Pápež Ján Pavol 2. nosil Slovákov v srdci

Po nástupe novej poľskej vlády pod vedením staronového premiéra a bývalého predsedu Európskej rady Donalda Tuska zmenila Európska únia svoju dovtedajšiu politiku voči našim severným susedom. O politickom vývoji u našich severných susedoch sme sa rozprávali s bývalým slovenským veľvyslancom v Poľsku Mariánom SERVÁTKOM.

Koncom minulého roka sa stal staronovým poľským premiérom Donald Tusk. Akým spôsobom táto zmena najviac ovplyvnila tamojšiu spoločnosť?

Donald Tusk je ostrieľaný politik, ktorý sa do premiérskeho kresla vrátil s novou skúsenosťou, s blízkymi, ba priateľskými kontaktmi na tých, ktorí hýbu EÚ. To je politická, pragmatická devíza, ktorou obohatil poľskú vládu. Ani v bruselskom kotle, ktorému šéfoval, neprestal byť poľským patriotom, nebál sa a nikto mu to nevyčítal. Nech je to vzor aj pre našich politikov, najmä tých vysokopostavených v štruktúrach EÚ.

V rámci európskej politiky už nie je Poľsko kritizované zo strany Európskej únie za porušovanie princípov právneho štátu. Do akej miery sa pod tento stav podpísalo pôsobenie Donalda Tuska na pozícii predsedu Európskej rady?

Spomínam si, ako mu pri jeho nástupe do Bruselu istá časť „poľských“ masmédií všeličo vyčítala. Jeho zvolenie za predsedu Európskej rady bolo úspechom poľskej zahraničnej politiky. Politika je o záujmoch, nie o láske. Diplomacia je navyše  aj umenie možného.

Pri Vyšehradskej štvorke sa nová poľská vláda priklonila na stranu Českej republiky. Novým spojencom Maďarska sa, naopak, stala Slovenská republika pod vedením vlády Roberta Fica. Akú má podľa vás budúcnosť toto zoskupenie v strednodobom a dlhodobom horizonte?

Myšlienka V4 bola projektom prospešným pre všetky členské štáty. Najmä v zahraničnej politike. Nemusíme ho ospevovať, ale geografickopolitické reálie hovoria za všetko. Myslím si, že každý z členov V4 si uvedomuje svoju  politickú silu v rámci EÚ v porovnaní s hlasom V4.

K otázke rusko-ukrajinského vojenského konfliktu má aj vláda Donalda Tuska rovnaký postoj ako jej predchodcovia. Aké sú predstavy poľského kabinetu k znovuustanoveniu mieru vo východnej Európe?

Poľsko je v rusko-ukrajinskom konflikte veľmi aktívne. Politológovia by aj v tomto kontexte upozornili na historické pozadie dnešných záujmov, stratené „tereny wschodnie“, pričom tie, ktoré sú na území Litvy a Bieloruska, neprichádzajú do úvahy. Týmto nechcem nič podsúvať. Čo však robiť s tvrdeniami, že niektoré poľské aktivity v tejto nebezpečnej hre Poliaci nerobia z lásky k Ukrajine. V otázke  prístupu k rusko-ukrajinskej vojne sa obe poľské vlády zhodli, hoci  Tuskova je viac ovplyvnená bruselskými väzbami premiéra.

Ako hodnotíte súčasné slovensko-poľské bilaterálne vzťahy?

Nechcem použiť otrepané klišé že tradične dobré… Sú síce dobré, ale stagnujúce. Bez aktívnych prvkov, ktoré by boli prospešné pre jednu a druhú stranu. Keď som bol veľvyslancom v Poľsku v rokoch 1994 ‒ 1998, teda tridsať rokov dozadu, boli vo Varšave informácie o Slovensku veľmi stručné, obmedzené, skreslené, z druhej ruky. Dostával som otázky, prečo sme sa s Čechmi rozdelili, čo ten Mečiar a prečo nemá maďarská menšina to či ono. Rád som na tieto otázky odpovedal a musím povedať, že novinári moje odpovede poctivo zachytili a uverejnili. Tak som opravil množstvo poloprávd, klamlivých informácií, ba až mýtov šírených rozličnými kanálmi proti mladému štátu. Poskytol som stovky rozhovorov. Často bez toho, aby som to konzultoval s ústredím, lebo nebol čas, a navyše som vedel, že doma  mi v poľsko-slovenských vzťahoch úradníci veľmi neporadia. Bral som to na seba. Po rokoch musím povedať, že Poliaci ma pochopili. Viackrát boli prekvapení, keď sa dozvedeli inú pravdu. A pomáhali mi. Od Walesu až po Kwaśniewskeho, vo Varšave i v regiónoch. Vymysleli sme to, čo dnes nazývame spoločné zasadanie vlád. V našej Javorine bolo prvé. Vždy ku konkrétnym témam. Aj ďalšie, hoci bolo v Poľsku, sme pracovne volali Javorina 2. Všetky boli výsostne pracovné s konkrétnymi výsledkami. Podobne návštevy prezidenta M. Kováča, premiéra V. Mečiara, ministra P. Baca, ministra Š. Harabina, ministra I. Hudeca mali síce oficiálny charakter, ale boli výsostne pracovné. Netvrdím, že dnes to tak nie je. Spomínam to nie zo sentimentality. Chcem iba naznačiť, že doba si vyžadovala isté riešenia, tak sme to robili. A to je aj výzva pre slovenskú diplomaciu dnes. Už dávno sme mali analyzovať a preberať poľské riešenia čerpania eurofondov. Poliaci idú na sto percent ‒ a vieme, kde sme vďaka slovenským politickým amatérom, kaskadérom  a byrokratom

Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Juraj Blanár (Smer ‒ SSD) sa v rámci zmeny siete zastupiteľských úradov rozhodol zrušiť aj  Generálny konzulát Slovenskej republiky v Krakove. Ako vnímate toto rozhodnutie?

Mne je to ľúto už aj preto, lebo ja som dával návrh na zriadenie generálneho konzulátu v Krakove. Hlavným dôvodom bola pomoc pre našich krajanov v Poľsku. Spomínam si, že som navrhoval nie veľký úrad ‒ osobne som si bol pozrieť ponuky, ktoré nám mesto Krakov veľkoryso ponúkalo. Poliaci náš zámer chápali. Vzhľadom na ukončenie misie v Poľsku v roku 1998 som sa už otvorenia generálneho konzulátu nedočkal. Bohužiaľ, napriek upozorneniam zo strany Spolku Slovákov v Poľsku, aj mojím, naši páni generálni konzuli, až na pár výnimiek, našim krajanom nepomáhali. Prichádzali do Krakova nepripravení. Z generálneho konzulátu sa stalo akési odkladisko našich ľudí za dobré skutky, dobré vzťahy… Dlhodobo vysielaním takýchto kádrov podceňujeme poľskú reláciu. Ak sa diplomat až v krajine vyslania doučuje a dozvedá o jej histórii, o vývoji našich vzťahov, je to neúcta voči tejto krajine. Áno, domov môžu posielať pekné uhladené správy, ale to nie je diplomacia. Tá má svoje čaro v inej podobe.  Obávam sa, že to nie je ojedinelý prípad vyslania nepripravených diplomatov.

Prejdime teraz k slovenskej menšine v Poľsku. Zmenil sa prístup novej vlády Donalda Tuska k našim krajanom obývajúcim severné časti Oravy a Spiša?

Nie, nezmenil sa. Ale to nie je záležitosť, o ktorú sa má prioritne starať premiér, minister zahraničných vecí či vnútra daného štátu. Diplomacia štátu, ku ktorému sa daná národnostná menšina hlási, z ktorého pochádza, má monitorovať podmienky, v akých národnostná menšina žije, či sa dodržiavajú štandardy, právne normy, v našom prípade Európskej únie, či si štát plní svoje záväzky. V prípade, že tak to nie je, diplomatická misia informuje ústredie a následne to dáva politikom do podkladových materiálov na rokovanie s partnermi. Akýmsi nepísaným pravidlom by malo byť prizývanie predstaviteľov menšiny na pracovné rokovania ministrov k tejto otázke alebo aspoň krátke konzultácie politikov s predstaviteľmi národnostnej menšiny pred rokovaním. Tak sme to za mojich čias robili. S krajanmi sa  stretol prezident M. Kováč počas svojej prvej oficiálnej návštevy v Poľsku, premiér V. Mečiar, ktorý navyše poslal ministra P. Baca na hornú Oravu na rozhovory s krajanmi, ktorí chovali dobytok. Prezident I. Gašparovič o. i. osobne zavítal do Novej Belej, a keď videl dielo, ktoré na krajanskom poli vykonal matičiar Ľudomír Molitoris, udelil mu  štátne vyznamenanie.

Pred časom sme dostali informácie, že naši krajania v Poľsku neboli prizývaní na stretnutia s vysokými slovenskými štátnymi predstaviteľmi počas ich návštev v Poľsku. Po intervenciách prezidenta I. Gašparoviča u ministra zahraničných vecí vidieť posun. Krajanov pozvali na stretnutie s prezidentom P. Pellegrinim.  Natíska sa otázka, či krajania sa musia takto domáhať záujmu starej vlasti? Uvediem jeden konkrétny príklad prístupu našej diplomacie v Poľsku ku krajanskej problematike: Poľská národná banka vydala striebornú pamätnú mincu (10 zlotých) s portrétom Jozefa Kuraša, zvaného Ogieň, s nápisom Konali správne. Ide o vraha Slovákov, Židov, Poliakov. Židovská obec v Poľsku protestovala listom v Gazete Wyborczej, ktorý podpísali tridsiati poľskí intelektuáli. Spolok Slovákov v Poľsku v proteste žiadal stiahnutie mince a odškodnenie obetí tohto dnešného hrdinu. Pripojil som sa textom Vrah poľským národným hrdinom?, v ktorom som vyjadril aj otázku  smerom k Veľvyslanectvu SR v Poľskej republike a ku Generálnemu konzulátu SR v Krakove, či sme žiadali stiahnutie kontroverznej mince z obehu. Doteraz nevieme, či naša diplomacia po našich krokoch tak urobila. Výsledkom rokovania našej veľvyslankyne je vyrazenie mince venovanej slovenskej národnostnej menšine tiež v hodnote desiatich zlotých. Konštatoval som, že vrah i jeho obeť majú svoju mincu.

Z tohto prostredia pochádza aj rodák z pôvodne spišskej obce Čierna Hora (Czarna Góra) rímskokatolícky kňaz Šebastián Košút. Ako poľský občan v auguste 1980 sa dostal do Ríma k biskupovi Pavlovi Hnilicovi. Ako si osobne ceníte túto významnú osobnosť?

Otca Šebastiána som bližšie poznal počas svojho pôsobenia na Veľvyslanectve SR pri Svätej stolici. Radi sme ho pozývali na oslavy štátnych sviatkov, ktoré sme organizovali netradične pri hrobe sv. Cyrila v Bazilike sv. Klimenta. Obdivoval som jeho bezprostrednosť, srdečnú povahu, humor, otvorené srdce i náruč pre slovenských pútnikov, ktorých spoločne s Evou Katrincovou vítali, ubytovali i hostili vo farnosti Marano Equo. Naše cesty sa stretli aj pri obdivovaní diela nášho  majstra Stana Dusíka. Mne sa podarilo, hoci som nebol veľvyslancom v Taliansku, zorganizovať Dusíkovi výstavu v centre Ríma v slávnom Oltári vlasti na Piazza Venezia a Šebastián mu okrem iného na niekoľko dní vytvoril ateliér na dlažbe chrámu, ktorý mal na starosti. Tam  v kostole Stano namaľoval nádherného anjela, ktorého som nazval anjelom cez dve poschodia, lebo toľko meral, a keď sme ho zavesili na našu ambasádu, anjel začal plachtiť a chcel nám v rímskom vetre uletieť. Páter Šebastián po úteku z Poľska pomáhal biskupovi Pavlovi Hnilicovi, svätému človeku, ktorý mal dar priťahovať k sebe ľudí, ktorí podobne ako on dokázali šíriť a rozdávať dobro. Preto sa u biskupa, ktorého biskupstvo malo celosvetové pôsobenie, našli prof. M. Lacko, otec Š. Košút, páter Š. Labo, páter J. Košiar, Dr. J. Hnilica.  Veľmi si vážim, že dvaja prezidenti Poľskej republiky udelili nášmu slovenskému kňazovi vysoké štátne vyznamenania: v roku 2011 Dôstojnícky kríž Rádu Polonia Restituta a v tomto roku Kríž slobody a solidarity.

Bývalý pápež Ján Pavol II. mal veľmi blízky vzťah k slovenskému národu. Akým spôsobom by sme mali vnímať túto osobnosť aj z pohľadu toho, že ešte ako kardinál  Karol Wojtyła, krakovský arcibiskup, zakázal používanie slovenčiny ako bohoslužobného jazyka Slovákom, ktorí obývali poľskú časť Oravy a Spiša?

Áno, táto kauza je viac známa na hornej Orave a v severnom Spiši v obciach, ktoré boli pričlenené k Poľsku. Neviem, ako to vtedy riešila slovenská cirkevná vrchnosť, sotva však mali možnosť niečo presadiť. Naši krajania  týmto rozhodnutím veľmi trpeli. Už počas prednášania na Jagelovskej univerzite som vedel, že tamojší Slováci sa domáhajú slovenských bohoslužieb. Súdruhov diplomatov z československého konzulátu ani úradníkov z vtedajšieho Ministerstva školstva SR to veľmi nezaujímalo. Keď som viedol náš zastupiteľský úrad  v Poľsku, nemal som poverenie z ústredia angažovať sa v tejto veci.  Uvedený problém som otváral na stretnutiach, dával som ho do podkladov našim predstaviteľom na rokovania s poľskými partnermi. Krajanov som, samozrejme, navštevoval, vtedy sme ešte nemali v Krakove generálny konzulát. Osobne som opakovane navštívil kardinála F. Macharského v Krakove. Môžem povedať, že naše rozhovory boli veľmi zložité. Raz dokonca poslal po mne pozdrav a požehnanie pre krajanov, ktorí mali vtedy v Krakove snemovanie. Aj keď  efekty boli minimálne, tešila ma každá, i keď malá náprava.  Evidoval som aj snahy o pomoc zo strany predstaviteľov Katolíckej cirkvi na Slovensku. Aby som  poodkryl tento boľavý problém, už som v staršom rozhovore zverejnil udalosť, ktorá sa odohrala v Levoči na Mariánskej hore počas návštevy pápeža Jána Pavla II. v roku 2003.  Ako veľvyslanec v Poľsku som sa zúčastnil na svätej omši, po nej mi biskup  Dominik Hrušovský navrhol, aby som sa išiel predstaviť Svätému Otcovi (vtedy som netušil, že raz mu budem  odovzdávať poverovacie listiny). Udialo sa to za oltárom, bol som tam s manželkou Vierou a so synom Marošom. Pápež sa usmieval a poznamenal, že taký mladý… Dostali sme požehnanie a poberali sme sa preč. Za rohom sme stretli kardinála F. Macharského, ktorý mi navrhol, aby som išiel s ním, že ma chce predstaviť pápežovi. Poďakoval som sa mu, že práve pred chvíľou som u pápeža bol. „Ale nie so mnou!“ Nástojil kardinál a ťahal ma za pontifikom. Keď ma pápežovi predstavil, pápež smejúc sa  odpovedal, že som tu pred chvíľou bol, už sa poznáme. Vtedy kardinál doplnil: „Svätý Otče, spoločne s pánom veľvyslancom robíme niečo vo veci  slovenských svätých omší na Spiši i Orave.“  Pamätám si to presne, lebo mi to vyrazilo dych. A Ján Pavol II. povedal: „Dobrze, to bardzo dobrze…!“ Keď sme už boli ďalej, poďakoval som sa kardinálovi: „Dúfam, že  ste pápežovi neklamali!“ Treba povedať, neklamal, lebo naozaj sme niečo robili ‒ každý po svojom… Urobil som si z toho záver, že pápež chcel túto, naozaj pre Slovákov boľavú a pre neho nepríjemnú vec  napraviť. Myslím si, že sa nemýlim, ak poviem, že dal na to kardinálovi, svojmu nástupcovi v Krakove, aj pokyn. Naša priateľka Wanda Póltawska mi raz v rezidencii v Ríme, keď ma pozývala, aby som s ňou išiel na hrob pátra Pia do San Giovanni Rotondo, povedala, že pápež Ján Pavol II. sa raz pred ňou vyslovil: „Slovákov nosím na srdci.“

Zhováral sa: Matej MINDÁR, asistent poslanca NR SR ‒ Foto: archív SNN