Peter JÁNOŠÍK
Maďarský národ nespokojný s Trianonom sa teraz usiluje hlučne demonštrovať, že v priestore, v ktorom žije, je už zakorenený na veky vekov. Nik mu to neberie, ale aj ďalšie národy majú podobné ambície, lenže sú kultivovanejšie. Nám akoby takýto kategorický imperatív chýbal. Do správnych koľají – aspoň na chvíľu – ho uviedol veľký úspech na hokejových majstrovstvách sveta. Masy Slovákov zasiahla eufória, radosť a hrdosť na vlasť a úspech hokejistov prijali za svoj.
Spievanie hymny po víťazných dueloch a záplavy slovenských zástav ukázali, že naše srdcia i um žijú pre túto krajinu – dôkaz, že Slováci sa nehodlajú rozplynúť v novej Európe do neurčitej človečenskej masy.
A v tom je práve problém. Sčítanie ľudu v roku 2011 ukázalo, že až 400 000 obyvateľov Slovenska sa neprihlásilo k nijakej národnosti – boli teda medzi nimi aj tí, čo sú rodom Slováci, ale väzby na svoj slovanský kmeň ignorujú. Ochudobňujú tým slovenskú pospolitosť. Takéto odrodilstvo bolo známe už za Uhorska. Sú to aj takí, čo nechcú Štúrovu sochu na dunajskom nábreží. Termín kozmopolita je starého dáta, no zmýšľanie tohto druhu národy z mapy sveta nevymazalo. Je to iba voda na mlyn maďarskému unikátnemu zmýšľaniu, naháňaniu dvojitého občianstva a územnej „neskromnosti“. Mapy starého Uhorska dostať v Maďarsku bežne a mimoparlamentná strana na Slovensku, Strana maďarskej koalície (SMK) si s požehnaním Budapešti stavia za cieľ dosiahnuť maďarskú autonómiu na juhu Slovenska. Verejne o tom nedávno rozprával jej predseda Berényi, ktorý sa prihlásil o maďarské občianstvo a najskôr stratil to slovenské. On za ním však neplakal. To, čo Budapešť prisudzuje svojmu národu – večnosť v dnešnom priestore – odmieta nám. Vo svete to nemá obdobu. Maďari dodnes pokladajú za najcennejšie na svete historické Uhorsko, v ktorom vládli a v ktorom ostatné národy predstavovali pre nich iba bezdejinnú masu. Vo svojej osudnej – kumánskej – pýche a intolerantnosti v nich videli iba „cudziu fajtu“. Tejto nadradenosti sa dodnes nezbavili, nie je však nemožné s ňou bojovať.
Majme na pamäti slová veľkého starorímskeho básnika Ovídia: Miesta, ktoré ti bolo dané, do budúcna vždy sa drž! Európska únia mala veľké vízie o európskom národe a bojuje o prežitie: každému národu je totiž bližšia košeľa než kabát. Britov, Nemcov či Francúzov a ani Maďarov neprerobí nik. My Slováci by sme si mali brať z týchto národov príklad a nemali byť odchodnejší. Podpora vlastenectva, kultúrnej a spoločenskej svojbytnosti či presadzovanie národných záujmov v európskom košiari musí byť našou prioritou. A tu vzniká priestor práve pre nové vízie, ciele, náplň a obsah zápasu i Matice slovenskej. V tomto by mala dopĺňať, ba tvoriť akúsi štátnu doktrínu.