Nenechajme Jasenovčanov osamotených v úcte k slávnemu rodákovi

Na jar v roku 2023 v Jasenovej pripravili reprezentačné oslavy deväťdesiateho piateho výročia úmrtia spisovateľa Martina Kukučína a vlani si pripomenuli sté výročie výstupu Kukučína na Veľký Choč. Starostke Paulíne Škradovej sa podarilo zapojiť do akcie viaceré organizácie, dediny aj mestá. Z jej iniciatívy Matica slovenská v Martine pripravila podklady na vydanie pamätnej pohľadnice na počesť stého výročia Kukučínovho výstupu na Choč. Spolok Slovákov v Poľsku dal pohľadnice tlačiť na vlastné náklady.  Pri tohtoročnom pamätnom výstupe 29. septembra 2024 ich rozdávali účastníkom na Choči zadarmo...

Kukučínovské podujatia organizovala Jasenová aj v minulosti, najmä ochotnícke divadelné predstavenia na motívy poviedok ich slávneho rodáka. Druhé najväčšie slávnosti Martina Kukučína na Slovensku od čias privezenia ostatkov spisovateľa z Chorvátska na Slovensko a od ich uloženia biskupom Mariánom Blahom na Národnom cintoríne v Martine sa konali v máji 1980. Vtedy Jasenová, Dolný Kubín, Martin a viaceré slovenské mestá aj inštitúcie po tri dni pripravili veľa programov pri príležitosti stodvadsiateho výročia narodenia Mateja Bencúra. Dovtedy dobrovoľníci z Jasenovej splanírovali priestor nad obcou na horskom priechode z Liptova na Oravu, vedľa štátnej cesty z Ružomberka do Dolného Kubína, aby tam pripravili miesto na sochu Martina Kukučína. Na tom mieste 18. mája 1980 predseda slovenskej vlády Peter Colotka odhalil prvú slovenskú sochu Martina Kukučína. Vytvoril ju sochár Ján Kulich, vymenovaný čoskoro po udalosti za národného umelca. Socha stála na vhodnom mieste s krásnym prírodným výhľadom, kde stovky cestujúcich denne obdivovali Kukučína a pripomínali si jeho diela. Sediaci Kukučín s klobúkom v rukách  medzi kolenami zadumane hľadel na majestátny Choč.  Žiaľ, bronzové dielo tam nemohlo ostať, lebo na jeho kov si robili zálusk vandali. A tak Jasenová radšej presťahovala sochu na chránenejšie miesto dolu do dediny k rodnému domu Mateja Bencúra, blízko evanjelického kostola.

■ SOCHA ZO ZÁMORIA

To však nebola prvá socha Martina Kukučína, ale iba prvá slovenská. Oveľa prv vytvorili inú vzácnejšiu sochu veľkého Jasenovčana za Atlantickým oceánom. Čuduj sa svete, prvá socha zakladateľa slovenskej realistickej prózy a jedného z najčítanejších slovenských spisovateľov nevznikla na Slovensku ani ju nevytvoril slovenský sochár! Vymodeloval ju svetoznámy umelec Ivan Meštrović na univerzite Notre Dame v USA. Objednávku neprijal z túžby za honorárom, ale z lásky k Slovákom a z úcty ku Kukučínovi. O sochu ho požiadali z Južnej Ameriky, lebo plastickú podobizeň Mateja Bencúra v nadživotnej veľkosti chceli postaviť v najjužnejšom cípe juhoamerického kontinentu v meste Punta Arenas, kde doktor Bencúr roky žil a kde bol vážený ako vynikajúci lekár a ľudomil. Žiaľ, to sa pre politické a byrokratické príčiny nepodarilo. Postaviť sochu cudzinca na území cudzieho štátu totiž nie je jednoduché. Čiľania museli na to prijať nové predpisy a zákony. Schvaľovali ich mesiace, ba roky, na úradoch aj v čilskom parlamente. Podpisom ich potvrdil aj sám čilský prezident Arturo Alessandri Palma. Lenže do nového zákona dali Čiľania nesprávnu formuláciu, že na sochu sa skladali čilské organizácie, čo nebola pravda. Na zaplatenie sochára sa skladali emigrovaní Slováci po celom svete s výnimkou Slovákov doma pod Tatrami. Ak to teda mala byť socha zaplatená Slovákmi, bolo potrebné, aby o jej postavenie v cudzom štáte požiadala československá vláda. No tá to nikdy neurobila. Musela by uznať zásluhy slovenských emigrantov, ktorých úradne vyhlasovala za politických nepriateľov komunistického zriadenia a vydedencov z domoviny. Sochu ignorovala a rovnako aj jej zahraničné trojnásobné odhaľovania. Tým spôsobila, že zo slovenskej iniciatívy sa stala americká, ba vlastne medzinárodná. A slávne dielo sa do Čile nikdy nedostalo…

■ OSUDY ODLIATKOV

Aj keď socha vznikla v Severnej Amerike, odliali ju z bronzu v južnej časti kontinentu  ‒ v Argentíne, v troch odliatkoch. Prvý šiel do Kanady najmä za peniaze kanadského uránového kráľa Štefana Boleslava Romana. Túto sochu odhalili pred vyše pol storočím 2. septembra 1973 v Slovenskom katolíckom a kultúrnom stredisku v meste Galt-Cambridge. Keď stredisko predali, sochu presťahovali pred slovenský Kostol sv. Cyrila a Metoda do mesta Mississauga neďaleko Toronta. O postavenie tohto kostola sa s veľkým nasadením zdravia i života postaral hubovský rodák z Liptova Vincent Dančo. V Mississauga sa socha nachádza dodnes, no zatiaľ si ju nijaká slovenská vláda ani naši prezidenti, ba možno ani nijaká inštitúcia zo Slovenska, neuctili. A to ani v čase, keď mala táto kanadská socha päťdesiate výročie odhalenia a keď šla okolo slovenská prezidentka…

■ EMIGRANTSKÉ INICIATÍVY

Okrem „kanadskej sochy“ odliali v Južnej Amerike za peniaze Američanov Rudinských ešte dve ďalšie kópie, ktoré však na južnom kontinente natrvalo neostali, aj keď portrétna plastika bola pôvodne určená práve pre Južnú Ameriku. Manželia Rudinskí z USA požiadali o sochu ešte pred kanadským exponovaním. Nechceli ju poslať kamsi k Antarktíde do Čile, ale na Slovensko. Lenže ideologickí strážcovia česko-slovenskej politiky prijatie sochy blokovali, keďže vznikla z iniciatívy slovenských a chorvátskych emigrantov, s ktorými naša vláda odmietala komunikovať. Preto manželia Rudinskí vybavili významnému umeleckému artefaktu miesto v USA pred knižnicou Oregonskej štátnej univerzity. To je unikátna historická udalosť, o akej sa na Slovensku nikomu ani nesnívalo. Táto druhá socha mala polstoročné jubileum odhalenia vlani v novembri. A tak ďalší náš bronzový Kukučín stojí už päťdesiat rokov v štáte a na kontinente, kde nikdy v živote nebol. Ale nie je tam nechcene ‒ prijali ho s veľkou úctou! Chceli a chcú ho tam mať ako výborného spisovateľa, lekára, humanistu a emigranta. Vybrali mu dôstojné miesto, aké na Slovensku nemá socha nijakého amerického spisovateľa ani lekára. Oregonská univerzita i umelci v meste Corvallis prijali sochu s nadšením a urobili jej aj propagáciu. Dôstojnú a pritom prezieravo decentnú, aby ňou nedráždili českých ani slovenských neústupných komunistických štátnych úradníkov, aby sa ani v budúcnosti nepostavili proti prijatiu tretieho odliatku do Kukučínovej vlasti. Američanka Norma Leigh Rudinská pripravila pred polstoročím dôstojný americký program, ktorý uviedli pri soche v čase odhalenia, celý po anglicky. Preložila viaceré poviedky M. Kukučína do angličtiny a spolu s univerzitným divadelným krúžkom nacvičila z toho podkladu kukučínovské literárne pásmo. Neskôr organizovala pri soche aj svoje vyučovacie hodiny a vodila k soche univerzitných hostí.

■ POKOJNÁ KOMPOZÍCIA…

Američanke Norme Leigh Rudinskej a jej manželovi Júliusovi Rudinskému pomáhal pri propagácii sochy profesor Oregonskej štátnej  univerzity Mark Ritter Sponenburg (1918 – 2012). Sám bol sochár, zberateľ umeleckých diel, znalec Meštrovićovej tvorby, autor odborných sochárskych štúdií a člen mnohých medzinárodných umeleckých spoločností. Dielo veľmi obdivoval a chcel o ňom napísať knihu. Vieme však, že sa mu ťažko zisťovali informácie o spôsobe odlievania diela v ďalekej Argentíne. O soche  M. Kukučína sa vyjadril: „V porovnaní s inými Meštrovićovými dielami, z ktorých mnohé sú dosť dramatické, toto je kompozícia veľmi tichá, a preto ťažká.“ (Citát pochádza z osobného fondu Normy Leigh Rudinskej, ktorý darovala pred štyridsiatimi rokmi do Archívu Matice slovenskej.) Významný predstaviteľ slovenského povojnového exilu Štefan Polakovič ‒ filozof, vedec a profesor, ktorý žil ako emigrant v Južnej Amerike, kde sa postaral, aby boli odliate tieto tri sochy M. Kukučína, ba potom vybavoval aj ich rozposlanie do sveta ‒ potešil sa, keď uvidel druhý odliatok sochy na fotografii, ktorú mu poslali manželia Rudinskí z USA z mesta Corvallis. Profesor Polakovič im napísal: „Dlho som sa na ňu pozeral: nemohol som sa od nej odtrhnúť. Toľko krásy je v nej a jej okolí. Krajšie miesto nemôže mať ani na Slovensku.“

■ SMUTNÉ KONTRASTY

Na prijatie a odhalenie tretieho odliatku na Slovensku sme museli čakať ešte celé desaťročie. Bolo komplikované, no napokon sa vytrvalej vdove Rudinskej podarilo vybaviť všetko, aj keď za cenu vysokých strát a za veľmi dlhý čas. Štyridsiate výročie odhalenia tretieho odliatku sochy v Bratislave sme mali osláviť v máji minulého roka, ale nezaregistrovala som nijaké podujatie ani publikačnú aktivitu. Ktovie, či si na Meštrovićovu sochu niekto spomenie aspoň pri jubileu úmrtia Kukučína alebo pri polstoročnici odhalenia pomníka, alebo pri jubileách sochára Ivana Meštrovića. Zatiaľ len bratislavskí rodoľubi a dobrovoľníci občas zanesú ku Kukučínovej soche do Medickej záhrady kvety, lebo si všimli, že susedná socha Šándora Petöfiho býva obložená mohutnými vencami i početnými kyticami, kým okolo Kukučínovej je prázdno. Smutný kontrast. Veď takou vzácnou medzinárodnou sochou, odhalenou na troch kontinentoch sveta a modelovanou umelcom, ktorý je medzinárodne vysoko oceňovaný, od ktorého nemáme v republike žiadne iné dielo, sa nemôže pochváliť žiaden slovenský ani maďarský spisovateľ v dejinách. A už vôbec nie pomaďarčený romantik Alexander Petrovič, narodený zo slovenskej matky pochádzajúcej z Turca.

Text a foto: Mária RAPOŠOVÁ