Gardisti nemilosrdne prenasledovali odporcov režimu
Peter SOKOLOVIČ – Foto: archív autora
Hlinkova garda (HG) je fenoménom krátkeho, zato však turbulentného obdobia slovenských dejín. Stala sa symbolom režimu 1. Slovenskej republiky, ktorý pomáhala na jednej strane spoluvytvárať, na druhej strane s ním bola vo viacerých prípadoch v rozpore. Jej rýchly mocenský vzrast, samozrejme, nemohol uniknúť viacerým politikom, ktorí v nej videli možnú paralelnú štruktúru v štáte, a aj z tohto dôvodu sa ju už krátko po vzniku samostatného štátu snažili dostať pod svoju kontrolu.
Osobitnú pozornosť si v tomto kontexte zaslúži najmä návrh prezidenta Jozefa Tisa o povinnom členstve, pomocou ktorého chcel z gardy vytvoriť strane pridruženú masovú organizáciu. Na vtedajšiu spoločensko-politickú situáciu však bola jeho myšlienka neaplikovateľná a odsúdená na zánik. Stala sa však dokladom doby a snáh o politické ovládnutie organizácie, ktorá v nasledujúcom období zohrala v slovenských dejinách významnú úlohu.
-
VZRAST MOCI
Vyjadrením novej úlohy gardy v spoločnosti malo byť vládne nariadenie č. 220/1939 z 5. septembra 1939, ktoré v rámci Hlinkovej gardy (a Hlinkovej mládeže) zaviedlo povinný výkon služby pre všetkých mužských občanov slovenskej národnosti „vo veku od 6 do 60 rokov, vynímajúc Židov“. Gardisti na jeho základe mohli „sledovať verejný život v Slovenskom štáte, pozorovať, či zákony, nariadenia a opatrenia štátnych orgánov sú dodržované a v tomto smere podávať na príslušné miesta potrebné hlásenia a podnety“. Nariadenie tým povýšilo Hlinkovu gardu na akúsi strážkyňu poriadku a pokoja na Slovensku, čo sa mnohí jej členovia snažili využívať.
Garda totiž mohla v prípade podozrení z protištátnych záujmov zasahovať takmer vo všetkých sférach verejného i súkromného života. Vládne nariadenie tak síce vyzdvihovalo jej gardy v štáte, na druhej strane vyvolalo v jej radoch nevôľu prílišným presadzovaním podriadenosti strane. Gardisti sa však z neho snažili vyťažiť, čo sa dalo, a už v priebehu septembra toho istého roku otvorene prezentovali svoje plány na ovládnutie spoločnosti.
Následkom nariadenia, ako i právomocí, ktoré získali na prelome augusta a septembra 1939, však stúpol aj počet gardistických excesov namierených najmä proti Čechom a Židom. Už 5. septembra 1939 nariadil veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach Karolovi Danihelovi, aby vypracoval poriadok pre pracovné tábory a koncept vládneho nariadenia, týkajúceho sa ich realizovania. Tukovi 15. septembra 1939 poslal návrh na vytvorenie židovských pracovných táborov, do ktorých navrhoval poslať Židov, ako i nevojakov, a to tých, ktorí „sa chovajú vyzývavo k slovenskému štátu, vláde, HG alebo sú škodcami slovenskej veci“.
Gardisti dostali za úlohu dokonca vypracovať zoznamy majiteľov licencií – Židov a Slovákov, „ktorí sa nechovajú tak, ako to vyžaduje záujem štátu“. Ruka v ruke s posilnením právomocí, na pozadí vojny s Poľskom, sa v ich radoch opätovne otvorili aj požiadavky na dôkladnú očistu verejného a politického života od exponentov bývalého režimu. Opäť sa začali objavovať staršie otázky problému „čechoslovákov“, ale aj Židov, komunistov či socialistov nielen v štátnom aparáte.
Gardisti neváhali v niektorých okresoch vyšetrovať dokonca aj okresných náčelníkov, čím si u časti straníckych funkcionárov vyslúžili pohoršenie. Najmä umiernení predstavitelia strany si tak akiste uvedomili, že prílišné uvoľnenie smerom k rozpínavosti Hlinkovej gardy by bolo na škodu štátu, preto postupne, napríklad novým zákonom o HSĽS, začali garde v jej snahách o ovládnutie spoločnosti klásť isté prekážky. Gardisti síce získali významné pozície v otázkach bezpečnosti, ale novým zákonom sa garda stala prakticky podriadená strane bez zjavného vplyvu na ideologické smerovanie spoločnosti. Smer mala totiž udávať strana, garda mala byť len akousi, aj keď podľa nariadenia rozhodujúcou silou pri tom, aby tento smer, ktorý strana načrtla, zostal priamočiary a nevybočoval z vytýčenej línie…
-
VŠEOBECNÁ NESPOKOJNOSŤ
Nespokojnosť s novým nariadením neprejavovali len samotní gardisti. Ozvali sa aj mnohí prívrženci bývalých politických strán, ktorí taktiež odmietli koncepciu povinného členstva. Garda by sa tak stala konglomerátom, ktorý nemohol ďalej plniť tie funkcie, ktoré mu vyplývali z vládneho nariadenia. Ani gardisti však nesúhlasili s predpokladaným obrovským prílivom členstva (niektoré nemecké správy dokonca spomínajú až údaj o 250-tisíc gardistoch) a novým členom na mnohých miestach upierali rovnoprávne postavenie.
Po miestnych organizáciách gardy sa v tomto období dokonca šírili invektívy starších členov proti novým, ktorí síce boli zaradení poväčšine medzi čakateľov, ale už ich prítomnosť v organizácii netešila ani jednu, ani druhú stranu. Na druhej strane rozdelenie na čakateľov, gardistov a rodobrancov odopieralo hneď zo začiatku „gardistické výhody“ viacerým, ktorí boli ochotní v garde zotrvať, čím sa len rozšíril nesúhlas s nariadením.
Osobitnú skupinu tvorili evanjelici, ktorí sa odvolávali hlavne na katolícky charakter organizácie. Kritizovali pritom najmä fakt, že boli často nútení zúčastňovať sa na katolíckych obradoch. Navyše, gardisti v minulosti proti evanjelikom niekde až neprimerane zasiahli. Spory s evanjelikmi boli v radoch gardy častým javom. Konfesionálne rozdiely sa najmä na dedinách hojne vyskytovali, no ani v mestách neboli nezanedbateľné. Okrem konfesionálneho základu vyplývali podľa nacistických pozorovateľov čiastočne aj z toho, že časť evanjelikov mala panslavistické a čechoslovakistické razenie.
Tak či onak, už 25. októbra 1939 bola zvolaná porada kňazov liptovského evanjelického seniorátu, na ktorej sa prítomní zhodli, že zvolajú valné zhromaždenie evanjelických kňazov, na ktorom podajú proti nariadeniu vlády o povinnom členstve v Hlinkovej garde protest. V Bratislave sa 21. novembra 1939 skutočne konalo stretnutie, na ktorom evanjelickí kňazi vydali dokonca pamätný spis. V ňom poukázali napríklad na to, že odmietli nazývať vodcom Andreja Hlinku, i keď si ho ctili, „lebo jediný vodca náš je Kristus“. Žiadali v ňom tiež, aby bola z gardy vylúčená náboženská zložka, keďže podľa ich mienky by sa mala venovať výlučne vojenským a branným povinnostiam. Mach na spis reagoval takmer okamžite.
Vo svojom prejave spochybnil nútenie evanjelikov zúčastňovať sa na katolíckych obradoch a odkázal im, že „Andrej Hlinka je najväčším Slovákom a jeho meno, jeho duch je najväčšou silou nášho národa a nášho štátu. Ak hovoríme o Andrejovi Hlinkovi my Slováci, my gardisti, tak nehovoríme o ňom ako o bývalom predsedovi jednej strany: ak hovoríme o Andrejovi Hlinkovi – vodcovi, tak nehovoríme o ňom ako o katolíckom kňazovi“. Propaganda sa snažila pamätný spis vykresliť ako súkromnú akciu pár osôb, ktorá nemala oporu v celom evanjelickom tábore. Evanjelici však boli postupom vedúcich štátnych miest naďalej rozhorčení a vypisovali do novín petície, v ktorých sa mnohí ich duchovní osvedčovali, že so spisom a s jeho podrobnosťami súhlasia.
-
KONEČNÉ VÍŤAZSTVO
Odpor sa ďalej stupňoval i v radoch gardy. Jej členovia sa obávali najmä straty akejsi výlučnosti svojho postavenia v spoločnosti. Najvyšší predstavitelia Hlinkovej gardy, medzi iným i Mach, sa preto snažili celú situáciu vykresliť v tom zmysle, že „všetci môžu byť v HG, ale pod vedením bývalých ľudákov. „Všetci do HG, ale len tí medzi členov, ktorí sú ducha ľudáckeho a kresťanského, medzi ktorých rozhodne nepatria ľudia rozháraných domácností, nekresťanských manželstiev a ľudia, čo sa po stránke národnej previnili“. Podľa vládneho nariadenia č. 220 totiž Hlinkova garda mala vychovávať slovenskému národu na život a na smrť oddaných vlastencov, čo však v prípade „prívržencov starého režimu“ bola len utópia a zbožné želanie Jozefa Tisa. Malo byť predovšetkým úlohou veliteľov a vodcov gardy vychovať celý národ „k službám a oddanosti až ku konečnému víťazstvu“, uplatniť to však bolo oveľa zložitejšie, ba priam nemožné.
-
NÁVRAT DO STARÝCH KOĽAJÍ
Z celkového odporu voči nariadeniu bolo jasné, že jeho zmena na seba nenechá dlho čakať. Novým nariadením č. 310 z 21. decembra 1939 sa povinné členstvo v garde zrušilo a určilo na báze dobrovoľnosti. Týmto nariadením sa sčasti utíšili hlasy nespokojencov, gardisti však museli byť sklamaní najmä z degradácie svojich pozícií v otázkach rozhodovania o širokých problémoch smerovania spoločnosti a v kompetenciách na zasahovanie proti osobám nepriateľským voči režimu.
Garde boli pridelené prakticky len úlohy brannej výchovy, ktoré jej síce podriaďovali širšie masy obyvateľstva, mnohí ju však pod gardistickým vedením odmietali vykonávať. Jej členovia síce stále mali „pozorovať verejný život“, ale nemohli doň už svojvoľne zasahovať, ale len „podávať na príslušné miesta potrebné hlásenia a podnety“. Napriek tomu garda v budúcnosti do slovenských dejín ešte výrazne zasiahla.
Istá forma povinného členstva v garde sa vrátila až po vypuknutí SNP v roku 1944, keď sa do radov Pohotovostných oddielov sHG povolávali mnohí Slováci na základe zvolávacích lístkov. Bola to už však úplne iná situácia a mnohí povolaní Slováci nemuseli mať s organizáciou prakticky nič spoločné. To je už však iný príbeh…
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
