František PALACKÝ študoval na Slovensku

Ivan MRVA ‒ Foto: internet

Od smrti veľkého českého historika, národného buditeľa a politika Františka Palackého uplynulo 26. mája tohto roku stopäťdesiat rokov. Naši českí priatelia si pri tejto príležitosti pripomenuli jeho dielo i životné osudy, ale pri spomienkach nezaznelo, že za jeho vzdelanie a najmä národné prebudenie musia vďačiť Slovákom. Prečo? 

František Palacký bol odchovancom  slovenských škôl  a Slováci  v jeho srdci i mysli zapálili plamienok národného ducha. Na Slovensku  sa stal uvedomelým Čechom a Čechoslovanom.

• PALKOVIČOV ŽIAK

Budúci najväčší Čech 19. storočia  uzrel svetlo sveta vo východomoravskej obci Hodslavice 14. júna v roku 1798 v rodine českobratského učiteľa a remeselníka. Mal dvanásť súrodencov a neľahké  pomery v domácnosti jeho rodičov i prísna ruka otcova vykresali z mladíka mimoriadne cieľavedomú osobnosť so železnou disciplínou a vytrvalosťou. Od detstva až do  vysokého veku si  do svojho „každodenníčka“ zapisoval udalosti, stretnutia, postrehy a myšlienky dňa. V rokoch 1809 až 1812 navštevoval nižšie latinské gymnázium v Trenčíne. V auguste  1813, keď už bol poslucháčom evanjelického lýcea v Bratislave,  ho v Trenčíne zastihla obrovská  povodeň, ktorá si len na Váhu a Orave vyžiadala stovky životov.

Celý týždeň nútene strávil  v dome trenčianskeho spolužiaka Jána Bakoša. Dovtedy, ako sa  priznáva vo svojom životopise,  o svoj materinský jazyk  nedbal a  latinčina i nemčina mu boli oveľa milšie. Spolužiakov otec, trenčiansky mešťan Bakoš,  mal  však záľubu v českých knihách, ktoré často kupoval, ale ako Slovák, niektorým slovám nerozumel a chcel od Palackého, aby mu niektoré neznáme výrazy objasnil. Ukázalo sa však že Palacký ešte horšie ovláda češtinu  ako jeho hostiteľ.  Zahanbený si predsavzal, že sa bude cvičiť v rodnej reči a u Bakošovcov.

Prečítal Komenského spisy i Jungmanovu Atalu a spoznal krásu aj bohatstvo jazyka, ktorý dosiaľ zanedbával. Tak sa v Palackom zapálil vlastenecký a národný cit.  Ten sa upevnil na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde na  slovenskej katedre  pod vedením profesora Juraja Palkoviča sa ďalej vzdelával a redigoval Palkovičov Týdeník. Takto si čítaním českých a slovenských kníh v knižnici lýcea upevňoval vzťah k rodnej reči.

• REDAKTOR

Zahĺbil sa aj do najnovších diel anglických a nemeckých historikov,  ktoré mu sprostredkovali priatelia a starší absolventi lýcea Ján Kollár  a Ján Benedikty, študujúci v tom čase na univerzite v Jene. V Nemecku  panovali liberálnejšie pomery ako v monarchii, kde cenzúra obmedzovala prístup k zahraničnej literatúre. Od nemeckých autorov si osvojil myšlienku, že pravý vlastenec  pestuje národné dejiny.  Po skončení štúdia koncom roka 1817  odchádza ako vychovávateľ šľachtických  dievčat do obce Dubnik  neďaleko Nových Zámkov. Ako neskôr spomínal, na rozvoj jeho  osobnosti  mala  veľký vplyv poručníčka zverených   dievčat  grófka Anna (Nina) Zerdaheji, s ktorou niekoľkokrát vycestoval na  rodové majetky Zerdahejovcov v Nitrianskej Strede.

V roku 1823 prišiel do Prahy, kde sa zbližuje so slavistom a historikom Jozefom Dobrovským  a z iniciatívy vlasteneckého grófa Františka Šternberka sa v roku 1827 stáva redaktorom Časopisu českého múzea a neskôr zemským historiografom. Po svadbe s meštiankou  Teréziou Měchurovou sa  vďaka  bohatému venu nevesty stal finančne nezávislým a mohol sa venovať  výskumu českých dejín. Prebádal viaceré šľachtické archívy v Čechách i Nemecku a niekoľko mesiacov strávil aj vo vatikánskej knižnici v Ríme. Dokonale alebo i čiastočne ovládal jedenásť jazykov.

V roku 1831 bol spoluzakladateľom Matice českej a o päť rokov neskôr  vyšiel jeho  prvý diel  nemecky napísaných českých dejín Geschichte von Bohmen. V značne rozšírenej českej mutácii v roku 1848  začalo vychádzať Palackého najdôležitejšie dielo Dějiny národa českého  v Čechách a na Morave. Do roka 1867 vyšlo šesť  objemných zväzkov, posledný opisuje dejiny vlády česko-poľskej vetvy Jagelovcov a končí smrťou Ľudovíta II. po bitke pri Moháči v auguste 1526.

Za vrcholné obdobie českých dejín považoval husitskú dobu a panovanie národného kráľa Juraja Poděbradského. Obdivuhodná práca len potvrdzuje usilovnosť a vytrvalosť, keďže pri jej koncipovaní prečítal a vyťažil stovky  starých listinných dokumentov. Dielo sa stalo základným kameňom českej historiografie. V tomto období  úzko spolupracoval s Pavlom Jozefom Šafárikom, ktorý po odchode z Uhorska zaujal  miesto kustóda Českého múzea.  V roku 1848 Palacký vstúpil do politiky, bol zvolený za predsedu Slovanského zjazdu v  júni toho istého roka.

Stal sa poslancom snemu Rakúska, kde pripravil návrh ústavy, ktorý však zamietli. Bol presvedčený o potrebe zachovania konštitučného Rakúskeho cisárstva ako ochrannej mocnosti malých národov a hrádze proti rozpínavosti zjednocujúceho sa  Nemecka. Dvakrát odmietol ponuku stať sa ministrom školstva vo Schwarzenbergovej vláde.  Začiatkom šesťdesiatych rokov telesne už unavený a sklamaný z  vývoja  prenechal politickú činnosť svojmu zaťovi Františkovi Ladislavovi Riegrovi, ktorý sa stal  hlavnou osobnosťou tábora Staročechov a  snažil sa ďalej presadzovať politické predstavy svojho svokra. Novinovým seriálom, z ktorého napokon vzišlo hlavné Palackého politologické dielo Idea štátu Rakúskeho, kde navrhuje pretvorenie Rakúska na federáciu autonómnych národných celkov, ďalej rozvíjal svoje myšlienky austroslavizmu.

• ČESKÝ SYMBOL

V roku 1868 položil základný kameň stavby  Národného divadla, ktoré sa stalo symbolom českej národnej svojbytnosti. Jeho otvorenia sa však už nedožil. Palackého dielo sa stalo základom českej historiografie, ktorá sa o jeho koncepciu dodnes opiera. Za hlavný zmysel českých  dejín pokladal zápas Čechov s Nemcami a udržanie jazyka a národnej identity, napriek  tesnému zovretiu českého národa nemeckým živlom. Pri spomienke na Františka Palackého je  potrebné parafrázovať a  inovovať niekdajšie Vajanského verše venované bratom Čechom: „Dali sme vám Palackého, Kollára i Šafárika a vy nám, Bože odpusť hriechy, Bacílka, Havla a Masaryka.“