Viliam Ján GRUSKA naučil snežiť Perinbabu
Text: Emil SEMANCO (k nedožitým deväťdesiatinám) ‒ Foto: archív autora
Poznačil som si, že keď „presadzoval“ šieste pokračovanie Rodostromu zeme na XXXII. ročník folklórneho festivalu vo Východnej pred štyridsiatimi rokmi, ktoré pod názvom Ľudia z rodu Rómov malo predstaviť kultúru tohto etnika, sedem mesiacov predtým ho intenzívne pripravoval na vyše štyridsiatich lokalitách po celej vtedajšej ČSSR. Aké to boli lokality, vidno ešte aj dnes v hociktorej rómskej osade, trebárs aj na tej v Chminianskych Jakubovanoch…
Nespomínam tú obec náhodou. Do vtedy ešte Nemeckých Jakubovian ho ako deväťročného na jeden rok priviedla mama učiteľka. Nasledovala otca geodeta, ktorého poslali vymeriavať východné hranice Slovenska. Nemohol vtedy tušiť, že sa v ich spálni o vyše pol storočia neskôr budú učiť rómske deti… Vystúpenie Rómov vo Východnej v roku 1986 patrilo k divácky k najúspešnejším!
■ ČLOVEK DO ZÁPRAHU
Docent Viliam Gruska bol človek do záprahu, ktorý vytrval „prevliekať ťavu uchom ihly, pokiaľ to bolo užitočné čo i len jednému človekovi“, do ťažkej roboty v lesoch, na klčovanie pňov, aby bolo miesto na sadenice v škôlkach ratolestí kultúry, aj na stavanie májov… Dajú sa aspoň zrátať všetky jeho zárezy – nie rováše – na slovenských trámoch a nosných hradách?
Šestnásť rokov tancoval v Lúčnici, bol tanečným pedagógom, úspešným choreografom. Bezmála desať rokov budoval základy scénografie v slovenskej televízii. Potom ako šéf výpravy „postavil“ okolo stodvadsať inscenácií a podpísal sa pod štyri desiatky filmov. Pre televíziu a rozhlas napísal desiatky scenárov a autorských programov, ktoré získali Telemúzy aj ocenenia v Rozhlasovej žatve.
Na najvýznamnejšie folklórne festivaly pripravil okolo stopäťdesiat scénických programov a ďalšie na rôzne príležitosti. Projektoval ikonické amfiteátre: Poľný Kesov (1970), Východná (1971), Krakovany (1971), Detva (1975), ktorý tohto roku na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou pomenovali po ňom; Myjava (1976), Zuberec (1978), Turzovka (1980 – nerealizovaný), Červeník (1982 – nerealizovaný), Lubiná (1983), Heľpa (1985 – nerealizovaný), Terchová (1990 – 1991), Sihelné (1994)…
V roku 1990 bol predsedom Výboru Matice slovenskej. Písal črty, poviedky, štúdie, pripravoval zborníky i objemné objavné publikácie. Fotografoval, bol autor úžitkovej grafiky, pútačov, pylónov, ornamentníkov, výstav… Manažoval, organizoval, učil, vzdelával…
■ PRELET NAD LELOM
„Kam by som zobral filmárov, keby chceli nakrútiť najkrajšie miesto?“ Zopakoval rečnícku otázku, keď sme sa naposledy stretli v jeho pracovni v bývalom Kovoprojekte na Laurinskej ulici v bratislavskom Starom Meste.
„Krivdil by som mnohým, keby som prezradil len jedno,“ uvažoval veľkoryso, ako mal vo zvyku. Aj pri obhliadkach a výberoch prostredia na rozsiahle veľké filmy, ako boli Perinbaba, Kráľ Drozdia brada, Mahuliena zlatá panna, Šípová Ruženka alebo Sokoliar Tomáš, pri filmových prepisoch opier Jánošík či Svätopluk, ktorých mnohé časti boli osadené do reálneho prostredia v prírode, viedli ho pri rozhodovaní o výbere exteriéru iné kritériá ako „krása“. „Pôsobivý má byť výsledok, cesty k nemu môžu byť všelijaké,“ zdôraznil.
Film Sokoliar Tomáš? Hrad v ňom mal exteriéry z Krásnej Hôrky, nádvoria a interiéry filmári krútili na Oravskom hrade. Takto inžinier Gruska „spájal“ na jednotlivé filmové klapky aj iné motívy. Mahulienu chcel režisér umiestniť do bukolickej krajiny s obrovskými stromami pri veľkej rieke. A tak začal cestovať. Najprv v pamäti hľadal vhodné miesta, potom nasledovalo štúdium nad mapami. Všade však už boli také zásahy do krajiny, také úpravy, že sa tam filmovať nedalo. Vybavil v produkcii lietadlo a išiel sa pozrieť zvrchu na Dunaj a spodnú časť Váhu a Hrona…
„Bol to starý hrkotajúci stroj, myslím dvojplošník, aj mi bolo zle v ňom, ale pred Komárnom som cez okienko zazrel čosi neuveriteľné – ostrov: dĺžka tri kilometre, šírka tristo metrov a v prostriedku lúka s deväťstoročnými dubmi a vari aj šesťstoročnými vŕbami…
Miesto ako z rozprávky. Veľký Lel.“ Tisícdvesto rokov územne patril Ostrihomskému arcibiskupstvu, ale nikto sa o túto divočinu dajako zvlášť nezaujímal. Schovaný v ramennej sústave na zlome toku Dunaja, kde domáci aj vtedy ešte ryžovali zlato (vedľa je Zlatná na Ostrove), dvakrát aj trikrát v roku zalievaný povodňami, zostal nedotknutý. Len pastieri sa tu udržali pri povodniach s dobytkom na vyvýšeninkách nad vykopanými kanálmi. Hneď na druhý deň sa tam preplavil loďkou…
„Okolo jedného takého obrovského duba som urobil hradisko. S režisérom som sa dohodol, že by vzhľadom, podobou mohlo byť blízko Svätoplukovým časom. Vedel som totiž, že už sa plánuje filmový prepis opery Svätopluk, a tak sme si mohli dovoliť veľkolepejšiu dekoráciu, hádam aj za dva a pol milióna korún, čo vtedy už boli veľké peniaze. Bolo však treba nájsť ľudí, čo by ho postavili a zvládli spracovať bezmála päťsto kubíkov dreva na hradby a ďalšie stavby. A v lete mohla prísť veľká voda, ktorá podľa stôp na stromoch siahala aj povyše metra, takže všetko bolo treba ukotviť, aby nám ‚hrad‘ nedvihlo a nezmylo do Dunaja. Stál tam potom tri roky. Nakrútila sa v ňom Mahuliena, Svätopluk aj všeličo iné…“
■ ŠPENDLENIE CENCÚĽOV
Neuveriteľné, imaginatívne prostredie. Bol tam po filmovačkách párkrát sám. Aj tam nocoval v spacáku… Vedľa „pohanského obetiska“, na ktoré doviezli obrovské balvany z Roháčov, a dvanásťmetrového pylónu boha Perúna, ktorý stvárnil výnimočný rezbár Janko Procner, baník z Handlovej. Ako haviar v podzemí odpracoval tridsaťštyri rokov. Jeho hutné drevené plastiky, akoby rubači práve vyfárali zo šichty, sme vtedy vystavovali aj v redakcii denníka Smena. Teraz má tento nevšedný umelecký rezbár, čestný občan Handlovej, svoje vlastné múzeum…
Perinbaba bola tiež veľmi zaujímavá aj náročná robota. Filmovanie trvalo skoro dva roky a obsiahlo všetky ročné obdobia… Jakubisko bol režisér, ktorý mal jasné výtvarné predstavy, jednotlivé scény si precízne kreslil v pracovnom skicári. Bol absolvent „šupky“, to isté Bednárik, hneď to bolo na pľaci vidno. Gruska pri spolupráci s ním volil metódu, že mu ponúkne ešte viac, ako chcel…
„Filmovali sme v skanzenoch v Rožnove, v Martine, aj v Zuberci: ustavičné prispôsobovanie dekorácií, veď vločky nepadajú na povel. Stále sme museli prišpendľovať či odšpendľovať biele ornamenty na čičmiansky spôsob. Raz vytvoriť leto, raz zimu s cencúľmi a ešte, aby to vyzeralo jednoliato…
Perinbabino kráľovstvo – ako ateliérová dekorácia – bolo trebárs z množstva skla, ktoré sme tam museli zabudovať. Bez toho, aby konzultovali so scénografom, produkcia podpísala zmluvu s Giuliettou Masinou na termín. Mohla prísť len na päť dní na prelome júna a júla. A basta! Stavači z Koliby termín nestíhali. Stavba zimných kulís bola veľmi prácna… Ale zvládlo sa to… Aj ďalšie stavby – boli takmer in natura – ako povedzme Jakubkov mlyn…
„Mal byť hotový v skorú jar, niekedy začiatkom mája. Máj v Zuberci to je ešte zima, aj sneh, aj dažde, aj tráva ešte nijaká… Skôr sa stavať nedalo. A voziť na vyhliadnutý vŕšok nákladiakmi drevá, ktoré sa pripravili niekde inde, to bolo tiež riskantné. Terén sa nesmel dokvasiť. Zábery sa robili aj zo žeriavov, všetko ako na dlani. Napätia bolo dosť! Aj humorných situácií…“
Kameraman Dodo Šimončič veľmi chcel, aby okolie bolo celé zabielené, biele ako srieň, keď už nebolo trávy… V máji? Gruska vyskúšal, čo to spraví, keď ráno po opadnutí rosy posypú lúku práškovým vápnom. Dobré!, vravel si. Aspoň to tak vyzeralo… Objednali tri vagóny vápna. Štyri autá s dvanásťmetrovými rozprašovacími ramenami vyskúšali ako pôjdu, aby sa nevracali a nenechávali stopy – nadirigovali šoférom, ako to zaprášia, vyrátali, koľko to bude trvať, dohodli termín.
„Keď pôjdete s cisternami hore, zastavte sa po mňa oproti kostolu u Jánoštinovcov, tam vás budem čakať!“ odkazoval traktoristom. „Prišiel som z chalupy v Borovom autobusom… Nepočkali ma! Pozháňal som si motorku, čo ma tam vyvezie. Prídem a… Až ma zmrazilo. Oni doviezli sivé vápno! Do objednávky sme nenapísali, načo ho chceme, aké má byť, a tak v Sološnici, či odkiaľ to vápno prišlo, naložili také, aké mali… Lúka osivela a ja skoro tiež. Naveľa, naveľa kameraman prijal, že sa bude čarovať v laboratóriách: šeď sa vyrovná, potlačí…
„Pýtate sa na môj najkrajší kút? Vybaví sa mi film Hriech Kataríny Padychovej režiséra Martina Hollého. Veľké Borové a časy, keď sa tu združstevňovalo, rok 1972. Aj predtým sme sem chodievali s mladším bratom Ivanom na huby…
Tri obce, ktoré patria do Liptova, aj keď ich od Liptova oddeľujú Chočské vrchy. Malé Borové, Huty a Veľké Borové boli donedávna z Liptova prístupné len Kvačianskou dolinou. Ale už sa sem možno dostať aj cestou ponad Huty, ktorá sa šplhá do výšky 1 230 metrov. Pred časom, v 1979, som si tam kúpil chalupu a postupne ju upravoval. Samozrejme, že som sa s tým prostredím zžil. A neraz si odtiaľ naordinujem pešie túry, keď idem do Bratislavy alebo z Bratislavy.
V lete, v zime, buď do Malatinej peši – to je pol druhej hodiny, do Chlebníc – to je hodina, alebo do Zuberca, čo je tri a pol hodiny, ale aj do Liptovskej Teplej na stanicu, čo je tiež vyše troch hodín. Krásne výlety! Človek dajaký pohyb potrebuje. Keď som prestal tancovať, takto som to postupne nahrádzal. Prešiel som cez tie vrchy v daždi, v snehu, v noci bez baterky… aj dvestopäťdesiat ráz.“ Po smrti scénografa Grusku (†2019) sa jeho najbližší príbuzní rozhodli založiť nadáciu a vytvoriť v architektonicky interesantnej drevenici Pamätný dom Viliama Jána Grusku.
■ HARMÓNIA A KONTRASTY
Každý má vlastný výklad, čo je najkrajšie, čo je pekné. Zamiloval si ten kút, lebo v sebe skrýva úžasnú harmóniu aj kontrasty. Keď vo Veľkom Borovom pripravoval rozsiahlu výstavu Rodiská a doliny vandrovných sklenárov spoza Chočských vrchov, ponoril sa do nej tak hlboko, že preštudoval hádam všetko, čo sa o tomto kraji a ľuďoch dalo nájsť. Z historických prameňov vysvitlo, že Prosieckou dolinou viedla cesta, ktorá spájala juh a sever Európy. Križovali sa tu cesty zo západu od Zázrivej a Terchovej a pokračovali ďalej aj z juhu Európy. Predkovia tento kút kultivovali už v časoch Veľkej Moravy a ako o unikátnom o ňom píše už Matej Bell…
Zo starých máp zistil, že jedna časť chotára bola pomenovaná Rybníčky. Benediktíni zrejme už okolo roku tisíc tam chovali ryby. Kláštor mali v Nitre, ale mnohí žili v skalných pustovniach Prosieckej doliny ‒ tak ako trebárs na Skalke pri Trenčíne. Šírili kresťanstvo medzi miestnym obyvateľstvom. Udržiavali cesty, klčovaním a vypaľovaním lesov získavali pôdu, ktorú potom darovali osadníkom. Takto si ich získavali… Zrejme sa tu v akomsi predprípravnom období na rehoľnú službu zdržiaval u dajakého mnícha aj neskorší svätý Svorad prv ako odišiel na Zobor. Jedna miestna planinka sa dodnes volá Svorad. Aj pomenovania jednotlivých kopcov – trebárs Mních – svedčia o tom, že tam pustovníci žili…
„Poznatky historikov a moje osobné pocity z tej krajiny obohatilo množstvo rozprávaní a príbehov,“ uzatváral Gruska naše stretnutie. „Mnohé mám od dávneho priateľa, vynikajúceho rozprávača, podomového sklenára Pavla Ťapajáka. Keď tam chodím, ožívajú, spájajú sa a mne sa tam zavše odvíja vlastný film. Vidím ho len ja. Objavujú sa mi v ňom historické obrazy Veľkej Moravy, časy, keď tadiaľ putovali z kláštora na Zobore benediktínski mnísi do svojich jaskynných pustovní v Prosieckej doline, vidím v ňom všelijaké iné udalosti – v tom filme sú moje vlastné osoby a obsadenie… To je prostredie, ktoré ma dokáže absolútne naplniť.“
Očarovaný pútnik
(V. Gruskovi)
Telefonoval som Ti v nedeľu.
Zaskočil si ma – bol si doma.
Po nedeliach sa zvykneš túlavať.
Pomedzi ľudí vonku v dolinách.
A to je múdre tuláctvo.
Pomedzi údolia a vrchy,
Ako viem.
A to je krásne tuláctvo.
Pre nohy apoštolov stvoril Zem
Boh.
Ako nebo stvoril pre vtáctvo.
Túlaj sa, chlapče.
A Tebou oslovené.
Kdekoľvek budeš, pozdrav v mojom mene.
Viem Tvoje chodníky.
I Tvoje cesty v chvojí.
Viem, že kde budeš,
Všade tam budú moji.
MILAN RÚFUS, august 1994
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
