Perici vyznal lásku mlčky kvetom pomarančovníka
Mária RAPOŠOVÁ ‒ Foto: Internet
Po osobných skúsenostiach odporúčame dovolenku v Chorvátsku na ostrove Brač s kúpaním v Jadranskom mori, s poznávaním jedinečnej krajiny a miest, po ktorých sa pohyboval jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr.
Netreba veľké plánovanie. Možno ísť do letoviska Makarska, potom trajektom na ostrov Brač do prístavu Sumartin. Tam si možno ľahko nájsť ubytovanie i bez objednania. Aby vás potulky po ostrove obohatili aj vedomosťami o lekárovi a zakladateľovi slovenskej realistickej prózy, ponúkame niekoľko informácií.
■ DOKTOR V NÚDZI
Matej Bencúr sa potreboval po štúdiách medicíny čím prv zamestnať, aby posplácal dlhy, lebo nikto ho počas štúdií ani po nich nefinancoval. Mal však smolu, na Slovensku nenašiel voľné lekárske miesto. V jeho zúfalej situácii mu pražskí obchodníci s vínom Didolićovci ponúkli ísť za lekára na Brač. Prijal to dúfajúc, že čoskoro si zarobí a medzitým sa pre neho nájde miesto aj na Slovensku.
Z Uhorska odcestoval 1. januára 1894 do prístavu Rieka vlakom. Odtiaľ loďou do Splitu a ďalej na ostrov Brač. Do ostrovného prístavu Sumartin priplával 6. januára 1894. A práve tam vystupujú z trajektov aj terajší dovolenkári.
Bencúra prišlo vítať do prístavu celé obecné predstavenstvo zo Selca aj so starostom. Vyviezli ho po jedinej ceste celého ostrova zo Sumartina do Selca, dlhej asi kilometer. Nikde totiž nemali ešte vybudované cesty, iba úzke chodníky a prte pomedzi bralá, po ktorých potom Bencúr trinásť rokov chodieval pešo alebo na mulici k pacientom. Dnešní turisti už môžu jazdiť autom po riadnych cestách. Brač je najrozľahlejším ostrovom Dalmácie. Dlhý je štyridsať a široký trinásť kilometrov.
■ ORDINÁCIA NA NÁMESTÍ
Obec Selca leží vo výške 114 metrov nad morom. Tam mali svoje sídlo správcovia ostrova Didolićovci. Bola to centrálna obec celého ostrova. Bencúr dostal ordinačnú miestnosť na poschodí obecného domu rovno na námestí. Bol aj všeobecným lekárom, aj zubárom, aj pôrodníkom, aj psychiatrom, aj nákupcom liekov, aj lekárnikom úplne sám ‒ bez sestričky či úradníckej sily. Ten dom nájdu turisti ľahko, lebo sa nachádza na začiatku dlhého námestia pri Kostole Krista Kráľa.
Na priečelí domu sú vsadené dve pamätné tabule a busta. Prvú tabuľu osadili Chorváti a odhalili ju 6. septembra 1931. Na slávnosť pozvali aj tajomníka Matice slovenskej Štefana Krčméryho, ktorý im priniesol asi sto exemplárov Kukučínovho románu Dom v stráni v preklade do chorvátčiny. V tých ťažkých rokoch pre Maticu slovenskú i pre Štefana Krčméryho to bolo štedré a ušľachtilé gesto.
Slovenskú tabuľu odhalilo Ministerstvo zahraničných vecí SR blízko chorvátskej až o osemdesiat rokov v auguste 2011. Neskôr pribudla medzi obe tabule busta spisovateľa vymodelovaná sochárom Ladislavom Galkom z Batizoviec. Finančného sponzora ani odlievanie nevybavili štátne inštitúcie Slovenska, ale riaditeľka Strednej umeleckej školy v Kežmarku Marta Perignáthová. Odhaliť bustu šiel na Brač prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska 21. júna 2017, ale bez sponzorov a zhotoviteľov.
V tom obecnom dome lekár Matej Bencúr iba ordinoval. Ubytovaný bol mimo námestia v dome Didolićovcov, stojacom poniže obecného domu smerom k moru. On ho v listoch priateľom prirovnal k rozľahlej oravskej zemianskej kúrii. Ten dom, žiaľ, talianski fašisti v roku 1943 vypálili, a tým zničili aj debny s knižnicou i archívom Martina Kukučína.
■ DVA KOSTOLY
Pri námestí Selca stoja dva kostoly. Hneď vedľa obecného domu s bývalou ordináciou M. Bencúra postavili Bračania v rokoch 1921 – 1955 monumentálny Kostol Krista Kráľa s oltárnou sochou Srdca Ježišovho od svetoznámeho sochára Ivana Meštrovića (chorvátskeho pôvodu, žijúceho v Amerike), ktorý neskôr v USA modeloval aj sediacu sochu píšuceho Kukučína v nadživotnej veľkosti. Socha sa stala najvzácnejšou sochou slovenského spisovateľa v doterajších dejinách.
Po vymodelovaní v USA ju poslali do Južnej Ameriky, kde ju odliali z bronzu až trikrát a tri odliatky postupne odhalili na troch kontinentoch sveta. Prvý v roku 1973 v Kanade, druhý o rok v USA a tretí odliatok tiež slávnostne s kultúrnym programom odhalili dvakrát ‒ najprv v roku 1977 v Argentíne a potom ten istý odliatok v roku 1984 v Európe na Slovensku. Záujem mali oň aj na Brači, aj v Záhrebe, aj v Ríme, aj v Martine pred novostavbu Matice slovenskej, aj na Bratislavský hrad, ale nepodarilo sa. Napokon sa v roku 1982 do Európy predsa len dostala, a tak od roka 1984 „sedí a píše“ Meštrovićov Kukučín nielen v Amerike, ale aj v bratislavskej Medickej záhrade. O kúsok ďalej od Kostola Krista Kráľa stojí oveľa starší Kostol Gospa Karmelska, v ktorom sa Kukučín ženil. Po svadbe obsýpali novomanželov rozradostení Bračania pred kostolom cukríkmi aj zrnami obilia so žičením úrodnosti manželstva.
■ MUČIVÁ LÁSKA
Matej Bencúr sa veľmi zaľúbil do Perice Didolićovej, ale netrúfal si povedať jej to, nieto ešte požiadať o jej ruku. On bol nemajetný bezdomovec, evanjelik a ona katolíčka z najbohatšieho rodu na ostrove. No dohováral mu priateľ – predstavený kláštora v Sumartine. Keď videl, ako sa Bencúr roky mučí, raz mu v kláštornej záhrade odtrhol kvet pomarančovníka so slovami: „Matej, daj jej toto a už jej to konečne povedz!“ A Matej sa odhodlal.
Lásku Perici nevyznal slovami, ale spýtal sa pokorne a s obavami na to najdôležitejšie pre neho, či by šla s ním na Slovensko. Ihneď súhlasila, veď aj ona cítila k nemu plachú lásku, úctu i obdiv. Chcela poznať i jeho krajinu pod Tatrami, ktorú jej nadšene vykresľoval a do ktorej sa plánoval vrátiť. Ten františkánsky kláštor s kostolom i so záhradou, do ktorého chodieval Bencúr – evanjelik – za múdrymi, vysoko vzdelanými katolíckymi mníchmi, zvlášť za ich gvardiánom, stojí v Sumartine dodnes.
■ TOLSTÉHO PARK
V Selci možno navštíviť aj Park Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorý tam zriadili v roku 1911, teda krátko po smrti velikána svetovej literatúry (1910). Iste už vtedy objednali aj Tolstého bustu, ktorú tam o dva roky postavili na vysoký podstavec ako prvý sochársky pamätník Leva Tolstého na svete. Je svedectvom, akí sčítaní a kultúrne rozhľadení boli správcovia ostrova.
Kukučín už predtým pozorne čítal Tolstého v origináli, aj prednášal o ňom ako študent v Prahe v slovenskom spolku Detvan. Keď jeho bývalý spolužiak Dušan Makovický odišiel zo Slovenska k Tolstému do Jasnej Poľany a rozhodol sa ostať tam ako rodinný lekár, napísal v roku 1904 už z Ruska Matejovi Bencúrovi, či nechce zaujať jeho dovtedajšie lekárske miesto v Žiline. Lenže Matej mal už iné starosti – pripravoval sa na život s Pericou.
■ CINTORÍN NA OSTROVE
K Selcu patrí cintorín, kde pochovali Pericinu matku. Umrela, kým boli manželia Bencúrovci v Amerike. Po ich návrate to bolo prvé miesto na Brači, kam sa utekala Perica vyplakať. Otec jej umrel ešte predtým, než sa zoznámila s Matejom. Teraz stál manžel pri nej mlčky a trpel spolu s ňou, spomínajúc na vlastných rodičov, ktorí boli už obaja mŕtvi.
Po manželovej smrti (1928) žila chorá Perica na viacerých miestach, až napokon istý slovenský lekár zburcoval právnikov i verejnosť a vybavili jej byt aj opateru na Slovensku. Umrela 7. augusta 1971 v Trnave. Podľa jej priania ju Matica slovenská pochovala na Národnom cintoríne v Martine do hrobu manžela.
■ SLANÝ KRST
Zvedaví slovenskí dovolenkári navštevujú aj iné osady na ostrove Brač, do ktorých Matej Bencúr chodieval. Najčastejšie sa zdržiaval v prístave Povlje a v Novom Sele. Ak šiel do osád k pacientom za tmy, hmly a dažďa spomínanými skalnými prťami a nič nevidel, orientoval sa podľa závanov pachu. Ako sám napísal priateľovi, každá osada smrdela inak. Niekde chovali viac capov, niekde oviec, niekde chytali, sušili a údili ryby. Pri osadách sa rozkladali na mnohých hnojiskách výkaly a odpadky. Chudoba tam vládla ako na slovenskom vidieku. Preto sa mnoho Bračanov sťahovalo do Južnej Ameriky, kam s nimi 2. júna 1907 odišiel „za chlebom“ aj lekár Bencúr.
Od jari až do neskorej jesene sa mladý doktor takmer každodenne kúpal v Jadrane. Ale raz dostal spŕšku morskej vody na hlavu presne na Vianoce. Takmer rok po tom, čo prišiel zo Slovenska, pozvali ho rybári na vianočnú rybačku, lebo bolo zvykom, že každý chlap si mal uloviť vlastnú vianočnú rybu. Vtedy obliali nováčika Bencúra nečakane chladnou morskou vodou, aby si zaslúžil úlovok i aby ho morské prúdy šťastlivo vrátili z lovu domov. Vedel prijať špásy, ale poklady mora nevedel spracovať, tak ich priniesol do kuchyne Didolićovcov, u ktorých sa stravoval.
■ PLITVICKÝ POKLAD
Keď sa dovolenkári vracajú domov, vo vnútrozemí sa radi zastavujú pri Plitvických jazerách, kde v roku 1962 filmovali Poklad na Striebornom jazere. Toto čarovné prostredie navštívili v roku 1904 aj mladomanželia Bencúrovci, ktorí sa vybrali na svoju svadobnú cestu do Prahy. Svadbu mali predtým v Selci 23. októbra 1904. Nikdy vraj nebolo väčšej svadobnej hostiny na ostrove ani toľko rozradostených ľudí na nej. Keď mladomanželia odchádzali na svadobnú cestu, nastúpili v Selci do koča. Vtedy priskočili selčianski mládenci k povozu, vypriahli kone, sami sa chytili oja a ťahali voz, či skôr brzdili ho, celou cestou zo Selca dolu k moru do prístavu Sumartin… Prajeme Vám veľa krásnych zážitkov, poznatkov, príjemné kúpanie v Jadrane, ktorý býva ešte aj v septembri a v októbri teplý.
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
