POZNÁMKA
Chrámy kníh
Maroš M. BANČEJ
Jeseň odjakživa vnímame ako obdobie zberu úrody. No nielen tej z polí a zo záhrad. Ľudia zviazaní s literatúrou vedia, že jeseň je aj čas literárnych súťaží, kde sa prezentuje to, čo sa urodilo a dozrelo v mladej literatúre. Takmer v každej takejto literárnej akcii má prsty príslušná knižnica. Či už mestská alebo krajská zvyčajne organizuje či spoluorganizuje túto dôležitú súčasť literárneho života. Mám tú možnosť, že každú jeseň absolvujem niekoľko literárnych súťaží. V prvom rade tie, ktorých gestorom je Národné literárne centrum, a potom aj tie, kde ma delegujú do poroty, prípadne pozvú na rozborové semináre.
Zas a znova sa neprestávam čudovať nad tým, koľko času, síl a invencie investujú obetavé panie a slečny knihovníčky do toho-ktorého podujatia, ako bez nároku na odmenu čarujú s minimálnymi financiami, ktoré doslova vydupú od samospráv, prípadne od osvietených sponzorov. Pritom nebolo to tak dávno, keď sa knižniciam predpovedal zánik. V deväťdesiatych rokoch sa poniektoré duše očarené že vraj trhovým hospodárstvom oháňali nástupom digitálnych technológií, a teda zbytočnosťou takej „predpotopnej inštitúcie“, akou podľa nich knižnice boli. Niekoľko knižníc aj padlo na oltár svetlej trhovej budúcnosti a zmenili sa na kancelárie, v horšom prípade na obchody s čínskym brakom a v najhoršom na krčmy a herne. Potom spravidla prišlo vytriezvenie, ale už bolo neskoro. Tie knižnice, ktoré sa ubránili najmä zásluhou samovražednej obetavosti ľudí, ktorí v nich pracovali, dokázali a dokazujú, že nie sú archaizmom z čias obrodencov ani reliktom totalitnej jednofarebnosti. Tým ostatne neboli nikdy. S rozpočtami napätými na prasknutie dokážu tieto „chrámy knihy“ reagovať na súčasný svet, modernizujú sa, pribúdajú v nich počítačové študovne, internet, on line servis pre záujemcov o knihy. Či už to bolo v Piešťanoch, vo Zvolene či v Senici, zakaždým som žasol nad tým, ako čulo knižnice žijú, ako sa v nich naprieč generáciami stretávajú ľudia z tej najkvalitnejšej sorty, teda čitatelia. Štatistiky hovoria, že po severských štátoch máme jednu z najkvalitnejších sietí verejných knižníc. A to napriek tomu, že po fiškálnej decentralizácii sú chronicky finančne podvyživené a o nové prírastky doslova bojujú. Už je teda najvyšší čas, aby sa naši zákonodarcovia rozhýbali a namiesto čiastkových zákonov prijali moderný a najmä funkčný zákon o knihe a knižnej kultúre. Lebo – parafrázujúc klasikou – bez kníh z nás bude iba hŕba koží otrockých. Ak samozrejme tento stav nie je cieľom istých kruhov.