Krátky, ale krvavý konflikt si vyžiadal aj veľa slovenských životov
Text: Ivan MRVA – Foto: Archív autora
Posledná bitka medzi rakúskou armádou a pruskými vojskami sa odohrala pri Lamači a na bratislavskej Kolibe, kde sa ešte aj po uzavretí prímeria napoludnie 22. júla 1866 hodinu bojovalo. Vojna trvala necelých šesť týždňov, ale bola krvavá, keďže moderné pruské pušky zadovky spôsobovali oddielom rakúskej armády nevídané straty.
Po prehratej vojne s Francúzskom a so Sardínskym kráľovstvom v lete 1859 hľadala monarchia východisko z krízy. Tvorca a symbol neoabsolutizmu minister vnútra Alexander Bach bol odvolaný z funkcie a poslaný za veľvyslanca do Vatikánu. Na jeseň 1860 panovník vydal tzv. Októbrový diplom, ktorým prisľúbil vládnuť ústavne, ríšu decentralizovať a povolil voľby do snemov jednotlivých historických častí monarchie.
■ FALOŠNÁ HRA
Uhorský snem sa zišiel v marci 1861. Väčšina poslancov požadovala obnoviť nezávislé postavenie krajiny a odmietala uznať Františka Jozefa za legitímneho kráľa Uhorska. Panovník snem v auguste1861 rozpustil a obnovil absolutistickú vládu. Aby viedenská vláda donútila Maďarov ku kompromisu, rozohrala falošnú hru s národnosťami. Začala podporovať užívanie národných jazykov v administratíve, osvedčených národovcov z radov Slovákov, Rumunov i Srbov vymenovala do funkcií županov a podžupanov. Slovákom boli povolené tri stredné školy aj Matica slovenská. Slovenskí predáci mohli s dávkou optimizmu hľadieť do budúcnosti, lebo aj maďarskí politici v úsilí získať si ich podporu, neustále opakovali, že národná rovnoprávnosť je ich cieľ.
Kým viedenská vláda sústreďovala pozornosť na riešenie vnútorných problémov, na jeseň v roku 1862 sa ministerským predsedom a zároveň aj ministrom zahraničia Pruského kráľovstva stal obratný štátnik Otto von Bismarck, predtým veľvyslanec v Petrohrade. Potichu začal presadzovať plán zjednotenia Nemecka pod žezlom pruských Hohenzollernovcov, Zjednoteniu však bránilo vedúce postavenie Rakúska v Nemeckom spolku, a tak rakúsko-pruská rivalita na pôde Nemecka rástla. Bismarck posilňoval vzťahy s Talianskom, ktoré po zjednotení v roku 1861 chcelo rozšíriť svoje teritórium o provinciu Benátsko, od roka 1815 pod kontrolou Viedne. Taliansko patrilo medzi veľkých protivníkov Rakúskeho cisárstva. Pruský ministerský predseda diskrétne podporoval aj košútovskú emigráciu a vo vhodnom čase plánoval ju využiť na oslabenie monarchie.
■ DÁNSKE POSTREHY
Vo februári 1864 vypukla vojna, v ktorej dánske pozemné a námorné sily nedokázali vzdorovať prevahe Pruska a Rakúska. V máji 1864 Dáni kapitulovali. Počas ťaženia na Jutskom polostrove náčelník pruského generálneho štábu Helmut Moltke pozorne sledoval rakúske vojská. Obdivoval ich odvahu a statočnosť, ale jeho pozornosti neušla zastaraná výzbroj a taktika. Rakúski dôstojníci preferovali rýchly bodákový útok v zovretých radoch, kým Prusi dávali prednosť paľbe z pušiek zo zaisteného postavenia. Moltke nadobudol presvedčenie, že aj keď je plocha monarchie trojnásobná a má viac ľudských zdrojov ako Prusko, jej armádu možno poraziť.
Vzťahy medzi Viedňou a Berlínom sa zhoršovali a už v lete 1865 sa zdalo, že vypukne prusko-rakúska vojna. Bismarck ešte nechcel riskovať, kým si nezabezpečí zahraničnú podporu, a spory načas utlmil. Vo Viedni si uvedomili, že konflikt s Pruskom je neodvratný a usilovali sa usporiadať vzťahy s Maďarmi. Návšteva Františka Jozefa v Pešti v júni 1865 bola signálom, že ľady medzi maďarskou opozíciou a cisárom sú prelomené, a rozprúdili sa rokovania. Politici, ktorí prekážali dohode medzi Maďarmi a rakúskymi Nemcami, museli odísť. Panovník vypísal celokrajinské voľby do snemu, zo slovenských kandidátov neuspel ani jeden. Zasadanie snemu otvoril František Jozef 14. decembra 1865 maďarskou trónnou rečou. Úzkostlivo sa vyhýbal zmienke o národnostnej problematike, ale vyjadril nádej na rýchlu dohodu medzi Viedňou a Pešťou.
■ TAKTICKÉ CHYBY
Na jar 1866 utrpela Viedeň diplomatickú porážku, Taliani sa zaviazali v prípade konfliktu Pruska s Rakúskom vyhlásiť monarchii vojnu. Začiatkom júna pruské vojská vstúpili do Holštajnska, ktoré bolo pod správou Rakúska. Miestodržiteľ gróf Gablenz kapituloval. Po horúčkovitom diplomatickom rokovaní s členmi Nemeckého spolku 14. júna 1866 Prusko vypovedalo vojnu Rakúsku a o šesť dní tak urobilo aj Taliansko. Rakúsko muselo bojovať na dvoch frontoch a do poľa vypravilo dve armády Severnú a Južnú, dohromady malo v zbrani pol milióna mužov. František Jozef sa obrátil k národom monarchie a vyzval ich na lojálnosť a na podporu vojnového úsilia. Proklamácie aj v slovenskom jazyku vylepovali na verejných budovách a ľudia ich dychtivo čítali. Predstavenstvo Bratislavy v mene všetkých občanov poslalo panovníkovi memorandum lojality v nastávajúcej vojne a v mene všetkých občanov prisľúbilo neochvejnú podporu.
Viedeň si ešte pred vypuknutím vojny zabezpečila neutralitu Francúzska, ale z nemeckých štátov ju vojensky bolo ochotné podporiť len Sasko a Hannoversko, ostatné proklamovali v nastávajúcom konflikte neutralitu. Saská armáda na základe dohovoreného plánu opustila krajinu a stiahla sa do Čiech, aby sa spojila s rakúskymi silami, kde sa očakával rozhodujúci boj. Viedenský kabinet urobil veľké chyby. Velením Severnej armády, ktorá mala zastaviť postup Prusov, poverili maršala Ludvíka Benedeka, aj keď oveľa lepšie poznal talianske bojisko. Južnú armádu zveril arcivojvodovi Albrechtovi napriek tomu, že dlhý čas slúžil v Česku a teritórium Benátska nepoznal. V polovici júna Prusko bolo už pripravené a k hraniciam Česka a Moravy potichu presunulo tri úderné armády a spolu s nimi aj štvrtú zápoľnú, ktorá mala dopĺňať prípadné straty a vykonávať posádkovú službu na obsadených územiach. Piata pruská armáda operovala proti kniežatstvám v Hannoversku a vo Würtembersku a tu pruské zbrane rýchlo triumfovali.
Rakúske zbory sa sústreďovali najmä na Morave, lebo Benedek očakával hlavný nápor z Kladska a za svoj hlavný stan si zvolil Olomouc. Rakúskej špionážnej službe sa podarilo odposluchom z telegrafných drôtov získať hlavné dispozície úderným pruským armádam. Benedek po zoznámení sa s plánom protivníka rýchlo presúval vojenské kontingenty do východných Čiech, kam smerovala hlavná sila Prusov. Podľa Moltkeho plánu tri pruské zbory mali samostatne prekonať severočeské hory a spojiť sa až na labskej rovine neďaleko Jičína. V prvých zrážkach vo východných Čechách rakúske oddiely ťahali za kratší koniec, lebo pruská armáda bola vyzbrojená modernými zadovkami, ktoré umožňovali päťkrát rýchlejšiu paľbu ako rakúske predovky. Tie síce mali väčší dostrel a boli aj presnejšie, ale vojak sa musel po každom výstrele postaviť, aby pušku nabil, a tak predstavoval ideálny cieľ pre útočníka.
■ PRVÉ STRETY
V prvých zrážkach pri Náchode, Mnichovom Hradišti a Jičíne 26. ‒ 28. júna utrpeli rakúske zbory ťažké straty a Benedek telegrafoval do Viedne žiadosť, aby sa rokovalo o mieri. Jeho návrh hlavný štáb zamietol. Do Viedne totiž dorazila radostná správa o veľkom víťazstve Južnej armády v bitke pri Custozze 24. júna 1866. Arcivojvoda Albrecht napriek početnej prevahe protivníka uštedril Talianom taký úder, že generál Alfonso La Marmora sa musel vzdať plánov na obsadenie Benátska a ustúpiť za pohraničnú rieku Minciio. Taliani stratili asi osemtisíc vojakov, kým straty Južnej armády boli o polovicu menšie.
Rozhodujúce udalosti sa však odohrávali na severnom bojisku, kde sa sústreďovali hlavné rakúske i pruské vojská a saský zbor. Na bojisko sa vypravil osobne aj pruský kráľ Vilhelm I. v sprievode Bismarcka a Moltkeho a ubytovali sa v dobytom Jičíne.
Po pohraničných šarvátkach dve pruské armády postupovali ku Kráľovmu Hradcu, tretia armáda, vedená korunným princom Fridrichom, zaostávala. Benedek sa rozhodol v tomto priestore zviesť rozhodujúcu bitku a zaujal výhodné pozície na výšinách severozápadne od mesta. Ráno 3. júla sa rozhorel úporný boj. Prusi nedokázali vytlačiť rakúske oddiely z obranného postavenia. Decimovaní paľbou rakúskeho delostrelectva utrpeli ťažké straty. Na poludnie generál Moltke vydal pokyny na prípadný ústup. Kancelár Bismarck si údajne nabil aj revolver, aby po prehranej bitke skoncoval so životom.
Situáciu však zvrátil náhly príchod tretej pruskej armády. Oddielom Prusov sa podarilo prekĺznuť popri pevnosti Jozefov, kde nenarazili na vážnejší odpor, a vrhli sa na rakúske pozície, ktoré vojaci vyčerpaní niekoľkohodinovým bojom nedokázali ubrániť. Benedek nariadil ústup a sám sa vrhol do boja, aby smrťou na bojisku zmyl hanbu porážky. V tom čase už 62-ročný poľný zbrojmajster si však na smrť musel počkať ešte pätnásť rokov. Ústup rakúsko-saskej armády sa zmenil na útek a masaker. Velenie sa nepostaralo o dostatočný počet mostov cez Labe, veľa vojakov sa v rozvodnenej rieke utopilo.
V pamätnej bitke sa zrazili dve veľmi početné vojská. Proti 215 tisícom mužov rakúskej Severnej armády (z toho 20-tisíc Sasov) so 770 delami tu stálo 220-tisíc Prusov so 780 delami. Rakúsko-saské sily mali 5 658 mŕtvych, 7 500 ranených, 22-tisíc zajatých a 7 400 nezvestných. Prusi stratili vyše 9-tisíc vojakov, z toho bolo1920 padlých a takmer 7-tisíc ranených.
■ LAMAČSKÁ BRÁNA
Po rozhodujúcom víťazstve pruských armád pri Hradci demoralizované rakúske zbory ustupovali na juh, lebo hlavné veliteľstvo plánovalo zorganizovať ďalšiu líniu odporu na Dunaji. Nádeje sa vkladali do víťaznej Južnej armády, ktorá sa mala rýchlo premiestniť do priestoru Viedne, ale vzhľadom na prepravné možnosti to bola neriešiteľná úloha.
Pruské vojsko z východných Čiech rýchlo napredovalo k Dunaju, nenaraziac na výdatnejší odpor, a 17. júla 1866 prekročilo rieku Moravu. Na Záhorí pruskí vojaci obyvateľom hlásali. že prišli Uhorsko oslobodiť od habsburského jarma a rozdávali akési košutovské proklamácie v maďarskom jazyku. Miestnych prekvapilo, že ani pruskí dôstojníci o národnostnom zložení Uhorska nič nevedia. Medzitým sa zvyšky rakúskych vojsk sťahovali k Bratislave, keďže v priestore Lamačskej brány sa budovala obranná línia. V meste bol ustanovený stály výbor, aby zabezpečil poriadok, pokoj a bezpečnosť. Spolu s rakúskymi oddielmi zo severného bojiska pritiahli aj spojenecké saské jednotky, ktoré sa utáborili v Mlynskej doline.
Preventívne bol rozobraný lodný most a odplavený do Komárna, aby nepriateľ neprešiel na druhý dunajský breh. Keďže lodnú a železničnú dopravu zastavili, ženijné jednotky rakúskej armády v snahe zabrániť pruským vojskám postupovať k Viedni spálili drevený cestný most cez Moravu v Devínskej Novej Vsi a do vzduchu vyhodili neďaleký železničný most na trati Bratislava – Viedeň. Priame železničné spojenie Bratislavy s Viedňou obnovili až o rok. Keď generálny štáb vo Viedni sa konečne rozhodol, že treba rokovať o prímerí, opäť prišla z juhu radostná správa. Rakúska flotila pod vedením admirála Wilhelma Tegethoffa 20. júla 1866 v námornej bitke pri jadranskom ostrove Vis porazila početnejšie talianske námorné sily. Veľké víťazstvo potvrdil aj pomer strát. Taliani prišli o dva pancierové krížniky a 612 námorníkov, kým rakúska flotila nestratila ani jednu loď a mala 38 mŕtvych. Lenže na celkový výsledok vojny úspech na mori nemal veľký vplyv.
Večer 21. júla sa pruské vojsko priblížilo k narýchlo vybudovanej obrannej línii vedúcej po severnej hranici Lamača a Dúbravky. Prusi sa pripravovali na druhý deň skoro ráno ju vziať útokom. Keď sa adjutant veliaceho pruského generála pýtal, čo mu má pripraviť na raňajky, ten sebavedome odpovedal, že raňajkovať bude až v dobytej Bratislave. Mestu sa chystal vyrubiť výpalné tri milióny zlatých.
■ POSLEDNÉ DEJSTVO
Krátko po šiestej hodine ráno 22. júla Prusi zaútočili na rakúske postavenia, ale ich pokus o prielom nebol úspešný. Jedna pruská brigáda postupovala horským terénom Malých Karpát, aby obišla rakúske pozície. V priestore vrchu Kamzík a na Kolibe došlo k prudkým bojom, kde padlo dvadsaťtri vojakov rakúskej armády a šesť Prusov. Na pravé poludnie, keď sa pruské útočné skupiny prebili až k lamačskému Kostolu sv. Rozálie, boj náhle ustal, lebo do platnosti vstúpilo prímerie.
V tejto najväčšej bitke prusko- rakúskej vojny na území Slovenska padlo asi štyristo vojakov. Počas bojov vyhorela obec Dúbravka a veľká časť Lamača. Niekoľko pomníkov na okolí Bratislavy i na bratislavskej Kolibe dodnes pripomína tieto dramatické udalosti. Prusi teda Bratislavu neobsadili a plánovaným výpalným mestskú pokladnicu našťastie nezaťažili. Asi 30-tisíc Prusov sa po vyhlásení prímeria ubytovalo v záhorských obciach a zdržali sa tu do druhej polovice augusta. Na ich pobyt zostala obyvateľom okrem vyjedených zásob potravín žalostná spomienka – epidémia cholery, ktorú sem zavliekli. Zúrila najmä v slovenských krajoch a vyžiadala si vyše 100-tisíc obetí. Len v Nitrianskej stolici ochorelo 29-tisíc ľudí a z nich 15-tisíc zomrelo.
Konflikt s Pruskom sa definitívne skončil Pražským mierom podpísaným 23. augusta. Rakúsko uznalo rozpustenie Nemeckého spolku. František Jozef sa zriekol svojich práv v Šlezvicku-Holštýnsku na prospech Pruska a monarchia musela zaplatiť dvadsať miliónov zlatých ako vojnovú reparáciu. Nasledoval mier s Talianskom, podpísaný vo Viedni 3. októbra 1866. Rakúsko prenechalo provinciu Benátsko Napoleonovi III. a ten ju odstúpil Talianskemu kráľovstvu. Poslednou epizódou vojny s Prusmi bolo ťaženie Klapkovej légie. Asi tisícka košutovských emigrantov, z ktorých ešte nevyprchal revolučný zápal, pod vedením komárňanského hrdinu z revolučných bojov v roku 1849 Juraja Klapku vpadlo koncom júla 1866 z pruského Sliezska na Kysuce. Kysučanom rozdávali výzvy na všeobecné povstanie, ale v maďarskom jazyku, a s tým na slovenských Kysuciach nepochodili. Nikoho z domáceho obyvateľstva ani nenapadlo pridať sa pod zeleno-bielo-červené zástavy košutovských stroskotancov.
■ KRVAVÁ ŠTATISTIKA
Počas krátkej Prusko-rakúskej vojny vytieklo aj veľa slovenskej krvi. Peší pluk 72, regrutovaný na území Bratislavskej župy, mal 170 mŕtvych, 903 ranených a vyše 200 zajatých. Vilhelmov peší pluk, pozostávajúci výlučne zo Slovákov, dislokovaný v Nitre, v bojoch na okolí Hradca Králové stratil 11 dôstojníkov a 281 vojakov. Bola to takmer štvrtina z kádrového stavu.
Odhodlanosť brániť trón a vlasť chcela preukázať aj uvedomelá slovenská mládež. Študenti bratislavskej právnickej akadémie Vendelín Bohboj Kutlík, Peter Pavol Bulla a Žižka Hudec sa obrátili na biskupa Štefana Moysesa s návrhom vytvoriť slovenský dobrovoľnícky zbor, a tak podporiť cisárske vojská vo vojne s Pruskom a Talianskom. Kým sa podnikli reálne kroky na nábor dobrovoľníkov, bolo po vojne.
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
