Slovenský znak a aj slovenskú zástavu považujem z výtvarného a grafického hľadiska za fascinujúce. Sú jednoduché, a hoci boli použité len základné farby, krásne a veľmi výrazné. Rada sa na ne pozerám, lebo sa mi jednoducho páčia. Slovenský/cyrilo-metodský dvojkríž dokonca nosím ako prívesok na krku už mnoho rokov a takmer vôbec ho nesnímam. Je to jednak krásny šperk, ale jednak ho vnímam ako výraz mojej osobnej identity.
Preto ma celkom dosť urazil, istotne nielen mňa, „umelecký“ výtvor, vystavený na nejakej bratislavskej vysokej škole, s dehonestujúcim umiestnením krásneho, nielen slovenského dvojkríža. Autor, toto „dielo“, ale aj vystavovateľ nestoja za akúkoľvek zmienku, no primälo ma to k úvahám. Už asi pred rokom-dvoma som na tomto mieste napísala o mojej skúsenosti ako vydavateľky kníh spojenej s niektorými mladými ľuďmi vo veku okolo dvadsiatich rokov, ktorí nám doručovali svoje rukopisy – všetka česť a rešpekt, že tvoria – avšak napísané v angličtine. Keď som sa opýtala, prečo píšu v tomto jazyku, keď sú Slováci a tvoria pre slovenský trh, odpoveď bola zarážajúca: vraj sa im lepšie vyjadruje a píše v angličtine.
Tu sa dostávame k otázke, prečo sa medzi pospolitým slovenským ľudom tak povážlivo málo vyskytuje pocit vlastenectva. Prečo ľudia necítia hrdosť na svoje korene, históriu, tradície, umenie – na svoj domov. Keď sa pozrieme na iné krajiny, nemusíme ísť ďaleko, len k susedom na všetkých svetových stranách, tam národné povedomie vidno a cítiť ak nie na každom kroku, tak pomerne výrazne. Oproti nášmu štátu, tam vejú ich zástavy a vlajky oveľa častejšie než u nás.
Keď si vyvesíme slovenskú zástavu do záhrady, okna alebo maličkú vlajočku, či odznačik so štátnym znakom si vystavíme niekam na tašku alebo odev, stávame sa terčom prinajmenšom začudovaných pohľadov. Dokonca často počúvam otrepané vety, ktoré ešte v deväťdesiatych rokoch ktosi známy účelovo vypustil navyše slovenskej verejnosti, že Slováci sú národ zaostalý, neschopný, dokonca sa od spoluobčanov stretávam s vetou: „Nemám rád Slovákov.“ Takýto prístup k vlastnému národu a vlasti je zrejme celosvetový unikát. Na otázku, kde to pramení, je zrejme viacero odpovedí: od sústavného vtlačovania negatívnych ideí o nás od rozdelenia ČSFR zo strany protislovenských politikov, médií a zahraničia so zámerom oslabiť mladú republiku (môj osobný názor) cez nedostatočné vedomosti o histórii, kultúre a fungovaní Slovenska, nedostatočnú (s)čítanosť diel slovenských autorov a neovládanie základných atribútov kultúry
Slovenska v minulosti aj prítomnosti až po nedostatočnú vlasteneckú výchovu v školách a následne v rodinách. Tá sa zo spoločnosti akoby úplne vytratila, samozrejme, veľká česť výnimkám. Nedá sa povedať, že by sa školy nečinili v oblasti vzdelávania detí súvisiaceho so slovenskou históriou a kultúrou, to iste nie, avšak akosi chýba psychologická výchova, vytváranie a posilňovanie pocitu hrdosti na to, že som Slovák, na Slovensko a jeho republiku, na svoj domov. Naopak, evidentná je najmä zo strany mainstreamových médií a niektorých verejne pôsobiacich ľudí snaha o vštepovanie dojmu, že sme všetci Euroobčania, resp. svetoobčania – a čo tam po nejakom slovenskom národe. Najmä mladí ľudia veria, že svetoobčianstvo je ten správny moderný stav.
Pritom stačí tak málo: pozrieť sa na to, akú krásnu krajinu máme, kde sa okrem mora nachádza všetko: divoké hory, úrodné roviny, čisté rieky a jazerá, nádherné historické a upravené mestá a dediny, spoznať to množstvo vzdelaných a talentovaných slovenských osobností, umelcov, vedcov, športovcov, filozofov, pôsobiacich v minulosti aj v prítomnosti, ktorých má Slovenská republika na svojej maličkej ploche a na malý počet obyvateľov nebývalé množstvo. Stačí sa pozrieť na technické výdobytky, umelecké diela, filozofické spisy Slovákov, ich rozhľadenosť, ktorá ešte stále má rešpekt a úctu vo svete, športové úspechy; stačí si spomenúť na nezlomnosť a silu slovenského národa povstať v tých najťažších obdobiach.
Na takú maličkú plochu máme aj v súčasnosti nezvyčajne veľké množstvo talentovaných ľudí, áno, aj mladých, ktorí sa venujú umeniu, vede – a dosiahli veľké uznanie nielen u nás doma. Máme veľké množstvo skvelých výtvarníkov, hudobníkov, múdrych literátov – pre dôkazy nemusíme chodiť ďaleko, vidíme, aké rukopisy a od koľkých mimoriadne talentovaných ľudí nám chodia do vydavateľstva…. Nie sme malý, „zalezený“, neschopný a zaostalý národ – vôbec nie. V porovnaní so svetom sme národ vzdelaný s množstvom talentovaných ľudí, múdry vo svojich tradíciách a hodnotách. A tie, či chceme, alebo nie, vychádzajú z cyrilo-metodskej tradície. A k nej patrí náš dvojkríž. Pod tým dvojkrížom nie sú len tri hory, ale obrovské duchovné bohatstvo, vzdelanosť a skúsenosti. Máme byť na čo a koho hrdí.
A z týchto ideí vychádzal aj Ľudovít Štúr pri koncipovaní zamerania Orla tatranského: prezentovať duševné bohatstvo slovenských ľudí. Táto koncepcia nebola zmenená a ako nová hlavná redaktorka tejto rešpektovanej prílohy Slovenských národných novín sa spolu s tvorivým kolektívom budeme naďalej snažiť odkrývať verejnosti bohatstvo slovenskej kultúry a podporovať ju vo forme hľadania nových talentov a ich prezentácie.
Text: Eva Čulenová – Foto: Internet
