KOMENTÁR
Spája nás spoločný matičný cieľ
Pavol PARENIČKA
Titus Livius, zvaný aj Patavinus, sa vo svojich Dejinách zmieňuje aj o starom keltsko-rímskom spore, v ktorom sa galský náčelník Brennus vyhrážal porazeným Rimanom, lebo nedali také výkupné, ako požadoval, aj keď pri určení jeho výšky podvádzal, jednoducho vedome nedodržal daný sľub. Tak teda naoko nahnevaný barbar s plnou vážnosťou zvolal: „Beda porazeným!“
Máme za sebou valné zhromaždenie Matice slovenskej, prvej a najstaršej kultúrnej ustanovizne, dnes vyše stopäťdesiatročnej, kde došlo k súpereniu, ako sa vzhľadom na volebné výsledky ukázalo, v podstate dvoch silných kandidátov, no jeden z nich bol napokon oveľa mocnejší. Nechceme, ale musíme sa vrátiť i do blízkej predvolebnej minulosti, hovoriť možno aj o agitácii, údajných oficiálnych pamfletoch vedenia a neoficiálnych samizdatových hanopisoch. Tá „predvolebná atmosféra“ nabrala miestami nevídane ostré vyhrotenia, najmä v tzv. mailovej vojne. Ako jedného z hlavných aktérov i pozérov týchto ľútych súbojov ma táto situácia veľmi zarmucuje, ničí človeka psychicky i fyzicky, prosím, verte mi! Ktorého vedeckého pracovníka a publicistu, navyše vysokoškolského pedagóga, by „tešila“ metamorfóza na agitátora, ideológa, pamfletistu či propagandistu? Kto by sa na túto rolu len tak bez výčitiek svedomia podujal? Skutočne ani ja si tieto polemické a iné príspevky nedám doma do sekretárovej publicistickej vitrínky. Aj preto sa celej matičnej obci a jej sympatizantom, ale i mojim oponentom, a zvlášť Stanislavovi Bajaníkovi, verejne ospravedlňujem, že som sa nechal niekedy až na hranici únosnosti strhnúť emóciami. Ako rodený Martinčan som nedokázal skrotiť a ovládať svoj lokálpatriotizmus. Ale vstúpiť do svedomia by si mali všetci zainteresovaní... Aj tí, čo „dozorovali“ matičné družstvá, fondy a zbierky, kde mnoho matičiarov vložilo svoje úspory, ktoré sa rozplynuli vo vzduchoprázdne. Preto bývalí kompetentní na prvom mieste mali hľadať príživníkov a defraudantov matičných peňazí a pokladov. Alebo žeby ich oni sami akoby novodobí jánošíkovci na našej posvätnej hore zakopali?
Za bývalé matičné vedenie, vo voľbách víťazné, by som chcel s plnou vážnosťou poznamenať, že spravíme všetko, aby nedošlo k takej situácii, žeby sa stala nejaká krivda, neprávosť porazeným, vôbec to v takejto rovine nevnímame. V našom matičnom živote nemôže byť nikto víťazom a nikto porazeným. Všetci máme rovnaké pozície a najmä sa musíme zjednotiť, ťahať za jeden povraz, zbaviť sa akoby dedičného hriechu nesvornosti synov kráľa Svätopluka. Inak budeme všetci porazení! Naopak, malo by nás zjednotiť ostatné valné zhromaždenie, ktoré síce neraz nabralo dramatický priebeh, ale jeho kultúrnosť napriek trojnásobku delegátov oproti počtu poslancov Národnej rady SR disponovalo neporovnateľne vyššou rokovacou kultivovanosťou. A to je možno prvý krok k súdržnosti Matice uprostred národa. Spája nás spoločný cieľ, nedobrý stav kolektívneho národného vedomia i jeho jednotlivých súčastí, národná indiferentnosť mládeže aj mladšej strednej generácie. Tá ľahostajnosť ku svojeti v dnešnej rozháranej spoločnosti, plnej presily komerčnosti, násilia, drog, agresivity, amorálnosti, neúcty k hodnotám, je pole neorané pre matičné dielo a matičiarov. Tak ho poďme poorať spoločnými silami, ako zdôrazňuje jeden z predsedov Matice slovenskej, národný bard Hviezdoslav: „Do práce zhusta! nie po jednom, zriedka...“
Výrok, ktorý zviditeľnil iný spisovateľ Guy de Maupassant, že históriu píšu víťazi, zasa nemôže vonkoncom platiť pre matičnú pospolitosť. Dnešní funkcionári, čo sa dostali do vedenia Matice, mali by mať na pamäti myšlienku súčasného českého mysliteľa a teológa Tomáša Halíka: „Dejiny píšu víťazi – ale Boh počúva obete!“ To je i náš správny kresťanský postoj až vyšší princíp. Po bohumilých cestách na zušľachťovaní ducha národa sa bude odvíjať najbližšia i vzdialenejšia matičná perspektíva. Do realizácie tejto kultúrnej misie sa však musia zapojiť všetci matičiari nehľadiac na volebné výsledky, lebo tak či onak, nás národniarov nie je nikdy navyše. A preto, netrieštime sa!