Postavenie obyvateľov starého kontinentu smeruje k výbuchu mladej nespokojnosti
Obchádza Európu strašidlo možnej revolúcie? – 2. časť
Viliam JABLONICKÝ – Karikatúra: Andrej MIŠANEK
Ako prvý vlani začiatkom novembra Hamburger Abendblatt zverejnil mimoriadnu správu, že všeobecne známy a nepochybne dobre informovaný bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt sa obáva násilného vystúpenia v Európe! Jeden z najúspešnejších moderných nemeckých kancelárov, orientáciou sociálny demokrat, túto obavu vyslovil na pozadí dlhovej krízy a hlbokých politických a hospodárskych premien vo svete a doslova varoval: „Sme v predvečer možnej revolúcie v Európe.“ V minulom čísle SNN sme uverejnili prvú časť esejistického zamyslenia sa nad možným vývojom v Európe. Aktuálne sa začali imigranti vo Švédsku búriť. Svoj názor vyjadrili vážnymi pouličnými bitkami či nepokojmi.
Dosah súčasných politických, sociálnych či ekonomických praktík môžeme vidieť aj na faktoch o kvalite života z výskumu očakávaných vyhliadok o budúcnosti v Európe na rozsiahlych vzorkách obyvateľstva až v 34 krajinách. Najnegatívnejšie očakávania mali, dosť pochopiteľne, Gréci, ale potom už nasledovali Slováci! To je veľký paradox a zmena oproti predchádzajúcim, priveľmi optimistickým očakávaniam s našou účasťou v Európskej únii, keď sme naopak v štatistikách dosť bezstarostne figurovali na jednom z prvých miest...
■ KVALITA ŽIVOTA
Od roku 2007 Slovensko zaznamenalo najväčší prepad v pocite spokojnosti so životom, a to hneď po Grécku a Malte! Podľa Andreja Králika zo Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku: „Sme veľmi nespokojní so zdravotníctvom, so vzdelávaním a s dôchodkovým systémom. Máme veľmi nízku dôveru k verejným inštitúciám. Pokiaľ ide o sociálne napätie, najviac Slováci vnímajú napätie medzi bohatými a chudobnými a medzi národnosťami, respektíve etnickými skupinami.“
Vo Veľkej Británii a Švédsku spokojnosť so životom s pribúdajúcim vekom narastá, na Slovensku je to naopak. Prekvapujúco vyznieva, že s Grékmi a Bulharmi odpracujeme týždenne najviac hodín! Krízová ekonomicko-sociálna realita odráža aj celkovú úroveň poklesu optimizmu a pocitu šťastia za posledné roky v Európe až o pätinu. Výnimkou sú severské krajiny – v Dánsku, vo Fínsku a v Švédsku podľa prieskumu je až 80 percent optimistov. U nás: „v dôsledku krízy môžu byť zraniteľní aj ľudia, ktorí majú na prvý pohľad dobré vyhliadky, no v dôsledku straty zamestnania, nárastu dlhov či neistého bývania môžu čeliť problémom“. Andrej Králik navrhuje vyzdvihnúť úlohu rodiny, poslancom a zamestnávateľom „zakotviť väčšiu flexibilitu pracovného času, zlepšenie dostupnosti predškolských zariadení tak, aby sa lepšie dali zladiť rodinné a pracovné povinnosti“.
Na pozadí tohto stavu sa nemožno čudovať niektorým pesimistickým záverom. V Neue Zürcher Zeitung am Sonntag publicista Beat Kappeler vyslovoval vlani koncom roka varovania aj pre civilizované štáty. Písal o starom, zadlženom, demograficky málo výkonnom a politicky takmer zmätenom Západe, ktorý sa rúca nielen hospodársky, ale aj morálne. Niall Fergusson v spomínanom titule The Great Degeneration upozorňuje zas na možný pád predtým osvedčených inštitúcií v spoločnosti, za nimi nasleduje nielen hospodársky zosuv, ale aj možné obrovské spoločenské strety, sociálne boje, chudoba, dokonca aj možný nástup fašizmu. Ak sa nenájdu vhodné prostriedky, Európa od toho nemusí byť ani veľmi ďaleko.
■ OPTIMISTICKEJŠÍ POHĽAD
Wolfgang Schäuble to vidí trochu inak a optimistickejšie ako Schmidt, Kappeller či Fergusson – cez celosvetové zmeny a význam eura v globalizovanom hospodárstve. Podľa Die Weltu: „Ak by sme nemali európsku menu, museli by sme ju nájsť.“ Európa je stále najväčším hospodárskym regiónom sveta a euro je svetovo dôležitá mena. Musíme sa však usilovať udržať sa stále medzi celosvetovo konkurencieschopnými. Schäuble poukázal, že náklady na mzdy v ďalších európskych krajinách stúpli oveľa viac ako v Nemecku, zrejme aj v nepomere k výkonnosti a produktivite práce, a tým sa k nemu priblížili... Majú sa však vraj „polepšiť“, odkázal, alebo iba vyjadril optimistickejšiu víziu budúcnosti. Považoval by za nesprávne, ak by Nemecko obmedzovalo svoje kroky v produktivite práce a exporte. Dynamika rastu aj bez toho v Európe poklesla, mala by však mať nižšiu tendenciu ako v predchádzajúcich rokoch alebo v ďalších regiónoch sveta. Varoval, že by spoločnosti, ale zrejme aj štáty, mohli rýchlo prepadnúť panike, ak by nevideli perspektívu do budúcnosti.
■ SEVERNÉ A JUŽNÉ EURO?
Do nejednoduchej a antikrízovej diskusie v Nemecku a Európe však výrazne zasahujú ďalšie zoskupenia, ktoré sa pokúšajú o alternatívne scenáre budúceho politického vývoja. V Nemecku napríklad Frei Wähler (Slobodní voliči), ktorí prvýkrát získali v posledných voľbách pozície v bavorskom parlamente a vytvorili dokonca početné celonemecké združenie vedcov, politikov a angažovaných občanov Wahlalternative 2013 (Volebnú alternatívu 2013). Nechcú vytvoriť žiadnu stranu, ale chcú byť zastúpení vecnou argumentáciou v nemeckom parlamente proti všetkým tam vládnym a opozičným stranám. Poukazujú na mediálnu neobjektivitu voči nim. Možno preto, že sú kritickí nielen voči euru, eurovalu, ale aj prehlbovaniu integrácie Európy na nejaký Spolkový štát Európa. Jeden z ich hovorcov je profesor hospodárstva Bernd Lucke na univerzite v Hamburgu, ktorý bol tiež iniciátorom Výzvy vyše 300 ekonomických vedcov proti bankovému financovaniu a bankovej regulácii európskych štátov. Podľa nich ani dnešná nemecká opozícia nie je skutočnou alternatívou v Bundestagu a nielenže si neuvedomuje, ale ani nepripravuje riešenia voči tomu, čo si Volebná alternatíva 2013 dala už do prvej vety a z toho vychádzajúcich opatrení, podľa ktorých: „Spolková republika Nemecko je v najťažšej kríze vo svojich dejinách,“ na čom sa práve nevhodným spôsobom malo podieľať nielen euro, ale aj neprimeraný (politický) tlak naň a vytváranie jeho konkurencieschopnosti za každú cenu. „Celé štáty postavilo na okraj platobnej neschopnosti. Štruktúrne reformy sa stali neprechodné alebo uvrhli jednoduché obyvateľstvo do biedy.“ Odmietajú riešenia, aby Nemecko platilo dlhy za všetkých, garantovali sa dlhy všetkých štátov, zachraňovali cudzie banky a poskytovali Európskej centrálnej banke bezhraničné kredity, z ktorých možno až stovky miliárd eur sa už nikdy nemusia navrátiť...
Vo volebných cieľoch Wahlalternative 2013 sa objavuje podmienka, že Nemecko nebude v súlade s Maastrichtskou zmluvou platiť dlhy cudzích štátov a dokonca, že sa vzdá euromeny! Každý štát bude môcť z euromeny vystúpiť! Namiesto toho navrhujú Nord a Süd euro – Severné a Južné Euro alebo paralelné meny.
Ak sú niektoré predstavy pre niekoho neskutočné či z ríše snov, Slovensko sa aj nimi musí zaoberať s plnou vážnosťou už aj preto, že je na Nemecko a EÚ hlboko naviazané a musí premýšľať o všetkých možných, teda aj krízových scenároch vývoja Európy a sveta, aby na ne bolo včas reálne pripravené. Prirodzene to tak robia všetky najvyspelejšie a najúspešnejšie štáty sveta, medzi ktoré bez ohľadu na veľkosť chceme patriť.
V Nemecku dokonca nie sú ojedinelé vplyvné hlasy za návrat k marke, ako o nich písal napríklad Thomas Hoyer v kritickom článku Rückkehr zur D-Mark! Tento podnikateľ vychádzal zo základnej a nespochybniteľne de Gaullovej tézy o Európe vlastí, štátov a národov, teda že pokladom starej Európy je mnohostrannosť kultúr. Ale pokračoval už dnes v Nemecku veľmi diskutovanou a spornou tézou, že „spoločná mena je vzburou proti nemeckému štátu“.
■ OBRANA SUVERENITY
Profesor Albrecht Schachtschneider to vyjadril konštatovaním: „Obrana suverenity národných štátov je dnes poslaním, ktorých sa sloboda ľudí ako občanov nemôže vzdať.“ Viacerí globalisticky uvažujúci naši svetoobčania, neraz so silným mediálnym vplyvom, ale i niektorí politici túto tézu dnes nechcú brať u nás ako samozrejmosť. Otázka je potom – koho a aké záujmy reprezentujú.
Minule som bol takmer šokovaný, ako si takmer monopolný moderátor Hríb, ktorý si donedávna s pomocou nejakej lobby vytvoril súkromnú pobočku svojho privátneho časopisu Týždeň a svojich priateľov dokonca vo verejnoprávnej televízii RTVS, „moderujúc iba“ stretnutie záhadného slovensko-maďarského zmierenia v bratislavskom františkánskom kláštore, ktoré má navonok „zdanlivo ušľachtilý program,“ takzvane „neutrálne“ zobral na mušku pre neho ktovieprečo „nezmyselnú“ Trianonskú zmluvu, ktorá vraj mala uškodiť susedom...
Takéto jednostranné spochybnenie mierového usporiadania špeciálne strednej Európy, nepriamo aj nasledujúcou Parížskou a ďalšími zmluvami, nevyslovil priamo verejne, hlúpo a kryptorevizionisticky zo slovenskej strany doposiaľ nikto! Aj predseda rady RTVS Kollár dlhuje stále stanovisko televíznej rady na vysielania Maďarského magazínu s viacnásobným jednostranným obhajovaním najväčšieho maďarského revizionistu z nášho územia Jánosa Esterházyho.
Schachtschneider považuje suverenitu Nemecka za ústredný problém nielen integrácie Nemecka do Európskej únie, ale aj jeho postavenia medzi všetkými štátmi sveta. Tu sa dokonca odvoláva na Putinov koncept Ruska a sveta v premenách, ako ho zadefinoval ešte v predvolebnej prezidentskej agitácii v Moskovských novostiach 27. februára 2012. Ten upozorňoval, že početné ozbrojené konflikty, ktoré vypukli v poslednom čase, „porušujú stáročia posvätný princíp štátnej suverenity“, čím v medzinárodných vzťahoch vzniká morálno-právne vákuum. „Často sa hovorí, že ľudské práva majú prednosť pred štátnou suverenitou.“
Putin uznáva, že všetky zločiny proti ľudskosti sa majú posudzovať pred medzinárodnými súdmi. Ak sa však ľudské práva chránia iba z vonkajších podnetov selektívne a keď pri takejto obrane sú porušované iné ľudské práva, medzi nimi „ posvätné a najdôležitejšie právo na život“, potom to považuje za číru demagógiu. Tento rozšírený koncept suverenity pokladá za akceptovateľnejší aj nemecký právny teoretik.
■ KULTÚRA DIALÓGU
Racionálna Európa a svet chcú ísť však inými cestami – dôvery a spolupráce na mierovej báze, čo je zaiste tiež jednou z podmienok, ako sa dostať z tejto hlbokej ekonomicko-sociálnej a morálnej krízy. Zo stránok OSN sa napríklad od experta Alfera de Zayas dalo dočítať o výzve k štátom a občianskym spoločnostiam na mierové riešenie všetkých sporov, čo si naše médiá tiež akosi nevšimli. Angažuje sa za ochranu kultúry dialógu a odmietnutia zdôvodnení „logiky“ vojny. Upozorňoval, že „mier je tam, kde vládnu ľudské práva, právo vôbec a sociálna spravodlivosť“. Tam, kde vládne solidarita, netreba používať žiadne násilie – či vnútroštátne alebo medzinárodné. Občianske a národné spoločnosti, podľa tohto experta, majú všade požadovať mierové riešenia, aby sa mohli užívať celosvetovo ľudské práva spolu s bezpečnosťou pre ľudí, ich rozvojom v spravodlivosti a demokracii. Zrejme aj to malo byť cieľom udelenia Nobelovej ceny za mier pre Európsku úniu, hoci to vyvolalo dosť polemík, aby Európa sledovala túto civilizačnú líniu možno aj s pripomenutím, že predtým v nej neuveriteľne mnohokrát zlyhala so strašnými dôsledkami nielen pre starý kontinent, ale i celý svet.
■ AKTÍVNY POSTOJ
Pravdaže ani my nevystačíme s pasívnym pozeraním, ako všetky ťažké súčasné problémy rieši svet, Európa, EÚ alebo naši najbližší či vzdialenejší susedia. Musíme zapojiť všetky svoje intelektuálne a mravné sily, aby sme intenzívne, efektívne a rýchlo hľadali celospoločensky najlepšie riešenia aj v našom štáte. Prispieť k tomu môže i oveľa objektívnejšia, zásadnejšia a komplexnejšia reflexia v čase jeho dvadsaťročného jubilea tak v Slovenskom rozhlase, ako aj v Českej televízii, nevraviac o denníku, ktorý sa tvári ako najmienkotvornejší, a pritom v ňom nachádzame takmer výlučne historicky jednostranné interpretácie a nepochopenie historického a emancipačného vývoja a vzostupu Slovákov a občanov Slovenska minimálne od dvadsiateho storočia.
Nám však ide najmä o zaistenú budúcnosť, akceptovateľnú a primeranú civilizačne, kultúrne a sociálne pre všetkých, nielen pre dočasne ekonomicky a politicky privilegovaných, neraz zneužívajúcich svoje posty a degradujúcich najmä morálne celú spoločnosť a jej perspektívy. Nezaobíde sa bez triezveho a vecného hľadania nevyhnutných zmien a premien i reálnych alternatív v našom civilizačnom okruhu, ako sa to napríklad kriticky pokúšala aj spoločná medzinárodná konferencia v Prahe a Bratislave na pozadí brutálneho vývoja súčasného globálneho kapitalizmu, ktorá analyzovala predovšetkým paradoxy „nevyhnutných a nemožných systémových zmien“ (František Novosád) i viaceré rozpracované modely vecných riešení najmä závažných sociálnych problémov, ako to dokumentujú videozáznamy vystúpení na konferencii Sociálne zmeny a premeny civilizácie na futurologia.sk. Aj to je však iba závažnejší príspevok k stále ešte ojedinelým a vlastne takmer prvotným diskusiám u nás, ktoré budú mať, dúfajme, mnohých alternatívnych pokračovateľov, kým sa nájde reálny a hlboký spoločenský konsenzus podstatne zlepšenej spoločnosti.
Čítaj aj: www.snn.sk/index.php/esej/1638-obchadza-europu-strasidlo-moznej-revolucie--1-cast