Ako sme pred dvadsaťročím i neskôr skladali skúšky z národnej a politickej dospelosti
Július HANDŽÁRIK – Karikatúra: Peter GOSSÁNYI
Prevratné udalosti jesene 1989 som prežíval v Bratislave. A prežíval som ich dosť intenzívne, lebo cestou z práce som chodil domov cez Námestie SNP, na ktorom sa konali každodenné mítingy a televízia navyše ponúkala z Bratislavy aj z Prahy rovnaký „revolučný“ program. Na pražských tribúnach diváka azda najviac zaujali samotní tribúnoví revolucionári, ktorí s vizážou kaviarenských povaľačov a dikciou jarmočných predavačov výherných žrebov ponúkali divákom hory-doly.
Navyše na bratislavských tribúnach sa na stredoeurópske pomery ukazovalo nápadne veľa neoholených a všelijako pozarastaných „revolucionárov“ i „predstaviteľov maďarskej menšiny“, ktorí pre svojich súkmeňovcov od samého začiatku veľkohubo požadovali ďalšie nadpráva a výsady. Z ekonomickej problematiky nezaznelo z tribún nič múdre, ak pravda nebudeme považovať za múdrosť prísľuby švajčiarskych platov. Hlavným, ba takmer jediným a sústavne deklarovaným „ekonomickým programom“ bola požiadavka urýchlenej privatizácie všetkého štátneho majetku, čo sa pri úplnej absencii domáceho súkromného kapitálu rovnalo požiadavke urýchleného zašantročenia národného bohatstva do rúk zahraničných kupcov. Navyše z českej strany zazneli už aj prvé výzvy k transformácii spoločného štátu na akúsi pofidérnu „funkční federaci“.
Bolo teda zrejmé, že „revolúciu“ dostali do rúk najmä ľudia, ktorí nemali ani hmlistú predstavu o riadení hospodárstva a štátu a ktorí na Slovensku navyše nahrávali maďarskému revizionizmu i českému centralizmu a pod firmou demokracie a kresťanstva bojovali proti uplatneniu základného práva slovenského národa na sebaurčenie v samostatnom štáte (a dodnes ten štát všemožne oslabujú a rozkladajú).
■ AROGANTNÉ HLASY
Za týchto okolností sa nádejný demokratický vývin na Slovensku od začiatku zmenil na partizánsku studenú vojnu proti Slovensku a všetkému slovenskému. Celkom oficiálne ju spustilo už prvé Programové vyhlásenie VPN z 25. 11. 1989, v ktorom neslovenskí vodcovia tohto „revolučného hnutia“ arogantnými frázami odmietli uplatňovanie demokratickej rovnosti a rovnoprávnosti pri poskytovaní menšinových práv medzi SR a MR, teda reciprocitu, ktorá je základným princípom všetkých medzištátnych vzťahov. Bol to prvý a celkom oficiálny signál projektovanej nesuverénnosti a nerovnoprávnosti slovenského národa, vyslaný do sveta. Z českej strany bola rovnakou demonštráciou vzťahu k slovenskému národu prvá cesta novozvoleného prezidenta ČSSR Václava Havla, ktorá nesmerovala na Slovensko, ale do Nemecka – zrejme preto, aby sa tam v mene pražských disidentov poďakoval za dlhoročnú finančnú podporu ich západným chlebodarcom, či skôr whiskydarcom.
Táto studená partizánska vojna proti Slovensku potom pokračovala nesčíselnými ďalšími akciami. Z maďarskej strany to bol najmä umelo vyvolaný spor o VDGN, zápas o slovenčinu ako úradný jazyk a sústavné predkladanie ďalších a ďalších požiadaviek na neadekvátne menšinové nadpráva a výsady až po požadovanie teritoriálnej autonómie (B. Bugár 16. 6. 1992). Z českej strany to bola najmä „pomlčková vojna“ o názov spoločného štátu, odmietanie návrhov na konfederáciu, neustále žonglovanie s „funkční federací“ a od 3. 2. 1992 neplodné „rokovania“ o štátoprávnom usporiadaní.
Tieto a mnohé ďalšie negatívne javy viedli slovenských občanov čoraz viac k presvedčeniu, že zotrvanie v takomto „spoločnom štáte“ bude pre slovenský národ iba na škodu a že demokratická revolúcia sa musí zavŕšiť aj demokratickým vyhlásením zvrchovanosti slovenského národa. V tomto presvedčení utvrdzovali slovenských občanov, ale najmä príslušníkov ekonomickej a ostatnej inteligencie predovšetkým protislovenské „ekonomické“ kroky pražskej vlády a jasné signály subordinácie pražských politických kruhov utajeným zahraničným „integračným“ silám. Bolo čím ďalej, tým viac zrejmé, že ak sa má aj slovenské národné bohatstvo „privatizovať“ a „integrovať“ takýmto pofidérnym spôsobom, bude lepšie, ak o tom nebude rozhodovať pražská verchuška.
■ KORENE ZVRCHOVANOSTI
Smerovanie k zvrchovanosti a samostatnosti Slovenska od samého začiatku deklarovala Slovenská národná strana obnovená 7. 3. 1990 a z nestraníckych združení najmä Spolok slovenskej inteligencie – Korene, založený akademickým maliarom Viliamom Hornáčkom začiatkom roka 1990. Zástupcovia niektorých spoločenských a politických organizácií prijali 22. 6. 1990 v Komjaticiach výzvu na uzákonenie slovenčiny ako jediného úradného a štátneho jazyka v SR (začiatok tzv. Komjatických výziev), 5. októbra (a znova aj 11. marca 1991) celonárodné zhromaždenie v Bratislave zvolané Maticou slovenskou podporilo nielen tieto výzvy, ale aj vyhlásenie zvrchovanosti a štátnej suverenity SR a 23. 10. 1990 tridsať popredných slovenských intelektuálov vydalo dokument Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite – Memorandum iniciatívy za zvrchované Slovensko.
Rok 1991 a prvý polrok 1992 bol potom najmä obdobím neplodných rokovaní o štátoprávnom usporiadaní, maďarských intríg okolo VD GN, vládnej krízy v SR vyvolanej protislovenskými živlami, rozpadu VPN a vzniku celého radu jej straníckych hybridov, odnoží a únií, maskovaných falošnými emblémami ako „občianske“, „demokratické“, ba neraz aj ako „kresťanské“ či dokonca „slovenské“, ktoré v politike na Slovensku pôsobia až doteraz ako červotoče. Ale vládna kríza dala vzniknúť aj štátotvornému HZDS, ktoré v predčasných parlamentných voľbách v júni 1992 suverénne zvíťazilo a umožnilo utvorenie druhej vlády Vladimíra Mečiara. Výsledok volieb jednoznačne nasmeroval Slovensko k uplatneniu práva slovenského národa na zvrchovanosť v samostatnom štáte.
■ CAUSA FINITA
Návrhov deklarácie zvrchovanosti bolo viacero – napríklad od Jána Cupera, Milana Ferka, Viliama Hornáčka či Jaroslava Chovanca; do SNR bol však predložený návrh, ktorý vypracoval poslanec SNR Ivan V. Hudec v spolupráci s redaktormi Jozefom Gerbócom a Martinom Ušiakom a so spisovateľom Petrom Jarošom. Za zmienku azda stojí, že spoluprácu na tomto dokumente odmietli poslanci SNR – spisovatelia Ladislav Ballek a Gabriela Rothmayerová. Deklaráciu potom schválila SNR veľkou väčšinou hlasov – za prijatie hlasovalo všetkých 113 poslancov HZDS, SNS i SDĽ, zdržalo sa 10 a proti prijatiu hlasovali všetci poslanci KDH a SMK. A prezident „spoločného štátu“ Václav Havel reagoval na demokratické uplatnenie tohto prirodzeného práva bratského slovenského národa okamžitým odstúpením z funkcie. Tým vlastne definitívne zlomil väzy „spoločného štátu“ – causa finita! Hlasovanie vo FZ o zániku štátu 25. 12. 1992 bolo už len potvrdením tejto hotovej skutočnosti – ale aj tam hlasovali proti zániku ČSFR zo Slovenska všetci poslanci KDH a SDĽ.
Aktom prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR slovenský národ vstúpil do radov slobodných národov sveta – skúšky z národnej a politickej dospelosti však ešte ani zďaleka nezložil. Ba vo viacerých týchto skúškach doteraz hanebne prepadol. Napríklad už za tretej vlády Vladimíra Mečiara Slovensko stratilo svoje mediálne krytie. NR SR legislatívne neuchránila slovenských občanov pred dezinformáciami protislovenských živlov v médiách cudzích vlastníkov a slovenské politické strany a slovenskí podnikatelia nezabezpečili ekonomické krytie slovenských médií. Výsledkom je nevídaná ekonomicko-politická dezorientácia našich občanov cudzími médiami na Slovensku a následkom boli nedospelé ekonomicko-politické rozhodnutia slovenských občanov – napríklad ignorovanie celonárodného referenda o neprivatizovaní slovenských strategických podnikov, ktoré boli a mali zostať rozhodujúcimi živiteľmi slovenského štátneho rozpočtu. Ešte tragickejšie sú následky takejto dezorientovanosti pri voľbách, v ktorých naši občania opakovane nechali padnúť politické hnutie, strojcu slovenskej demokratickej štátnosti, a celkom slobodne si posadili na krk koalície hybridov a odnoží protislovenskej VPN, zakladaných po línii DÚ – ODÚ – SDK/DS – SOP – SDKÚ – atď., atď., až do úplného zbalamutenia. Len vinou úplnej politickej infantilnosti slovenských občanov môžu do nášho parlamentu vstupovať ďalšie a ďalšie politické strany, únie a hnutia, ktoré žijú iba z neplodnej „kritiky“ všetkého slovenského a pre slovenských občanov nevykonali nikdy nič užitočné.
Ďalším nebezpečným prejavom politickej nedospelosti je stále pretrvávajúca absencia vyrovnanej vzájomnosti (reciprocity) v slovensko-maďarských vzťahoch, predovšetkým vo vzájomnom poskytovaní reálnych menšinových práv. Táto nerovnosť a nerovnoprávnosť už nielenže ohrozuje úplnou likvidáciou slovenskú menšinu v Maďarsku, ale stavia aj slovenskú väčšinu na južných územiach Slovenska do pozície pasívneho subjektu agresívneho veľkomaďarského nacionalizmu.
Ak zvrchovanosť slovenského národa nemá zostať iba pekným heslom, musíme urýchlene nastúpiť na cestu od jej deklarácie k jej realizácii – musíme vnútroštátne i v medzištátnych vzťahoch zložiť nevyhnutné skúšky dospelosti. Tak v prípade jednotlivca, ako aj spoločenstva je to predovšetkým problém vedomostí. Preto musíme hľadať riešenie skúšok našej národnej dospelosti najmä v školstve a v mediálnom pokrytí nášho národného priestoru našimi vlastnými médiami. A musíme tieto riešenia nájsť i uplatniť čo najskôr – skôr, ako nás zjednotená Európa definitívne zaregistruje ako nerovnoprávnych či úplne bezprávnych helótov.