Americkí Slováci boli tribúni národnej samostatnosti
Je nesporné, že štúrovské Memorandum vo Viedni z roku 1849 o požiadavke na „ústavnoprávne osamostatnenie“ Slovenska, matičné Memorandum z roku 1861 s požiadavkou na „Okolie“ inšpirovali viac rozhodujúcich aktivít slobodného slovenského exilu v jeho zápasoch o „samosprávu a voľnosť sebaurčenia“ slovenského národa ešte pred začiatkom prvej svetovej vojny 1914.
Nesporná je aj skutočnosť, že pokútna účelová misia grófa Michala Károlyiho z uhorského parlamentu do USA (1914), aby presvedčili Ameriku, že v Uhorsku nenastane nijaká zmena a ani voči Slovákom sa nezmenia pomery, vyvolala vlnu protestov amerických Slovákov, najmä Slovenskej ligy v Amerike (SLA)) od roku 1907 s jej špeciálnym programom pomoci Slovákom v ujarmenej situácii v Rakúsko-Uhorsku. A to bolo takmer v podvečer sarajevského atentátu a začiatku prvej svetovej vojny.
ZA OSLOBODENIE SLOVENSKA
Slovenská liga v Amerike okamžite reagovala Memorandom (1914), aby upriamila pozornosť všetkých parlamentov civilizovaného sveta na postavenie Slovákov v ríši a deklarovala snahu nájsť v nich podporu pre oslobodzovacie aktivity už krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny. Memorandum reagovalo aj na program Slovenskej národnej strany (marec – máj 1914) v Turčianskom Svätom Martine a na jej požiadavky na novelizáciu národnostného zákona, ako i na zlé postavenie Slovákov a menšín v celej monarchii.
„My sa nemôžeme obzerať na príliš mierny program Slovenskej národnej strany na Slovensku. Tí žijú v iných (podmienkach), kde zaspievať si pri poháriku je vlastizradným prečinom. Načo však sme my tu v Amerike?“reagovala SLA už 1. apríla 1914. Obšírne opísali prenasledovanie Slovákov, likvidáciu slovenských gymnázií, Matice slovenskej (1875), vysťahovalectvo na Dolnú zem, absenciu slovenských škôl, kultúry, národného života. V mene deklarácie a slobody žiadajú odstrániť krivdy, aby bol národ „považovaný za rovnoprávneho činiteľa medzi ostatnými národmi, mal úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na poli politickom, ako i kultúrnom a hospodárskom“.
Pod rozsiahlym vysvetľovacím textom (12. str.) sú podpisy predstaviteľov SLA, jej viacerých členov, novín, časopisov, spolkov, desiatky rímskokatolíckych a protestantských slovenských kňazov, úctyhodný prejav národnej ekumény. Skutočnosť, že americký prezident prijal vľúdne a priateľsky ligársku delegáciu, im vliala nádej, že sa Amerika oboznámi s postavením Slovákov v monarchii, podporí právo na ich sebaurčenie až po samostatnosť. Americkí Slováci tak okamžite po vypuknutí prvej svetovej vojny prevzali na seba úlohu tribúna za slovenské národné osamostatnenie a skončenie akýchkoľvek zväzkov s Maďarmi.
V decembri 1914 predseda SLA A. Mamatey oznámil Kongresovému výboru Česko-Slovenských kolónií v Paríži aktuálne ligárske stanovisko, že „žiadajú samosprávu pre Slovensko, a nie ako osobitný samostatný celok, ale ako zvláštny administratívno-politický celok bez ohľadu na to, k akému väčšiemu štátnemu útvaru on ako spolupatriaca časť pridelený bude pri zelenom stole diplomatov“. Čo, pravda, značnú časť ligárov prekvapilo a zaskočilo. Vojnové, diplomatické, dobové pomery však vykazovali viacero nepredvídaných zmien v túžbach amerických Slovákov i Slovákov, ktorí sa ocitli na bojiskách v česko-slovenských légiách v Európe i v Rusku.
NÁZOROVÉ ROVINY
Oslobodzovací zápas Slovákov sprevádzali doma i v zámorí viaceré predstavy budúceho usporiadania Slovenska. Jednotnosť sa prejavila najmä v odtrhnutí sa od Maďarska. Na pozadí aktuálnych, niekedy až vášnivých kombinácií jedni uvažovali o spojení s Čechmi, ďalší s Rusmi, iní dokonca s Poliakmi. Súčasne museli čeliť v oslobodzovacích akciách živelnej nemeckej propagande, ako i germánofilským a hungarofilským slovenským vrstvám v USA. Aby toho bolo viac, nemecká vláda dôrazne žiadala Ameriku „nevyrábať a nepredávať pušný prach, šrapnele a iné náboje do európskych a vo vojne sa angažovaných štátov a do Japonska“. Propagandu rázne odsúdila aj Slovenská Jednota, a to s nezmieriteľnou odvahou a výzvou na Ameriku podporovať a neustúpiť pred nemeckým vtieravým apelom a jeho zákernosťou.
K americkým Slovákom sa už v roku 1914 na druhej strane sveta pridali Slováci v Rusku. Od roku 1899 sa tu usadil aj drotár z Veľkého Rovného, inakšie aj odchovanec slávneho trenčianskeho „drotárskeho pluku“ Jozef Džavík. Tu ho spolu s ďalšími Slovákmi a Čechmi zastihla prvá svetová vojna v Petrohrade, partnerskom centre Moskvy, kde sa sústredili českí a slovenskí dobrovoľníci. J. Džavík sa vďaka svojej národnej aktivite stal predsedom Revolučného výboru Slovákov v Petrohrade, kde sa neskôr stretol nielen s M. R. Štefánikom, ale i s ďalšími predstaviteľmi I. správy Zväzu česko-slovenských spolkov od roku 1915.
J. Džavík spomína: „Pri vykonaní mi osudom zverenej úlohy, popri všetkej začiatočnej objektívnosti Čechov, začal som bádať a chápať ich náklonnosť v úmysle o predprávach. Na vianočné sviatky v roku 1914 usporiadala Česko-Slovenská kolónia v Petrohrade stromčekovú slávnosť v prospech Českej dobrovoľníckej družiny. Pri tejto zábavnej slávnosti nacvičili sme a nahrali sme (ja osobne) so slovenskými drotárskymi chlapcami vianočnú pastiersku hru Bača... Po skončení hry nestačil som prijímať blahoželania. Medziinými mi jeden pán inžinier Čech, stískajúc ruku, hovorí: ‚Tak, tatínku, hezky vám to dopadlo. My vás po válce počeštíme a bude to naozaj dobré...‘“ Na to J. Džavík o. i. reagoval, že my ideme síce spoločne, ale za jedným cieľom – samostatnosť, a nie počeštenie Slovákov... „Hlavne táto okolnosť ma, okrem iného, priviedla na myšlienku urobiť hneď akési opatrenia v prospech záujmov slovenského národa. ... Na základe tejto mojej intervencie sa vypracovalo prehlásenie Správy Zväzu Česko-slovenských spolkov č. 165 z 2. 5. 1915, kde sa hovorí o budúcej samospráve a autonómii Slovenska. Táto dohoda sa volá tiež Petrohradská dohoda. Na môj zákrok bola na tento účel pripravená rezolúcia, kde zo zvláštnej schôdzke petrohradských Slovákov bolo tiež vyslovené pripojenie Slovenska k budúcej Česko-Slovenskej republike ako autonómnej časti... Že prvú iniciatívu otázky samosprávy Slovenska v dobe I. svetovej vojny v rámci Česko-Slovenského štátu nastolil a forsíroval bývalý rovniansky drotár, na tom význam vecí nemá čo trpieť...“, doplnil.
NA TÉMU SAMOSPRÁVY
Slovensko-ruská verzia budúceho usporiadania Slovenska dokladá nielen stanoviská petrohradských, ale i moskovských Slovákov, sústredených najmä do Slovensko-ruského spolku Ľudovíta Štúra, ktorý už spočiatku ostro odmietal rastúci „čechoslovakizmus“ českých organizácií v Rusku.
Moskovskí Slováci stáli jednak na stanovisku značnej časti Slovákov v Amerike ‒ robiť čo najviac pre osamostatnenie Slovenska a rozklad česko-slovenského spojenia, a ak by to vyžadovali pomery, boli za pripojenie Slovenska k Rusku. To akiste vyvolalo sériu otázok v Rusku i v Amerike, preto sa Zväz Česko-Slovenských spolkov v Rusku rozhodol do 20. mája 1915 vydať k situácii svoje prehlásenie spresňujúce, že Česi a Slováci sú jeden národ síce so spoločnou kultúrnosťou a minulosťou, ale s dvoma odlišnými jazykmi, kde o. i. píšu: „Považujeme za samozrejmú zásadu, že v budúcom kráľovstve Česko-slovenskom vedľa hlavného snemu pre spoločné veci zriadený bude i zvláštny krajinský snem pre zvláštne záležitosti Slovenska, že Slovensko v politickom i jazykovom ohľade má byť samosprávne. Politická a jazyková samostatnosť Slovenska nech je zaručená základnými zákonmi budúceho kráľovstva.“
Vyhlásenie sa odvoláva o. i. na Veľkú Moravu, rok 1848, zjednocovanie Srbov, Chorvátov, Slovincov, česko-slovenskú jednotu, podávanie rúk, ako i prehlásenie, že je mnoho Slovákov ‒ národovcov, ktorí túžia po vysvetlenom riešení nastolenej štátoprávnej česko-slovenskej otázky už v roku 1914.
Tento názor podporoval nielen M. R. Štefánik, ale i predstavitelia SLA Gustáv Košík, ktorí prišli do Ruska v júni 1915, čo však prekážalo radikálnemu krídlu SLA pracujúcemu aj s úplnou samostatnosťou Slovenska a slovenského národa.
Ďalší vývoj už zaznamenáva Clevelandská dohoda v roku 1915.
V roku 1914 a na začiatku roka 1915 – teda k času pred sto rokmi – patria aj prvé verejné oslobodzovacie aktivity Slovákov v Amerike i Rusku za oslobodzovanie Slovákov v Uhorsku. Všetkým, ktorí podstúpili útrapy, obety a obete za nás, patrí aj po sto rokoch naše uznanie a vďaka.
Stanislav BAJANÍK ‒ Foto: archív autora