Cesta na koniec sveta a ešte o kúsok ďalej
Text a foto: Jozef BREZOVSKÝ
Povráva sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Nie je to celkom pravda, pretože veľa ciest vedie do Santiaga de Compostela. Toto mesto v Galícii na severozápade Španielska sa stáva cieľom tisícov pútnikov, ktorí neraz prekonajú stovky kilometrov, aby skočili pri katedrále, kde sú uložené ostatky svätého Jakuba, jedného z Ježišových apoštolov.
Možno sa zdá zvláštne, že sú ostatky sv. Jakuba uložené práve na severe Španielska. Jakub po nanebovstúpení Ježiša Krista putoval mnohými krajinami a dostal sa až do Španielska, kde šíril vieru. Neskôr sa vrátil do Jeruzalema; tu ho okolo roka 44 n. l. popravili. V 8. storočí jeho telesné ostatky preniesli kresťanskí pútnici do Španielska ‒ najskôr do mestečka Padrón a v 9. storočí do Santiaga de Compostela, kde postupne vyrástla mohutná baroková katedrála. Pôvodne však boli ostatky sv. Jakuba uložené len v skromnom kostole, ktorý sa stal cieľom pútnikov už pred vyše tisíc rokmi.
■ PORTUGALSKÁ CESTA
Aj keď pre drvivú väčšinu pútnikov je Santiago de Compostela koncom ich cesty, pre nás bolo začiatkom. Už vlani sme totiž absolvovali púť, alebo po španielsky camino, takzvanou Portugalskou cestou a získali sme certifikát o vykonaní púte. Podmienka na jeho získanie je vlastne iba jedna – prejsť posledných sto kilometrov peši (alebo dvesto na bicykli). Pútnik to dokazuje pečiatkami, ktoré nazbieral po ceste do svojho pútnického pasu, zvaného kredenciál. Potrebné je získať aspoň dve pečiatky denne, ale my sme ich mali viac, je to krásna pamiatka.
Naším snom bolo pokračovať zo Santiaga do pobrežného mesta Fisterra, ktoré býva označované ako koniec sveta, a potom popri pobreží pokračovať do mestečka Muxia. Vlani sme to z časových dôvodov nestihli, tak sme sa rozhodli ísť na cestu tento rok. Zo Santiaga je do Fisterry asi deväťdesiat kilometrov a do Muxie ďalších tridsať. Po skúsenostiach z vlaňajška sme si už dopredu rezervovali ubytovanie na každú noc počas našej púte, takže sme vedeli, koľko kilometrov máme denne prejsť. Po niektoré dni to bolo dvadsaťpäť, v niektoré len desať…
■ NOC V ALBERGU
Do Santiaga sme sa dostali pomerne jednoducho lietadlom s prestupom v Madride. Ako správni pútnici sme mali rezervovanú už prvú noc v albergu. Čo vlastne je albergue? Jednoduchá ubytovňa pre pútnikov – poschodové postele, dvadsať ľudí na izbe, spoločné záchody a kúpeľne. Sú albergy, kde je v jednej miestnosti aj sedemdesiat ľudí. Povinnou výbavou sa tak na púti stávajú štuple do uší. Priaznivá je však cena, pútnik za noc zaplatí od desať do pätnásť eur…
Ráno o piatej sme vstávali, potme sa pobalili, dali na chrbty batohy so všetkými vecami a šli. Všetci ešte spali, čo bolo pochopiteľné, keďže svoje camino v Santiagu skončili, kým my sme iba začínali. Z pútnických blogov som vedel, že na cestu do Fisterry je trochu problematické vymotať sa zo Santiaga, preto som zapol navigáciu v mobile a ako cieľ cesty zadal Roxos, ktorý bol vzdialený šesť kilometrov a ležal na trase. Plánovali sme doraziť do mesta Negreira, kde sme mali rezervovaný albergue, čo znamenalo prejsť asi štvrť stovky kilometrov. V Galícii sa v auguste rozvidnieva až po siedmej ráno, takže sme kráčali potme, až sme sa zrazu ocitli na rýchlostnej ceste. Navigácia nepoznala pútnickú cestu, tak nám vybrala optimálnu cestu do Roxosu. Napadlo mi, že tých pár kilometrov nejako zvládneme, je ráno, nepôjde veľa áut.
■ RÝCHLOSTNÉ BLÚDENIE
Roxos. Typická galícijská dedinka ‒ desať domov a dosť. Ale camino nijaké. Za dedinou bola benzínka, tak som sa (aj s pomocou prekladača) obsluhy opýtal, ako sa dostaneme na pútnickú cestu. Predavačka na mňa pozerala, akoby som prišiel z inej planéty. Ale Španieli sú veľmi milí a ochotní, takže zavolala druhú predavačku, ktorá však tiež nič nevedela. Zavolali tretiu, asi vedúcu, ale tá iba odkázala, že by nám mohli pomôcť na inej čerpačke, vzdialenej niekoľko sto metrov. Na druhej pumpe sa už obsluhujúca pani tvárila, že vie, o čo ide. Nakreslila mi mapu s dvoma kruhovými objazdmi, okolo ktorých musíme prejsť, a tam že camino do Negreiry nájdeme. Áno, našli sme ‒ teda takmer. Po druhom kruhovom objazde sme našli ceduľu Negreira – na rýchlostnej ceste. Ale neboli sme sami, po ceste išiel s nami ešte jeden pútnik. Asi sa tiež spoliehal na navigáciu.
Pútnická aplikácia Camino Ninja mi ukazovala, že v okolí cesty, po ktorej sme išli, nie je nijaká možnosť prejsť na camino, takže to vyzeralo, že takto pôjdeme až do Negreiry. Našťastie po desiatich kilometroch od Roxosu sa objavil ukazovateľ s odbočkou do Trasmonte, ktoré bolo na camine a podľa aplikácie mal tam byť aj bar. V Trasmonte sme uvideli prvých pútnikov. Vydýchli sme si a potom zabavili celý bar zmienkou, ako sme chceli použiť navigáciu na pútnickej ceste…
■ SIESTA JE SIESTA
Do Negreiry sme to už mali iba sedem kilometrov a napriek tomu, že sme väčšinu cesty prešli po asfaltke medzi autami a kamiónmi, mali sme možnosť obzrieť si stredoveký oblúkový most Ponte Maceira z prelomu 13. a 14. storočia, ktorý je kultúrnou pamiatkou. Bol to neskutočný zážitok prechádzať po moste, po ktorom už pred stáročiami prechádzali šľachtici, obchodníci či obyčajní ľudia. Aj v Negreire sme sa ubytovali v albergu, dostali pridelené postele, osprchovali sa a vyrazili do ulíc hľadať nejakú reštauráciu. Čoskoro sme však zistili, že v reštauráciách bežne zatvoria kuchyňu o tretej či o štvrtej a otvoria až o ôsmej. Siesta je siesta a hladní pútnici nikoho nezaujímajú. Ešte šťastie, že nablízku bol supermarket. Uspokojil nás čímsi na studenú večeru a unavení sme si ľahli spať. Veď ďalší deň mal byť opäť náročný.
Čakalo na nás ďalších dvadsať kilometrov. Aj keď sa to môže zdať pomerne veľa, nie je to až taký problém, pokojnou chôdzou ich možno absolvovať za šesť hodín. Púť je aj o samote a rozjímaní. V Galícii má niekedy pútnik pocit, že tam niet roviny. Buď stúpate hore kopcom alebo z neho kráčate dolu. Stúpania, až na občasné výnimky, však nebývajú príliš strmé. Naším cieľom druhý deň bolo čosi pod názvom Hospital. Tušil som, že tam asi nebude nemocnica, ale na prekvapenie, keď sme sa tam dostali, celú dedinku s týmto pomenovaním tvorí štrnásť domov, a dokonca ani domáci netušia, odkiaľ sa vzal ten názov. Obchod žiadny, jedinou možnosťou bol opäť albergue s reštauráciou s veľmi obmedzenou ponukou. Ako pútnické menu bol tentoraz zeleninový šalát s tuniakom z konzervy, dusené teľacie mäso so zemiakmi, jogurt a fľaša vína. To všetko za dvanásť eur.
■ LÁMAČ KOLIEN A MY
Ďalší deň nás čakalo len asi sedemnásť kilometrov do Corcubiónu, kde sme plánovali prespať v albergu San Roque. Len v tom jedinom sme nemali rezerváciu, keďže túto možnosť neponúkal. Väčšina trasy však bola bez jediného baru či bufetu, takže sme sa neobávali, že niekde zdržíme. Neboli sme jediní, kto sa v Hospitale rozhodol pred cestou občerstviť. Využila to aj partia veselých mladých Venezuelčanov, ktorých sme stretli už v albergu Casa Pepa, a tiež smerovali do Muxie.
Aj keď cestu označujú pre dlhý a občas prudší zostup ako „lámač kolien“, nebolo to až také náročné. Odmenou nám bola krásna galícijská príroda, vôňa a pokoj lesa. Príchod do mestečka Cee bol po tejto idylke kultúrnym šokom – všade autá, trúbenie, veľa ľudí, skrátka, mestský ruch. Prvýkrát sme uvideli Atlantický oceán, keďže toto mestečko leží v morskom zálive. Po krátkej zastávke na občerstvenie sme pokračovali do Corcubiónu, vzdialeného necelé tri kilometre. Tentoraz hore kopcom, lebo v Galícii nič nie je na rovine.
■ SANGRIA V SAN ROQUE
San Roque a tamojší albergue sme našli veľmi rýchlo, bol až na vrchu kopca vo veľkom parku a označený tabuľou. Pred vchodom už boli odložené dva batohy a ceduľa na dverách oznamovala, že otvárajú o štvrtej poobede. Asi hodinu pred štvrtou vyšiel z albergu starší bradatý a dlhovlasý muž, ktorý sa predstavil ako Manuel. Vysvetlil nám, že jeho manželka Angelina ešte spí a musíme počkať, kým sa zobudí…
O štvrtej nás zobral dnu, zapísal, opečiatkoval nám pútnické pasy a odviedol do izby. Dostali sme, ako inak, poschodovú posteľ a jednorazové návleky na matrac a vankúš. Na prikrytie vlastné spacáky. Tak to býva vo väčšine albergov, niekde majú na prikrytie ešte deky. Medzitým sa zobudila Angelina. Privítala nás a vybozkávala, ako keby sme boli dávni priatelia, a nie náhodní pútnici. Večera bola, ako to už v Španielsku býva, o ôsmej, a pripravoval ju sám Manuel. Ako predjedlo bol už tradičný zeleninový šalát s tuniakom z konzervy, dusené kuracie stehná s ryžou a ako dezert zase jogurt. Na pitie Manuel namiešal sangriu. Aj keď bol albergue San Roque možno najskromnejší, cítili sme sa v ňom najlepšie. Po raňajkách, rozlúčke a zaplatení sme vyrazili na posledných desať kilometrov do Fisterry.
■ SLIMAČÍM TEMPOM
Podľa pútnickej aplikácie mala byť cesta do Fisterry nenáročná, ale nebolo to celkom tak. Čakalo nás pár strmých zostupov, pri ktorých bola potrebná maximálna opatrnosť a slimačie tempo. Odmenou nám bol príchod do mesta po nádhernej pieskovej pláži, kde sme si hneď aspoň namočili nohy. Atlantik bol ako vždy studený, ale príjemne osviežujúci. Pomocou navigácie sme našli albergue, v ktorom sme si zahovorili rezerváciu. Miernym šokom bolo, že nás privítala usmievavá Maďarka, ktorá keď zistila, že sme zo Slovenska, rozprávala sa s nami zmesou slovenčiny, poľštiny a ruštiny. Podobné prekvapenie sme zažili vlani v albergue blízko Santiaga de Compostela, keď sme sa s Afgancom, žijúcim v USA, rozprávali poľsky. Študoval totiž vo Varšave.
Fisterra má síce asi päťtisíc obyvateľov, ale turistov tam bolo aspoň dvakrát toľko. Boli proste všade, plné boli bary a reštaurácie, cesta k majáku, ktorý je považovaný za koniec sveta, bola ako promenáda. Tie tri kilometre, čo nás od neho delili, sme sa rozhodne nemienili predierať davmi turistov a zvedavcov. Keď taxikár súhlasil, že nás odvezie a za desať eur aj počká, kým si „na konci sveta“ neurobíme povinnú fotografiu, neváhali sme. Využili sme jeho službu. Samozrejme, nezabudli sme si v miestnej turistickej kancelárii prevziať certifikát Fisterrana, ktorý potvrdzuje, že sme prešli zo Santiaga až do Fisterry peši. Dôkazom sú aj pečiatky v našich pútnických pasoch. Ale aj keď sme už boli na konci sveta, ráno nás čakala cesta ešte o kus ďalej ‒ do legendami opradenej Muxie, vzdialenej tridsať kilometrov.
■ POBREŽIE MŔTVYCH
Muxia je cieľom pútnikov, ktorí sa rozhodnú neskončiť vo Fisterre a chcú ísť ešte ďalej. Púť vedie popri oceáne, ktorý však často nie je ani vidieť. Táto oblasť sa volá Costa da Morte – Pobrežie mŕtvych. Je to preto, lebo tu stroskotalo množstvo lodí vinou búrlivého oceánu a množstva útesov. Po pár hodinách šliapania pomerne drsným a kamenitým terénom sme narazili na asfaltku, signalizujúcu blízkosť Muxie. Pobrežie bolo síce skalnaté, ale nádherný bol pohľad na šíry oceán a vlny, rozbíjajúce sa na skalách. Sem-tam sa objavili aj krásne pieskové pláže. Boli však väčšinou poloprázdne, Atlantik je predsa len pomerne studený. Ale kúpať sa dá, stačí len trochu odvahy.
Muxia je neveľké mestečko so 4 500 obyvateľmi, ale je cieľom mnohých pútnikov. Preto je tu množstvo reštaurácií, obchodov i bankomatov. Reštaurácie ponúkajú čerstvé ryby a morské plody za veľmi prijateľné ceny, nie je problém najesť sa dosýta za pätnásť eur. Aj s pohárom španielskeho vína, samozrejme. Neskončili sme pri gastronomickej ponuke, ale prešli sme Ulicou Panny Márie – k majáku a svätyni. Podľa legendy práve tu priplávala Panna Mária na kamennej lodi, aby podporila apoštola Jakuba v jeho misionárskej práci. Na pobreží je aj niekoľko posvätných kameňov, ktoré majú byť pozostatkami plavidla. Je to nádherné miesto plné zvláštnej atmosféry, ideálne na rozjímanie. Vzduchom sa nesie len šumenie oceánu a zvuk trieštenia vĺn o skaly. Občas sa ozve organ z chrámu. Aj hŕstka turistov a pútnikov, ktorí sú tu, potichu vníma tú krásu okolo seba. Sme na konci sveta. Alebo na začiatku?
