KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Uplynulých dvadsať rokov bol hlavný ekonomicko-politický mainstream jasne zadefinovaný. Minimálny štát, minimálne regulácia všetkých odvetví národného hospodárstva, osobitne bankovníctva, prudké znižovanie daní a odvodov, flexibilita trhu práce a podobne. Dnes žneme plody tejto dlhodobo skazonosnej politiky.
V skutočnosti zásadná príčina problémov eurozóny tkvie v absurdnom nastavení bankového sektora. Banky sú extrémne prepákované, asi 26-krát, čo znamená, že ich základné imanie, resp. ich vlastné zdroje tvoria sotva jednu dvadsaťšestinu (teda len asi 4 percentá) ich úverovej angažovanosti. Tento systém je potom veľmi krehký a nestabilný. Na druhej strane veľkosť európskych bánk je taká obrovská, že ich prípadný kolaps by znamenal doslova ekonomický Armageddon. A práve preto je tu už dlhé desaťročia akási tichá koalícia medzi bankármi a politikmi, obe skupiny majú totiž spoločný záujem. To posledné, čo si prajú, je masívny run (panické výbery hotovosti) v bankách. Problémy sa tak len prehlbujú a namiesto bolestivého, ale nevyhnutného systémového riešenia sme dnes svedkami len hasenia symptómov.
Aby sme vysvetlili, o čo ide, tak musíme uviesť na pravú mieru niekoľko lživých tvrdení. Problém Európy nie je primárne v rozšafnom deficitnom hospodárení nezodpovedných vlád. To možno do istej miery platí v prípade Grécka, v žiadnom prípade to však neplatí, čo sa týka Španielska, Írska či Talianska. Tieto krajiny majú primárne deficity vyrovnané (znamená to, že míňajú práve toľko alebo ešte menej, ako vyberú na daniach a clách) a ak by nemuseli splácať úvery, nemali by problém. Problém vzniká práve vtedy, ak chcú umiestniť štátne dlhopisy na kapitálových trhoch, pretože panika na nich vyhnala úrokové miery do absurdných výšok (až nad 6 percent) .
A tu sa dostávame k príčinám našej dnešnej krízy. Jediný spôsob, ako ju riešiť podľa neoliberálnych konceptov, je škrtať, škrtať a znova škrtať. Táto terapia už prináša jasné skazonosné následky. Európa sa aj vďaka škrteniu verejných výdavkov prepadá do recesie, preto majú štáty nižšie príjmy. Takáto politika vedie k ďalším škrtom, k obmedzovaniu spotreby, čo potom vyústi k ešte vyššiemu ekonomickému prepadu. Špirála poklesu je nezastaviteľná, ekonomika Európy sa pomaly, ale iste dostáva do recesie a tá už v niektorých krajinách (Grécko) prechádza do hlbokej ekonomickej depresie. A práve tu by sme si mali položiť otázku, komu to vyhovuje a prečo sú stovky miliónov Európanov ohrozené chudobou a prudkým poklesom životnej úrovne? Odpoveď je jednoduchá . Aby akcionári bánk mali garantované svoje tučné a bezpečné zisky.
Samozrejme, nič nie je také jednoduché. V dnešnom extrémne poprepájanom a globalizovanom svete by bolo veľmi riskantné vystaviť účet bankám a nechať ich padnúť. Ich vplyv na reálnu ekonomiku je kľúčový a jediný štát, ktorý si dovolil ignorovať záujmy bánk, bol Island. Tento štát si prešiel revolúciou, u nás veľmi dobre mediálne utajenou („zlé“ príklady môžu nebezpečne inšpirovať aj ďalších), v ktorej občania jasne povedali, že oni – teda štát – nebudú garantovať zisky akcionárov bánk (predovšetkým anglických a holandských). Samozrejme, reakcia bola krajne negatívna, ale Islanďania na to, na rozdiel od Írov, jednoducho našli guráž. Naopak, záchrana írskeho bankového sektora si vyžiadala extrémny 36-percentný deficit HDP na sanáciu bánk. Pomaly sa dostávame do stavu, keď si čoraz viac voličov aj politikov uvedomuje, že účet za zvládnutie krízy sa vystavuje veľmi nespravodlivo a treba s tým niečo urobiť. Preto nie je náhoda, že vo francúzskych prezidentských voľbách vyhral kandidát socialistov François Holland, iste nie je náhoda ani to, že pôvodne veľmi okrajová „radikálne ľavicová“ Syriza v Grécku dnes ašpiruje na volebné víťazstvo. Ľudia si povedali dosť, nie je možné, aby sme donekonečna platili za chyby iných, nadišiel čas vystaviť účet tým, ktorí to všetko spôsobili.