi je ťažko vyzdvihnúť niekoho, ale v každom prípade môj najväčší obdiv patril „majstrovskej“ partii. Z mien by som spomenul hráčov ako Adamec, Kuna, Dobiáš, Hagara, Hrušecký, Kabát, Majerník, Fandel, Varadín, Martinkovič, Švec, Jarábek, Masrna a ďalší. Nikdy neskôr sa v Spartaku už neobjavili takí kvalitní futbalisti v jednom mužstve.

Ešte sa stretávate?

Vzťahy so spoluhráčmi sa v priebehu môjho účinkovania postupne menili. Od kamarátskych a spoluhráčskych až po úzke, v mnohých prípadoch až po veľmi blízke, skoro rodinné spojenia. Najviac sme sa stretávali práve s rodinami hráčov označovaných ako „zlatá generácia“, s ktorými sme na štadiónoch dosiahli najväčšie úspechy.

Žiaľ, roky sa nedajú zastaviť a väčšina zo spomínaných spoluhráčov už nie je medzi nami. V súčasnosti sa už len sporadicky ešte stretnem s Jarábkom, so Švecom, s Fandelom, s Dobiášom alebo s Masrnom. Všetky spomenuté mená však navždy zostanú v pamäti a srdciach pravých fanúšikov Spartaka. A pri všetkej skromnosti si dovolím dúfať, že aj to moje.