Smrť neobíde nikoho. V predvianočný týždeň neobišla ani ikonu súčasného Česka, najväčšieho demokrata, najmravnejšieho politika, českého Tolstoja, spisovateľa Václava Havla. Spočiatku som mal o ňom i ja pozitívnu mienku. Dokonca som sa s ním pred štyridsiatimi štyrmi rokmi stretol. Bolo to v byte českého spisovateľa Jána Beneša na Jungmanovom námestí v Prahe. Ján Beneš bol posledným väzňom spupného prezidenta Antonína Novotného.

V Smene sme spolu s  Tiborom Procházkom o ňom napísali reportáž a zároveň uverejnili aj jeho listy z väzenia, ktoré sa báli uverejniť i vychýrené Literární listy pod vedením Vaculíka a Kohouta. V Benešovom byte v kúte sedel a pofajčieval šťúply návštevník. Beneš nám ho predstavil:

– Chystám sa po návrate z väzenia oženiť. Toto je môj najlepší kamarát a budúci svadobný svedok…

Podali sme mu ruky a on najskôr zahmkal akési nezrozumiteľné „mňam“ a povedal meno „Havel“. Pri následnom posedení pri nami donesenej račianskej frankovke sa pozitívne vyjadril na adresu vtedy žurnalisticky a politicky odvážnej Smeny.

Po okupácii Ján Beneš emigroval a jeho svadobný svedok Havel sa stal chartistom. Držal som mu v zápase s totalitou palce. Ako si sadol na prezidentský stolec, moje sympatie k nemu ochabovali. Dokonca aj jeho priateľ, spisovateľ Ján Beneš, ktorý sa vrátil z emigrácie, na neho zanevrel. V knihe Indolence ktorú vydal roku 1994, jeho zvolenie za prezidenta komentoval:

– Nevím kdo, doufám, že ne hlava státu sama, si pak rozhodl, že to bude zase preZident. PreZident je u autora vul. K preSidentu má úctu.

Smútok v Čechách

Namiesto radostného očakávania príchodu Spasiteľa našich susedov spoza Moravy opantal velikánsky smútok a žiaľ. Niektorí čechoslovakisticky orientovaní politici a novinári z Bratislavy sa bolestný smútok a žiaľ snažili preniesť aj na Slovensko. Podľa jedného novinára Slováci takého dobrého, mravného a populárneho prezidenta nemali a dlho ani nebudú mať. A preto uctiť si ho iba jedným dňom smútku sa mu zdalo primálo.

Nuž áno, Václav Havel sa po novembri 1989 stal československým prezidentom. No nik nepripomenul, za akých okolností… Alexander Dubček mal totiž oveľa väčšiu popularitu i v Čechách ako Havel. Pred prezidentskými voľbami sa mali obidvaja naraz prihovoriť Pražanom na Václavskom námestí. Najväčší demokrat Havel svoj prejav odrečnil a Dubčeka Havlov poskok pán Tigrid drzo odstavil, nedovolil mu prehovoriť, lebo pán Havel sa ponáhľal kdesi mimo Prahy na ďalší míting. Disident Havel sa stal česko-slovenským prezidentom vďaka hlasom komunistov, ktorí mali vo Federálnom zhromaždení absolútnu väčšinu. Havlove prvé prezidentské kroky mali smerovať do Bratislavy, lenže on „bratov“ Slovákov ignoroval a navštívil najskôr Nemcov.

Pokiaľ išlo o rešpektovanie práv Slovákov bol na úrovni Masaryka, Beneša i Novotného. Slováci boli iba vetvou českého národa. Na nijaké národné práva nemali právo. Aj preto prezident Havel 17. júla 1992 po vyhlásení Deklarácie o samostatnosti Slovenska z funkcie prezidenta s veľkou dávkou ostentatívneho protestu abdikoval. Po krátkom čase si to rozmyslel a chcel byť znovu československým prezidentom. Pri novej voľbe však nezískal od novozvolených slovenských poslancov vo Federálnom zhromaždení potrebný počet hlasov. Slováci mu neodpustili jeho prezidentské lapsusy a štátnicky nehorázne akty, napríklad amnestiu 23 tisíc trestancom najhrubšieho zrna, ktorí len čo opustili brány väznice, pokračovali vo vraždení, dokonca i detí, v znásilňovaní žien a v ďalších zločinoch. Najväčší humanista  V. Havel, ktorý vraj mravnosť povýšil na najvyšší piedestál, trestuhodne prispel k zvýšeniu zločinnosti. Dokorán otvoril dvere zlu. Slováci zmeraveli, keď počas návštevy v USA servilne prisľúbil, že na Slovensku zastaví zbrojársku výrobu. Za tento odzbrojovací akt poškuľoval po Nobelovej cene mieru. Neudelili mu ju… Na Slovensku sa zbrojárska výroba zastavila, tisíce ľudí prišlo o prácu.

Dobre platený disident?

Václav Havel mal negatívny postoj aj k rozdeleniu federácie. Paradoxne podporoval Slovinsko, aby sa oddelilo od Juhoslávie, ale Slovensku v tom bránil. Slovenskú otázku vôbec nepochopil a ani sa ju nesnažil pochopiť. Možno aj preto, lebo o situácii na Slovensku ho informovali politici brojaci proti slovenskej zvrchovanosti: Kusý, Bútora, Gál, Radičová, Šimečka a ďalší. Tí po jeho smrti najviac za ním ronili slzy. Čitateľom, rozhlasovým poslucháčom a televíznym divákom pripomínali, že bez V. Havla by sme nemali demokraciu ani slobodu. Pravda je, že Havel pomáhal poraziť komunizmus. Ale dobre si to nechal od Západu zaplatiť. Čo hovoria ďalšie klamstvá o jeho zásluhách? Havel bol vraj projektantom, vodcom nežnej revolúcie. Jeho obdivovatelia vytrvalo prekrucujú fakty, a tak veľa mladých Čechov je presvedčených, že Havel viedol protestujúcich študentov po Národnej triede. Neviedol, lebo  v tom čase v Prahe ani nebol. Študentov po Národnej triede viedol poručík Štátnej bezpečnosti Žifčák, ktorý podľa vopred vypracovaného plánu  perfektne zahral aj úlohu „mŕtveho študenta“. Projektanti tejto akcie chceli odstrániť z vedúcich pozícií štátu starých normalizátorov à la Miloš Jakeš a posunúť do funkcií mladšie stranícke kádre. Ale prerátali sa. Správa o smrti študenta, táto politicky zrežírovaná finta vyvolala také rozhorčenie, že v nasledujúcich dňoch námestia zaplnili desaťtisíce občanov a  protestovali už aj proti vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti.

Zatkli Dubčeka, nie Havla

Václav Havel počas prvej študentskej demonštrácie v Prahe nebol, ale Dubček áno. Z významnejších osobností zatkli iba jeho. Pravda je, že Havel organizoval Chartu. Fungovalo však v nej vyše štyridsať agentov Štátnej bezpečnosti. Na prvé zasadnutie Občianskeho fóra zvážali delegátov aj v autách ŠtB. Niektorí historici pochybujú, či tieto dni možno nazvať revolúciou. Ak aj bola, tak Havel so svojou suitou od študentov revolúciu prevzal. Niektorí študenti vykrikovali, že im ju ukradol. Nasledujúce novembrové dni možno skôr nazvať pokojným odovzdávaním moci z rúk komunistov do rúk Havlovi a chartistom. Mimochodom, pred novembrom ´89 sa v najvyšších straníckych fórach, možno aj pod vplyvom Gorbačovovej perestrojky a glasnosti, o Havlovi uvažovalo ako o možnom budúcom ministrovi kultúry. Podľa jeho priateľov z čias komunizmu dokonca v Moskve dohodol, že komunistické kádre tej doby ostanú vo funkciách a nestratia vplyv. Tieto informácie sa šírili po internete.

Tak sa veci majú. Samozrejme treba mať ľudskú úctu k smrti prvého českého prezidenta. Určite sa pričinil o niektoré zmeny. Ako chartista sa zameriaval na ľudské a občianske práva. Ako sa však už povedalo, nerobil to zadarmo. Západ sa mu odvďačil poriadnou kôpkou dolárov.

Falošná mytológizácia

            Vyzdvihovanie Havla do nebies dosiahlo až neznesiteľnú úroveň. Jeho obdivovatelia chcú z neho urobiť dokonca svätca. Prirovnali ho k pápežovi Jánovi Pavlovi II. a matke Tereze!!! Falošným mytologizovaním nám pripomínajú minulé časy. Druhý svätý Václav v  marci 2006 však pre denník Mladá fronta dnes porovnal rodinu s teľatníkom. Havel takto privítal zavedenie homosexuálnych „manželstiev“ vo svojej krajine. Naopak súčasný prezident V. Klaus označil zavedenie registrovaného partnerstva za „falošne chápaný liberalizmus“ a odmietol „privilégiá pre homosexuálne páry“. Václav Havel nazval „absurdnou a materialistickou ideológiou“ uprednostňovanie klasickej rodiny. Rodina sa podľa jeho vyjadrenia takto chápe ako „istý druh teľatníka v ktorom sú býky privádzaní ku kravám, aby plodili teľatá“.

Rozlúčka s Václavom Havlom nám starším pripomínala časy, keď sme sa lúčili so Stalinom a Gottwaldom. Možno niektorí Havlovi obdivovatelia chceli, aby sme sa s ním rovnako srdcervúco rozlúčili ako v minulých dňoch v Severnej Kórei so svojím diktátorom. Tam si namýšľali, že ho organizovaným nárekom vzkriesia.

Havlovi patrí vďaka, že prispel k zániku totalitného režimu, ktorý formoval nové generácie bez úcty k rodičom, učiteľom, ku kňazom a každej autorite. Platilo boľševické vsjo rovno. Zmeny, ktoré sa uviedli do života divadelným scenárom z konca roka 1989, nám umožnili krátky návrat k lepším tradíciám slovenského národa. No Václav Havel má veľkú zásluhu, že sa otvorili široké vráta prenikaniu západných politických a „kultúrnych“ vplyvov, ktoré nahrádzajú predošlé drsné diktatúry. Šíria a vštepujú do nás v podstate celkom podobné chápanie života, jeho zmyslu a jeho stupnice hodnôt.

            Nakoniec o mŕtvom už len dobre. Nech je mu zem česká ľahká!

Ján SMOLEC, Foto: internet