Každú stredu sedávame partia dôchodcov na trhovisku. Z pôvodnej šestice sme sa rozrástli na grupu, rátajúcu vyše dvadsať ľudí. Počet je pohyblivý. Vlani sme pochovali troch z nás. Miro Gábor, Oldo Hlaváček a Jano Cuper sa už na nás pozerajú „zhora“. Minule sa pri nás zastavil akýsi provokatér, pohrdlivo si nás premeral a potom sa uštipačne prihovoril: „No čo je, boľševici?“
Pozrel som sa na neho s poľutovaním: „Keby si ty, úbohý tvor, len vedel, ako si v tomto prípade vedľa, možno by si mlčal.“ Členovia nášho spolku starcov sú všetko akademicky vzdelaní ľudia – lekári, kňazi, vysokoškolskí pedagógovia, novinári, spisovatelia, umelci, športovci, diplomati, režiséri… Z tých, čo tam vtedy sedeli, boli dvaja v KSČ a z toho jedného počas „normalizácie“ zo strany vylúčili. A vraj boľševici. Historik Tóno Hrnko to chcel obrátiť na žart a spýtal sa: „A ty si kto, vari nejaký kajúcnik?“ Náš bývalý rekordér v hode kladivom, mohutný Martin Šebesta, to však traktoval otvorene: „Horkýže kajúcnik, gadžo je to!“ Chlapík zavetril, že by tu mohol prísť aj k úrazu, a tak radšej rýchlo zdúchol. Podpichol, zasmradil vzduch a stratil sa. Žijeme čudnú dobu. Dobu žlčovitého jedu, závisti a zloby…
V roku 2015 povedal vtedy 83-ročný Umberto Eco na adresu sociálnych sietí: „Tak sa vám teda konečne podarilo zrovnoprávniť názor somára s názorom univerzitného profesora. Užite si to aj so všetkými následkami.“ Lúštiteľ tých najrafinovanejších záhad a autor nesmrteľného románu Meno ruže trafil klinec po hlavičke. Na sociálnych sieťach je úplne jedno, či nejaké tvrdenie pochádza od človeka v danej téme kompetentného a erudovaného, alebo ide o výplod nevzdelaného, tupého, často zakomplexovaného jedinca. Aby svojim slovám dodal nejakú váhu, zvolí si bombasticky znejúci nick, a hneď má pocit, že je pán Niekto. Záplava hejtu sa na človeka vyleje z rôznorodých portálov. Psychiatri však dôvodia, že odkedy môžu ľudia na sieťach anonymne hejtovať, údajne preukázateľne klesol počet samovrážd. Takže keď si do mňa úplne bezdôvodne a nevyprovokovane kopne nejaký zakomplexovaný úbožiak, eufemisticky by som mal ‒ ako v biblickom podobenstve o kameni a chlebe ‒ poďakovať Pánu Bohu, že mi umožnil významne sa podieľať na záchrane inak bezcenného života anonymného darmošľapa.
Keď sa na nejakom sympóziu stretnú, dajme tomu zubári, onkológovia alebo jadroví vedci, obíde sa to s vyslovene odbornými rezultátmi, bez politických šaškární. Ale takto to nemôže byť, keď sú pritom herci. Obsedantná potreba predvádzať sa má totiž tuhé komediantské korene i „punc tradície“ z čias, keď vládca milostivo dovolil svojmu šašovi kritizovať ho a robiť si z neho žarty.
Podľa Maroša Kramára sú herci „povolaní“ národ poúčať, pretože sú počtom prelúskaných scenárov „sčítanejší“ ako bežná populácia. Ponechám na čitateľa, nech si na tento „výrok“ urobí názor sám. Vec má aj morálny rozmer. Nie každý má právo moralizovať a vstupovať spoluobčanom do svedomia. Autor tohoto článku je dôchodca, onkologický pacient v remisii a človek, ktorý nikdy nebol v KSČ ani v ŠtB. A ako taký si právom „vyprosuje“ od nejakého viackrát rozvedeného, prepytujem umelca, aby ho mentorsky kádroval alebo aby ho nejaký herec, ktorého chytili s alkoholom za volantom, škrekľavo poučoval o morálke z tribúny tých „lepšoľudí“. Každý nech si najskôr dôkladne pozametá pred svojím prahom.
Dôstojný pán Marián Červený z čunovskej fary sa nedávno priateľom zdôveril: „Nikdy by som nebol veril, že škodlivá, v mnohých ohľadoch priam úchylná progresívna propaganda zanechá medzi veriacimi v prospech cirkvi výraznejšiu stopu ako kázne nás duchovných z kancľa. Ľudia, našťastie, ešte úplne neohlúpli a vedia rozlíšiť, čo je pre nich dobré a čo je už za hranou.“ Stará múdrosť vraví, že psí hlas do neba nedôjde. Nuž čí hlas tam teda napokon dorazí? V Biblii sa píše: „Skôr prejde ťava uchom ihly, ako boháč vstúpi do Božieho kráľovstva.“ Na šéfa KDH, progresívcov a ostatných politických zbohatlíkov tam teda nečakajú. No hlas obyčajných, propagandou nepopletených ľudí má reálnu šancu.
Text: Tomáš KUŤKA – Foto: Internet
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
