Po Eve KOSTOLÁNYIOVEJ pomenovali v Trnave ulicu
Jozef SLIACKY ‒ Foto: agentúrny servis
Slovenské kultúrne leto bolo v znamení spomienky na Karola Duchoňa, znásobenej životopisným filmom. Odišiel v mladom veku ‒ rovnako ako iná populárna hviezda zo sedemdesiatych rokov minulého storočia Eva KOSTOLÁNYIOVÁ. Ako tridsaťdvaročná podľahla rakovine 3. októbra 1975, teda pred päťdesiatimi rokmi…
Trnavská rodáčka (* 2. novembra 1942) pochádzala zo skromných rodinných pomerov, poznačených tragédiami. Mala tucet súrodencov, ale až piati z nich sa nedožili prvého roka života. Rodičia pracovali v cukrovare a aj ona sa po skončení základnej školy zamestnala v mäsokombináte a vo voľnom čase vystupovala s Trnavským dixielandom. Vzoprela sa osudu a so starším bratom Ivanom skúsili šťastie v SĽUK-u. (Ivan zomrel ako 29-ročný na zlyhanie srdca.) Stala sa tanečníčkou a popri zamestnaní navštevovala hodiny spevu. Ako mnohí nádejní umelci tých čias aj ona dostala miesto v Armádnom umeleckom súbore kpt. Jána Nálepku, kde sa pri tanci zoznámila s budúcim manželom Jánom Kostolányim. Po povestných siedmich rokoch sa manželstvo rozpadlo, ale nechala si mužovo priezvisko, keďže pod ním bola už známa ako vychádzajúca spevácka hviezdička.
■ SLOVENSKÁ TWIGGY
Vystúpenia Evy Kostolányiovej sa tešili veľkej pozornosti publika v bratislavskom kabarete Tatra revue, kde dostala prímeno „slovenská Twiggy“. Naspievala desiatky hitov so sprievodom muzikantov zo skupiny Ľuba Beláka a Branislava Hronca, s ktorými absolvovala koncerty vo vtedajšom Západnom Nemecku, vo Švajčiarsku a v Švédsku. Krátko spievala aj so skupinou Modus. V roku 1972 ju nový životný partner Dušan Šebo prijal do svojej kapely Hej, ktorá koncertovala po celom Česko-Slovensku a v krajinách vtedajšieho východného bloku i na Kube. Všeobecnú popularitu si získala prostredníctvom rozhlasu a televízie. V roku 1972 úspešne zvládla hlavnú úlohu Nitušky v televíznom spracovaní muzikálu Mad´zelle Nitouche. Jej honorár bol údajne 4 598 Kčs, zatiaľ čo jej skúsenejší kolegovia zinkasovali za vedľajšie úlohy i dvakrát toľko. Vtedajší mocní to vysvetľovali tým, že nemala hudobné alebo herecké vzdelanie a nechali ju bývať v ošarpanej budove v byte prerobenom z bývalej predajne v Podunajských Biskupiciach. Bez kúpeľne, bez teplej vody…
■ BRATISLAVSKÁ LÝRA
Na Bratislavskej lýre získala Eva Kostolányiová v roku 1972 Cenu diváka a o rok neskôr striebornú lýru za pieseň Chvála humoru, ktorú naspievala v duete s Karolom Duchoňom. V roku 1974 si odniesla bronzovú lýru za pieseň Dobré ráno želám. Populárne boli jej duetá s Michalom Dočolomanským Haló tam, Hala hala, Smoliar… S Vladom Oravcom, ktorý takisto odišiel predčasne do speváckeho neba, sa zúčastnila na medzinárodnom festivale populárnej hudby v írskom Castelbare, kde im porota prisúdila štvrté miesto za pieseň Tečie voda. V roku 1973 sa dostala k milovníkom populárnej hudby jej profilová LP platňa.
■ ZASIAHNUTÁ CHOROBOU
„Eva bola zvláštna,“ spomínal Ľubo Belák na speváčku s anjelským hlasom. „Jej ženskosť prekrývala úžasná ctižiadostivosť. Vedela pre svoj spev a pódium, ale najmä pre svojich divákov a poslucháčov urobiť maximum. Každú pieseň, ktorú prevzala do svojho repertoáru, stokrát poprevracala, kým si ju osvojila. Bola detailistka. Záležalo jej na všetkom. Od spievania cez hudobný sprievod až po pohyb na javisku, oblečenie, mejkap a vlasy. Všetko muselo byť stopercentné.“ Textár Ľuboš Zeman ho doplnil: „Kostolányiová bola výborná tanečníčka a speváčka aj s hereckým talentom a dobrý, skromný človek.“
Žila naplno napriek tomu, že ju sužovala zákerná choroba. V rozhlasovom archíve opatrujú okolo stoštyridsať nahrávok jej piesní. K nedožitým šesťdesiatinám vydal Slovenský rozhlas CD Zlatý kľúč, na ktorom sa nachádza aj jej posledná pieseň More lásky. Od roka 2015 je v jej rodnej Trnave Ulica Evy Kostolányiovej.
