Vatikánske reminiscencie, ktorými Slováci poznačili Vatikán

Zhováraj sa Juraj HRADSKÝ ‒ Foto: archív M. S.

PhDr. Marián SERVÁTKA, CSc. (*1951 Hnilčík) vyštudoval slovenskú a poľskú filológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Rigoróznu prácu obhájil v roku 1978, titul kandidáta vied (CSc.) získal v roku 1987. Svojej alma mater zostal verný ako pracovník Katedry slavistiky a indoeuropeistiky, neskôr prednášal  na Jagelovskej univerzite v Krakove, kde vydal prvú učebnicu slovenského jazyka pre poľských  slovakistov. Bol spoluzakladateľom lektorátu slovenského jazyka na  Sliezskej univerzite v Katoviciach, na ktorej tiež prednášal. Bol poradcom ministra kultúry SR.  V rokoch 1994 – 1998 pôsobil ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec v Poľsku, od roka 1997 akreditovaný aj v Litve. V Poľsku inicioval založenie lektorátu slovenského jazyka na Varšavskej univerzite. V rokoch 1998 – 2002 bol veľvyslancom pri Svätej stolici a Zvrchovanom ráde maltézskych rytierov. Práve na túto jeho misiu sme sa sústredili v rozhovore pre matičné noviny.

Diplomatickú kariéru ste ukončili ako veľvyslanec v Bielorusku v rokoch 2008 ‒ 2013. Potom ste sa sústredili na autorskú literárnu a prekladateľskú tvorbu, vyšlo vám niekoľko kníh, celý rad štúdií a článkov. Výrazná a prínosná je vaša spoločenská, kultúrna aj matičiarska aktivita a angažovanosť. Vráťme sa však k času vášho diplomatického pôsobenia vo Večnom meste na poste veľvyslanca našej vlasti vo Vatikáne. Zažili ste tam pamätný miléniový rok aj nezabudnuteľné duchovné a ľudské vyžarovanie svätého pápeža Jána Pavla II. – vám ako polonistovi mimoriadne blízkeho. Ako sa tie roky zapísali do vášho rozhľadu a svetonázorovej konštitúcie?

Na zlome storočí i tisícročí vo Vatikáne pápež Ján Pavol II. otvoril Svätú bránu, mohutné dvere v Bazilike svätého Petra. Svätá brána býva zamurovaná. Za dverami bol tehlový múr. Ten predtým rozobrali. Spoločne s manželkou sme videli, ako zase na konci Svätého roka kládli posledné tehly do múra, ktorý v minulom roku po štvrťstoročí opäť odstránili. Svätý rok v roku 2000 bol jubilejný, pre nás Slovákov bol ešte zaujímavejší, pretože predošlý Svätý rok (1975) i mimoriadny v roku 1983 sme vzhľadom na politické pomery veľmi nevnímali a až na výnimky sme púte do Ríma neplánovali…

V miléniovom roku sa dalo očakávať, že mnohí slovenskí veriaci sa do Ríma vyberú. To nás na Veľvyslanectve SR pri Svätej stolici, kde som vtedy pôsobil, podnietilo uvažovať o  vydaní sprievodcu po Ríme a Vatikáne v slovenčine. Oslovili sme vydavateľstvo Lozzi, ktoré vydalo zaujímavého sprievodcu v osemnástich jazykoch. Majiteľa som presviedčal, že to bude dobrá investícia a kniha sa určite predá. Slovenský preklad zabezpečil redaktor Vatikánskeho rozhlasu Dr. Ján Košiar s kolektívom. Jeho zásluhou vznikla aj videokazeta s týmto obsahom a neskôr sprievodca v menšom formáte. Bedeker Rím od počiatkov do roku 2000 sa úspešne v Ríme predával za prijateľnú cenu. Po druhom vydaní sa mi majiteľ vydavateľstva ospravedlnil, že mi neveril a v knižke je jeho  poďakovanie veľvyslancovi SR…

Veľkým a inšpiratívnym príbehom s vaším manažérskym príspevkom je vznik osobnej medaily Jána Pavla II. od akademickej sochárky Ľudmily Cvengrošovej, členky Umeleckej besedy slovenskej. Umelkyňa potom vytvorila ešte medaily s vyobrazením všetkých pápežov na Petrovom stolci. Ale toto jej heroické dielo akosi ‒ až na pár výnimiek – sa na Slovensku málo reflektovalo a docenilo…

Medaila vznikla pri príležitosti dvadsiateho prvého výročia  pontifikátu Jána Pavla II. a na môj návrh ho vytvorila umelkyňa Ľudmila Cvengrošová. Vatikán razí na každý rok pápežovho pontifikátu novú osobnú medailu. Na rube tejto mal byť motív Boha Otca. Naša majsterka popri jej návrhu poslala Svätému Otcovi list, v ktorom mu opísala svoju tvorivú dilemu, „že Boha síce nikto nevidel, ale ju oslovil silný Michelangelov motív Stvorenie človeka, ktorý použila“.

Návrh medaily z dielne slovenskej sochárky si pápež osobne vybral spomedzi desiatok ďalších z celého sveta. Bol to veľký úspech nášho umenia. Medailu vyrazili v troch cenných kovoch, každá je číslovaná a má certifikát, v ktorom je krátka informácia o Ľudmile Cvengrošovej (Slovakia, Radošina). Pápež medailu darovával na audienciách svojim hosťom, ich sprievodu, diplomatom, rovnako aj apoštolskí nunciovia ju mali vo svojich apoštolských nunciatúrach. Slovenské umelecké dielo sme takto cez Vatikán dostali do celého sveta.

Často sa stane, že naši umeleckí velikáni veľmi rýchlo zapadnú zabudnutí. Málokto u nás vie, akú výraznú stopu vo Vatikáne zanechal iný medailér a svetovo uznávaný umelec William Schiffer, pôvodom z Trnavy, ktorý väčšinu života prežil v Paríži. To isté možno povedať trebárs o vynikajúcom opernom spevákovi Ladislavovi Pudišovi, ktorý žil Taliansku doslova zabudnutý.

Ten síce nedostal titul národný umelec, ale národným umelcom bol. Ako mladý študent odišiel zo Slovenska študovať do Talianska a po oslobodení Slovenska sa odmietol vrátiť domov. Vďaka svojmu talentu a podpore Mons. Jozefa Kapalu vyštudoval spev u majstra Riccarda Stracciariho, bol blízko Beniamina Giliho, spieval na veľkých európskych operných scénach. Preslávil sa najmä ako don Basilio a don Bartolo v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly či ako Figaro v Mozartovej Figarovej svadbe, Leporello v opere Don Giovanni …

Doma sme o ňom nič nevedeli. Počas jednej z návštev na ambasáde mi maestro daroval rukopis memoárov. Hotový skvost, rozpomienky na život a trpké osudy našich ľudí vo Večnom meste počas vojny i po nej.  Vďaka organizačnej aktivite pátra Jána Košiara a podpore z Ministerstva zahraničných vecí SR, ale najmä ochote Františka Martinku, riaditeľa  pedagogického nakladateľstva Smaragd, sme pamäti v roku 2000 pripravili na vydanie pod názvom Z Bešeňovej do Ríma.

V talianskom azyle pôsobil výnimočný umelec, akademický maliar Stanislav Dusík, ktorý celý tvorivý život výtvarne velebil veľkomoravskú misiu solúnskych bratov, ich odkaz a duchovnú tradíciu, najmä však mystérium Turínskeho plátna. Ako si ho pamätáte?

Akademický maliar Stano Dusík sa pred niekoľkými rokmi pobral na stretnutie s Majstrom z Turínskeho plátna. Na Slovensku sme jeho tvorbu veľmi nepoznali. Spoločne s Albínom Brunovským bol žiakom Vincenta Hložníka. Z rodnej vlasti odišiel za slobodou. Tak ako Koloman Sokol či Jozef Cincík aj on okúsil emigrantský chlebík. Aby uživil rodinu, maľoval kostoly, pomáhal mu náš biskup Pavol Hnilica a jeho vtedajší tajomník páter Šebastián Košút zo severného Spiša. Vďaka pracovitosti a talentu sa v náročnom prostredí talianskych majstrov presadil. Naši spisovatelia v exile si ho vážili, ilustroval početné publikácie vydávané Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Neskôr prednášal na akadémii vo Florencii, učil aj súkromne.

Spomínam si, že sa mu páčila forma oslavy štátneho sviatku pri hrobe sv. Cyrila v Chráme sv. Klimenta, kde sa na moje pozvanie veľvyslanci z celého sveta modlili za pokoj vo svete. Cítil som, že sme mu čosi dlžní, že ho treba viac predstaviť, a on to pri svojej skromnosti sám neurobí. Navrhol som mu výstavu pri príležitosti Veľkého jubilea v roku 2000. Bol milo prekvapený, ale aj skeptický, lebo že viacerí naši mu to už sľubovali… Myšlienku realizovať výstavu v Slovenskom inštitúte v Ríme som rýchlo opustil. Bol som veľvyslancom pri Vatikáne, inštitút mi nepatril. Navyše by to bola výstava iba do počtu, keďže Slovenský inštitút je v budove nášho veľvyslanectva v Talianskej republike a na výstavy sa tam veľmi nechodí, príde iba istá skupinka na vernisáž a basta. Navštívil som biskupa Crescenzia Sepeho, ktorý bol tajomníkom Veľkého jubilea vo Vatikáne, ukázal som mu famózne obrazy nášho rodáka s návrhom na usporiadanie výstavy. Vo Vatikáne sa nedalo, nebolo kde. Dnes už kardinál Crescenzio Sepe mi však priateľsky pomohol; spoločne sme oslovili vedenie mesta Rím. Podarilo sa nám získať prestížne miesto v jeho centre, v Oltári vlasti na Piazza Venezia.

Na schodoch tohto monumentu náš generál Milan Rastislav Štefánik preberal 24. mája 1918 z rúk talianskeho premiéra V. E. Orlanda zástavu česko-slovenských légií, čo Štefánik označil ako zrodenie národa i štátu, keďže Česko-Slovensko ako štát ešte neexistovalo. Na týchto schodoch potom skromný majster Stano Dusík po otvorení výstavy plakal od šťastia. Tešili sme sa všetci. Výstavu organizovalo Veľvyslanectvo SR pri Svätej stolici v spolupráci s vatikánskym Výborom pre Veľké jubileum roku 2000, rímskym Informačným centrom Museo del Risorgimento a Slovenskou sekciou Radio Vaticana. Pri príležitosti tejto majestátnej výstavy sme pomáhali pri príprave objemného 67-stranového (!) katalógu Stano Dusík: Immagini e somiglianza.

Po tomto úspechu sa mi podarilo obraz  Stana Dusíka spoločne s reliéfom sv. Cyrila a Metoda od akad. maliarky Ľ. Cvengrošovej umiestniť aj vo Vatikáne v Krídle Karola Veľkého na Svätopeterskom námestí na výstave európskeho umenia. A „spáchali“ sme ešte jednu umelcovu výstavu ‒ jeho anjel, veľký cez dve poschodia, visel na priečelí našej ambasády v Ríme a vo vetre sa mu vždy zachcelo lietať. Stano Dusík ho vytvoril na dlažbe kostola v Marane Eque, kde mu medzi svätými omšami vytvoril ateliér Šebastián Košút. Anjel mal potom odletieť na výstavu anjelov tuším do Ameriky. Pozornosti znalcov Dusíkovej tvorby zatiaľ uniká jeden z jeho výnimočných obrazov, na ktorom je zobrazená  Panna Mária v požehnanom stave. Ježišovu matku poznáme z mnohých umeleckých stvárnení. Či niektorý z umelcov stvárnil podobu Panny Márie pred Ježiškovým narodením, neviem, Majster Dusík však tak urobil. Obraz pomenoval Madre della atesa – Matka očakávania. Je na ňom krásna Madona s malým tehotenským bruškom…

Docent Martin Činovský vytvoril prvú poštovú známku samostatnej Slovenskej republiky, na ktorú sa v deň jej dania do obehu stálo v dlhých radoch cez celé bratislavské Námestie SNP.  Vám sa tiež podarilo iniciovať inú filatelistickú raritu ‒ Štátny znak Slovenskej republiky na známke Zvrchovaného rádu maltézskych rytierov. Tiež ste sa silno angažovali, aby ste slovenské kresťanstvo a jeho tradíciu predstavili v Ríme. Akosi mi unikajú súvislosti, prečo sa napokon nekonala.

Spomínaná známka má dlhý a komplikovaný pôvod. Emitovali  ju 26. apríla 2000 (pred 26 rokmi!). Emisia vyvolala záujem slovenských filatelistov. Na druhej strane aršíka, ktorý bol vydaný pri tejto príležitosti v Ríme, je stručný text o histórii Slovenska. Mal som radosť, a mám ju dodnes, že na tomto malom umeleckom diele išiel do celého sveta prostredníctvom známky ZRMR štátny znak vtedy mladej Slovenskej republiky. Žiaľ, výstava Kresťanstvo na Slovensku sa naozaj vtedy neuskutočnila. Mohla byť, ale nebola, lebo ‒ nemohla. Pripomínam, že viaceré prezentácie našej kultúry, umenia vo Vatikáne sme robili v čase, keď som bol vládou Mikuláša Dzurindu odvolaný z postu veľvyslanca SR pri Svätej stolici. Prezident Rudolf Schuster odvolanie nepodpísal a ja som sa ocitol medzi dvoma kameňmi. Aj na MZV SR ma takto isté kruhy vnímali: bol som odvolaný. Nerád na to spomínam.

Mal som však dobré kontakty s vtedajším riaditeľom Vatikánskych múzeí Francescom Buranellim. Počas jeho návštevy v našej rezidencii som mu navrhol, že by sme chceli vo Vatikánskych múzeách urobiť výstavu o kresťanstve na Slovensku. Spomínam si, že isté informácie o nás mal. Keď som mu viac povedal o excelentnej misii svätých Cyrila a Metoda, o staroslovenčine, Proglase, o vzdelanosti a ukázal som mu zábery viacerých slovenských umeleckých, architektonických skvostov, ba aj slovenské mince a bankovky, bol milo prekvapený. Jeho reakcia bola, že to treba vystaviť. O niekoľko dní mi povedal, že môžeme dostať sálu, ktorá sa vo Vatikánskych múzeách nachádza pred Sixtínskou kaplnkou! Cez túto miestnosť musia všetci návštevníci prejsť.

Denne sú ich stovky! Unesený riaditeľovou  ponukou som informoval  MZV SR uvedomujúc si, že si to vyžaduje serióznu prípravu, scenár, spoluprácu s Ministerstvom kultúry SR, Národným múzeom, KBS a ďalšími inštitúciami. Po nejakom čase mlčania mi zavolal riaditeľ odboru, ktorý riadil kultúru. Oznámil mi, že sa mojím návrhom zaoberali, že zvážili, že ja som pri Vatikáne už toho dosť urobil, že sú aj iné krajiny… Niečo v tom zmysle. Nespomínam si, čo som mu odpovedal, asi to nebolo v diplomatickej reči, aj keď ten úradník za to možno nemohol, povedal poslušne, čo sa rozhodlo.

Mal som však dojem, že aj on je presvedčený, že ústredie rozhodlo správne. Písomnú odpoveď som dodnes nedostal. Škoda. Pánu riaditeľovi Buranellimu som sa osobne ospravedlnil… Spomínam si, že bol viac ako prekvapený, že sme takúto možnosť nevyužili. Neskôr vo Vatikánskych múzeách zorganizovalo výstavu Maďarsko. Bol som si ju pozrieť, získal som objemný reprezentačný katalóg. Priatelia mi s jemným sarkazmom povedali, že aj Slovensko malo svoje historické artefakty na výstave vo Vatikáne – na maďarskej výstave! Áno, boli, ibaže neboli označené ako slovenské…