Fascinácia posvätnou charizmou
Tomáš KUŤKA – Foto: Archív autora
Iniciatíva za svätorečenie Jeho Eminencie kardinála Jána Chryzostoma Korca je ušľachtilá nielen apriórnou myšlienkou, ale aj naoko nevýrazným a skromným priebehom. Presne v súlade so skromným a s ťažkým životom tohto naskrze verného a statočného Božieho sluhu, skutočného svätca. Odzrkadľuje sa to aj v pokornom prístupe každého z nás, kto chceme svojou troškou dúchnuť do pahreby tejto chvályhodnej iniciatívy v úsilí, aby sa čo najviac rozhorela. Je isté, že skoro každý z nás si kladie elementárnu otázku: „Kto som ja, keď si myslím, že som kompetentný sa vôbec k tejto téme vyjadriť? Koho by mal zaujímať práve názor mňa, hriešnika, ľudského červa, ktorý je v rámci vesmíru len zrnkom prachu?“
Pána Boha som si nikdy nepredstavoval ako akúsi bytosť s výzorom dobráckeho deduška. Pán Boh je v mojich laických predstavách Božia prozreteľnosť. Tá sa – podľa mňa – prejavuje silnými prúdmi vesmírnej energie, zmysluplne a premyslene prúdiacej rôznymi smermi. Aj keď je človek vo vesmíre len malým zrniečkom prachu, silou svojich myšlienok, modlitieb a prianí môže zmysluplné prúdenie energie v určitých nuansách ovplyvniť.
O myšlienkovej energii niečo viem, bol som na Slovensku prvým hádzanárskym trénerom, ktorý uplatňoval autogénny tréning. Dovolím si „kacírsky“ tvrdiť, že práve prvé poznatky o tejto schopnosti človeka boli v spojení s vierou v Boha tým spúšťacím mechanizmom všetkých ľudských úvah o posmrtnom živote. A práve tento fenomén, ktorý je u mňa dôchodcu umocnený bohatými životnými skúsenosťami, mi dáva nádej, že iniciatíva za blahorečenie Jeho Eminencie kardinála Jána Chryzostoma Korca bude napriek svojmu, naoko skromnému priebehu napokon korunovaná zaslúženým a triumfálnym úspechom.
S Jeho Eminenciou kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom som sa stretol ako malý chlapec viac-menej náhodne a neplánovane. Jeho brat pracoval v predajni cirkevných a monštranciálnych predmetov U svätého Vojtecha. Bol jedným z najlepších priateľov môjho otca, s ktorým veľmi často spolu popíjali a filozofovali. Ja som vtedy miništrovával U františkánov a páter Václav nás po omši často obdarovával modrými trojkorunáčkami a ten, kto pri omši robil „hlavného“ miništranta, dostal zelenkavú päťkorunáčku, ktorá bola pre nás šarvancov veľkým peniazom. Pre funkciu „hlavného“ sme vždy boli pripravení traja, keby niekto pre chorobu alebo z iných dôvodov vypadol, a páter Václav nás pravidelne skúšal, či vieme správne latinsky odpovedať na otázky, ktoré pri omši kládol.
Za dve koruny U svätého Vojtecha pre miništrantov predávali ozdobenú tabuľku, na ktorej bol výrazne vytlačený celý omšový dialóg. Keď boli Vianoce alebo Veľká noc, bolo nás na omši nezriedka toľko, že všetci záujemci miništrovať nemohli, lebo nebolo tak veľa miništrantských kostýmov. Páter mal pre nás slabosť a zo zvyšku „omšového“ nám neraz nechal malý glg „pre dobré trávenie“. Robil to najmä vtedy, keď ho trápilo svedomie, že niekoho „vyzauškoval“, keď nás pristihol v miništrantských kostýmoch hrať v sakristii futbal s tenisovou loptičkou. Raz som si vypočul dialóg môjho otca s bratom vtedy ešte len potajme vysväteného biskupa. Otcov priateľ svojho, dnes už slávneho brata, obradne nazýval „môj svätý brat“.
A bolo jedno, koľko vínneho moku už mali priatelia za sebou, toto označenie pán Korec vždy vyriekol bez čo len najmenšieho náznaku pejoratívneho tónu. Bolo zjavné, že svojho brata bezvýhradne miloval a za jeho odvahu ho neskrývane obdivoval. Ale vrátim sa k vypočutému dialógu. Raz sa pán Korec takmer s plačom otcovi zdôveril, že pri šoférovaní nechtiac zrazil psa. Bolo zjavné, že zrážke nečakane mu do cesty skočiacim psom nemohol zabrániť. Ale trápil sa tak, akoby zrazil človeka. Keď prišiel k nám, bol zakaždým zlomený a otec vedel, že je len otázkou času, kedy priateľ obráti tému na zrazeného psíka. Otec tým nebol nadšený, ale pre svojho trpiaceho priateľa cítil empatiu, ktorá nemala s vínom nič spoločné.
Nečakane však nastal zlom. Vysmiaty pán Korec raz prekvapil otca výrokom: „Tónko, už necítim žiadne výčitky a som úplne v pohode. To všetko môj svätý brat. Vraví mi, prestaň sa trápiť, za nič nemôžeš, zrážke si nemohol zabrániť. Vieš, brat môj, v živote sú situácie, ktorým v danej chvíli nerozumieme a nevieme si predstaviť ich skutočný kontext. Možno bol ten havko nevyliečiteľne chorý, v poslednom ťažení a Božia prozreteľnosť mu Tvojím prostredníctvom skrátila utrpenie. Možno ho čakal krutý koniec v kŕčoch a ohromných bolestiach a takto to pre neho bolo oveľa znesiteľnejšie.
Vieš, Tónko, takto som ja nikdy neuvažoval, ale môjmu svätému bratovi verím každé slovo.“ A teraz sa logicky dostávame k môjmu osobnému stretnutiu s Jeho Eminenciou. Predajňa U svätého Vojtecha bola na Štefánikovej, vtedy Roosweltovej ulici, kde som navštevoval ZDŠ a neskôr i Strednú všeobecnovzdelávaciu školu, ktorá si neskôr našla svoje sídlo na Párovskej ulici. Po jednom konflikte so spolužiakom sa zrazu na mňa rútila partia rozzúrených bratov a priateľov zbabelého spolužiaka. Vyzeralo to pre mňa veľmi zle, ale napadlo ma rýchlo hľadať útočisko v predajni otcovho priateľa, a tak som tesne sledovaný prenasledovateľmi na poslednú chvíľu vbehol k svätému Vojtechovi. Práve tam bol aj vtedy ešte len biskup Korec.
To, čo som videl, do smrti nezabudnem. Jeho Eminencia sa pred zúrivých útočníkov postavila, zdvihla ruku a hlasno zavelila „Stojte!“ Útočníci zostali ako zarezaní. Agresivita a zlé úmysly ich v mihu opustili. Nikdy nezabudnem na výzor tváre a odhodlanú pozíciu svojho ochrancu. Bol som fascinovaný silou a čarom tej posvätnej charizmy, ktorá z neho vyžarovala. Nikdy som niečo také predtým ani potom už nezažil. Skupina prenasledovateľov sa pokorne, s pár vykoktanými slovami ospravedlnenia potichu vytratila. Niečo podobné nám s mojím priateľom Jožom Klačkom pri pive rozprával priateľ, ktorý sa dušoval, že ho jeden opravár výťahov v Petržalke odhovoril od spáchania samovraždy, keď ho opustila manželka. Ten opravár výťahov nebol nikto iný ako Jeho Eminencia…
Viem, že snahy o svätorečenie Jeho Eminencie kardinála Korca majú aj svojich otvorených i utajených odporcov. Títo spravidla nemajú v rukách argumenty, len chabé pripomienky o odhalení pamätnej tabule Mons. Jozefa Tisa v jeho Bánovciach nad Bebravou. Skôr ako týmto ľuďom poskytnem zopár faktov, dovolím si položiť kardinálnu otázku: „Ide o svätorečenie Jána Chryzostoma Korca alebo Jozefa Tisa?“ Dnes, keď je už veľa dokumentov odtajnených, by nemal byť problém oprieť sa o neodškriepiteľné fakty. Tak poďme k nim. Argumenty podľa historických archívov Bratislavy, Prahy, Viedne, Varšavy, Paríža, Vatikánu, Budapešti a najmä Berlína dokazujú, že
- Slovenský štát, aj keď vznikol ako prejav vôle Slovenského snemu, sa musel konštituovať v súlade s Hitlerovou vôľou a silou,
- zákonodarstvo muselo byť v súlade s duchom hitlerovských mocipánov,
- politika musela byť v súlade s nemeckou zahraničnou politikou,
- hospodársky a finančne bol Slovenský štát po celú existenciu vykorisťovaný,
- v oblasti riešenia židovskej otázky boli Nemcami presadzované rasové zákony,
- udeľovaním prezidentských výnimiek sa podarilo zachrániť okolo tridsaťtisíc ľudí, za čo Hitler nazýval Tisa bielym židom a hrozil masovými sankciami,
- SNP poškodilo prestíž Hitlera a generál Hoffle po potlačení povstania usporiadal v Banskej Bystrici vojenskú prehliadku. Tiso na nej vyznamenal nemeckých vojakov, ale urobil tak až po sľube, že Hitler splní podmienky:
- dvetisíc zajatých slovenských povstalcov zostane na Slovensku a nebudú odvlečení do koncentračných táborov;
- tristo slovenských rukojemníkov, zaistených po vypuknutí SNP, nebude zastrelených, ale Hitler im udelí milosť;
- Hitler odvolá svoj rozkaz, aby boli bombardovaním zrovnané so zemou tri slovenské mestá – Banská Bystrica, Zvolen a Brezno ako trest za povstanie;
- Hitler sľúbil, že v ďalších fázach boja na území Slovenska bude šetriť majetok a životy Slovákov ‒ to boli preukázateľne obrovské ústupky!
- zoznam vojnových zločincov obsahuje necelých štyridsaťtisíc osôb. Jozef Tiso medzi nimi nefiguruje.
- hlavný prokurátor ČSFR JUDr. Tibor Böhm z pozície svojho úradu vyhlásil, že Dr. Jozef Tiso nie je vojnovým zločincom;
- hlavný prokurátor štátu Izrael pán Gedeon Hausner po preštudovaní dokumentov vyhlásil, že Dr. Jozef Tiso nie je vojnovým zločincom;
- Simon Wiesenthal, univerzitný profesor, nositeľ Nobelovej ceny za mier, riaditeľ Židovského centra pre odhaľovanie skrývajúcich sa nacistov s celosvetovou pôsobnosťou osobne vyhlásil toto: „Osobnosť Dr. Jozefa Tisa je pre mňa z hľadiska vykonávania jeho prezidentskej funkcie nezaujímavá. Pretože ja sa zaoberám vojnovými zločincami a Dr. Jozef Tiso vojnovým zločincom nebol.“
- E. Beneš ako minister zahraničných vecí a neskôr prezident ČSR zamestnával široký štáb ľudí, poverených jedinou úlohou – hľadať a získať dokumenty, ktoré by dosvedčili, že Dr. Tiso ako Hitlerov spojenec bol vojnovým zločincom. Táto špeciálna agentúra nedokázala ani po desiatich rokoch intenzívnej práce zadovážiť ani jediný dokument, ktorý by Dr. Tisa usvedčil z vojnových zločinov.
Toto všetko sú dnes už dosiahnuteľné a overiteľné fakty. Takže si neviem ani s veľkou dávkou fantázie predstaviť, čo – objektívne preukázateľné – by mohlo stáť v ceste svätorečeniu Jeho Eminencie kardinála Jána Chryzostoma Korca.
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
