Známa-neznáma myjavská národovkyňa
Text: Blanka UŠIAKOVÁ ‒ Foto: archív autorky
„Dobrá gazdiná pre pierko aj plot preskočí,“ hovorievala babička vnúčatám v rovnomennom diele od Boženy Němcovej. Práve ona spolu s inými ženami vo mne zapálila iskru po poznaní. Uvedomila som si, ako často sa zabúda na nežné pokolenie pri bádaní v našej slávnej minulosti; na ich úkor sú v mnohých prípadoch neraz vyzdvihovaní muži, ich manželia, synovia, bratia, priatelia…
Kto sa pre oduševnených Slovákov v ťažkých časoch 19. storočia nebál zavesiť na svoj dom bohato vyšívanú bielo-modro-červenú dobrovoľnícku zástavu? Kto nezaváhal pomôcť študentom, keď im na Myjave nepovolili hrať divadlo v slovenčine? Ktorá matka si ctila slobodu a „seba v obeť svätú pre svoj národ dávala“? Nikto iný ako vynikajúca slovenská vlastenka Anna Kolényová.
■ VÝZVY K NÁRODU
„V dome výbornej pani Koléničky založil sa hlavný stan národných bojovníkov na Slovensku; tu bývali prvé hlavy ‒ a vodcovia povstania slovenského. Tu sa prijímali vyslanstvá okolitých obcí, vydávali sa rozkazy pod pečaťou a podpisom Slovenskej národnej rady, stadiaľto sa rozposielali Príhlasy ku slovenskému národu a tu sľubovali pokánie hriešnici a zradcovia národa slovenského. Pamätný zostane dom tento i rodina v ňom bývajúca vernému synovi a dcére Slovenska,“ hlási citát účastníka Slovenského povstania Mikuláša Dohnányho na jej farskom dome ‒ dnes Múzeu Slovenských národných rád v Myjave, vtedy s číslom 295.
Jej život sa začal 21. decembra 1795. Zápis v bzinskej matrike ju zaznamenáva ako Annu Valenčíkovú na mieste narodenia, kde stála jedna z vyhorených škôl dnešných Bziniec pod Javorinou. Tu pôsobil jej otec ako evanjelický učiteľ. Školu pár rokov po jej narodení zničil požiar. Podobný osud stihol aj ďalšiu školu, neskôr postavenú miestnymi cirkevníkmi. Aj preto nebola asi náhoda, že sa o sedemdesiatsedem rokov neskôr presne na tomto mieste inému učiteľovi narodila iná významná žena ‒ budúca spisovateľka Ľudmila Riznerová -Podjavorinská.
■ RODINNÉ VÄZBY
Anna pochádzala z učiteľskej rodiny Jána Valenčíka, rodom z blízkeho Hrušového. Pravdepodobne jej dedom bol hrušovský „kopaničiar“ Martin Valenčík a pradedom Juraj Valenčík. Otec, rektor miestnej evanjelickej školy, tu pôsobil v rokoch 1786 ‒ 1796 najskôr v provizórnej budove (po vydaní Tolerančného patentu) a v roku 1792 už v novopostavenej budove. Za jeho nástupcu Michala Sopku, ktorý prišiel z myjavskej školy, bohužiaľ tiež vyhorela, podobne ako aj škola U Hrehušov. Rodina potom odišla na Turú Lúku, odtiaľ do Senice. Vo svojom zamestnaní zotrval vyše tridsať rokov…
Kedy a ako sa zoznámila mladá Anna s budúcim manželom Samkom, nie je zatiaľ nijaká zmienka, iba podľa matriky sobášených nachádzame zápis z 10. mája 1815 o sobáši devätnásťročnej nevesty Anny Valenčik s dôstojným pánom „kazateľom Božieho slova evanjelického“ Samuelom Kolénym. Spolu už žili na Myjave, kde jej snúbenec pôsobil. Ani väčší vekový rozdiel mladomanželov (36-ročný Samuel, 19-ročná Anna) nebránil ich dvadsaťdvaročnému harmonickému vzťahu v príkladnom zväzku na evanjelickej fare v Myjave. Anninho manžela farára ‒ známeho pokrokovým zmýšľaním a národovectvom, ako päťdesiatsedemročného 17. januára 1837 nečakane skolila tuberkulóza, Vtedy odišla z fary a bývala na hornom konci v nám známom priestrannom kolényovskom dome s gazdovstvom.
Z manželstva pochádzalo šesť detí ‒ Pavel, ktorý zomrel ani nie dvanásťročný, Ján Chryzostom, o ktorého živote zatiaľ nič nevieme. Najznámejší Daniel pôsobil ako bzinský kaplán, kňaz na Bukovci, kde sa oženil s Juliannou Chrenkovou, aj v Beckove, medzi hurbanistami aktívny v Slovenskom povstaní. Dcéra Zuzana sa vydala za staviteľa myjavskej veže F. Hollána do Hodonína, kde ich matka mnoho ráz navštevovala. Anna Amália sa vydala za L. B. Abáfiho a odišla na Dolnú zem. Najmladší Samuel ‒ známy z bojov v Slovenskom povstaní, najmä z bitky v Prievidzi, kde stál po boku Jozefa Miloslava Hurbana.
■ OBETAVÁ VDOVA
Vdova Anna Kolényová podľa príkladu manžela pokračovala v jeho národnobuditeľskej práci. Najskôr do jej nového sídla prichádzali študenti bratislavského Evanjelického lýcea, ktorým poskytla nielen stravu a prístrešie, ale tu sa stretávali od roka 1841 aj pri nácvikoch prvých divadelných predstavení v štúrovskej slovenčine.
Prvé predstavenie Slovenského národného divadla nitrianskeho sa na Myjave uskutočnilo 5. októbra 1841 (185. výročie) ‒ len dva mesiace po vôbec prvom v Sobotišti. Pred uvedením hry obecenstvu mali mnohé problémy, no bola to práve pani Kolénička, ktorá sa vedela aj v každej nepriaznivej situácii vynájsť. V niektorých záznamoch sa píše a traduje najmä príhoda, keď herci nemohli zohnať dosky potrebné na predstavenie, strhla svoje z plota, chlapci vytvorili provizórne javisko a mohlo sa hrať. Inde sa spomína, že tak urobila pre nepovolenie hry slúžnym na inom mieste. Mladšej dcére Anne dvoril nielen Abáfi, no blízki si boli aj s Hurbanovým kaplánom Lajkom Šulekom, ktorý jej napísal mnohé ľúbostné básne.
Osemnásteho septembra 1848 vítala a hostila aj dobrovoľníkov, prichádzajúcich až z Viedne. O deň neskôr priestor pred myjavskou farou sa spája s vyhlásením neposlušnosti maďarskej vláde Štúrom a Hurbanom. No jej dom sa dostal do pamäti slovenského i moravského ľudu v spojitosti s vyhlásením Prvej Slovenskej národnej rady. Tento akt sa uskutočnil za stolom vdovy Anny Kolényovej 19. septembra v zostave prvého predsedu Jozefa M. Miloslava Hurbana a jeho spolubojovníkov Ľudevíta Velislava Štúra a Michala Miloslava Hodžu.
■ PO PRVEJ VÝPRAVE
Počas ich prenasledovania po potlačení prvej výpravy povstania schovávala vodcov povstania vo svojej pivnici, kde zriadila už po bitke Pri Klasovitých 28. septembra provizórnu nemocnicu. Aj sama musela neskôr ujsť na susednú Moravu (Kuželov, Javorník, Hruba Vrbka či Veľká nad Veličkou), na Myjave sa viedlo veľké vyšetrovanie a všetkým podieľajúcim sa na príprave povstania hrozili aj hrdelné tresty. Našli tu materiály z činnosti SNR, zakopané v jej studni. Jej dom vyrabovali a chceli vypáliť. Našťastie tomu zabránil barón Jeszenák, ktorý sa za ňu prihovoril.
Počas druhej zimnej výpravy sa už vrátila domov a znova pomáhala dobrovoľníkom. Ubytovala aj veliteľa Janečka. Z Myjavy sa načas odsťahovala do Hodonína po vydaji staršej dcéry Zuzany. Dlho sa preto predpokladalo, že tu aj zomrela. Nahrával tomu aj fakt, že sa často na Morave skrývala; že starý cintorín, kde mohla byť pochovaná, zrekonštruovali alebo premiestnili…
■ ZASTAVENÝ ČAS
Staršie cirkevné či štátne archívy v Brne boli prázdne, nikde, ani pri sčítaní ľudu, sa nenachádzal nijaký záznam o nej. Aj o vtedy ešte nepotvrdenom mieste narodenia v Bzinciach sa viedli rôzne dohady a polemiky. Archív po druhej svetovej vojne v Senici zhorel, ani tu nebolo možné nájsť nijaký záznam, lebo mnohé dokumenty nenávratne zmizli ‒ aj spisy spred roka 1948.
Aké boli teda okolnosti objavenia rozhodujúceho záznamu? Bol to rok veľkej cholerovej epidémie ‒ 1866. Stačilo sa dôkladnejšie „pohrabať“ v cirkevnej myjavskej matrike, kde sme vďaka farárovi Rumanovi objavili aj potvrdili presný dátum jej odchodu na večnosť ‒ 5. októbra 1866, teda to onedlho bude stošesťdesiat rokov. Aj keď zomrela takmer na začiatku októbra, jej záznam je až na 477. mieste! Malá pochybnosť sa vyskytla počas overovania, či aj sama nepodľahla tejto chorobe, hoci zápis uvádza „na sešlosť“, t. j. na starobu. Keďže na Veľkej Myjave bola váženou a významnou osobou, vdovou po farárovi, bola inakšie aj pochovaná.. Dokonca vo vedľajšom dome č. 296 pri tom, kde zomrela ‒ pri sčítaní ľudu ‒ je uvádzaný kazateľ Ladislav Vannay, ujo otca M. R. Štefánika. Takže je isté, že tieto dva domy patrili predtým Kolényovcom. Pochovali ju na hornom cintoríne (na Hoštákoch).
■ MÚZEUM SNR
Po stodvadsiatich rokoch od spomínanej revolúcie sa v roku 1968 jej dom stal sídlom Múzea SNR. Každoročne 19. septembra spomínajú Myjavčania i predstavitelia vlády v príhovoroch jedinou vetou vdovu Kolényovú, aj keď jej veľká zásluha na príprave vzniku Slovenskej národnej rady a príprave slávneho „meruôsmeho“ povstania je nepochybná. Jej vlastný životný príbeh akoby zanikal v prachu minulosti. Nikde nie je zachytený a myjavskí matičiari ho chcú za pomoci národne cítiacich obyvateľov podbradliansko-podjavorinského kraja konečne po stošesťdesiatich rokoch oživiť. Akoby zastal čas aj na cintoríne a zmazal posledné stopy. A práve ona nebojácna „matka pluku“ už od začiatku podporovala štúrovské hnutie. Jej potomkovia aj v zahraničí v jej úsilí pokračovali. Nech i v mladých zanechá jej odkaz akúsi vieru v možnosti skutočnej slobody, ktorá je najväčšou duchovnou zbraňou v ťažkých dobách a nevyhnutnosťou potreby vzdelávať sa a poznávať dejiny vlastných i národných predkov.
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
