KOMENTÁR
Roman MICHELKO
Luciu Žitňanskú sledujem už veľmi dlho. V politike začínala v tričku KDH ako štátna tajomníčka u Daniela Lipšica na ministerstve spravodlivosti. Prvý problém s morálnou integritou sa u nej prejavil v roku 2006, keď KDH odišlo pre výhradu vo svedomí z vlády. Odišli všetci ministri a štátni tajomníci – okrem Lucie Žitňanskej. Tá naopak dostala od Dzurindu ponuku stať sa ministerkou spravodlivosti, ktorú vďačne prijala.
Schytala za to síce zopár horkých slín od Lipšica, ale človek ochotný pôsobiť v SDKÚ musí mať onakvejší žalúdok, aby ho niečo také zasiahlo. Ako sa neskôr ukázalo, prestup sa jej oplatil, SDKÚ na ňu nezabudlo a dostala sa na zvoliteľné miesto . Neskôr po povestnej Dzurindovej bratislavskej masakre (keď zlikvidoval celú krajskú organizáciu vlastnej strany) sa dokonca stala krajskou šéfkou SDKÚ. Tým sa však jej politický postup nezastavil. Časom aj vďaka neustálemu boju s predsedom Najvyššieho súdu SR Štefanom Harabinom si (u časti modrej verejnosti) vytvorila povesť neohrozenej bojovníčky za „očistu a transparentnosť“ justície.
Skutočnosťou však je, že spôsob, akým chcela reformovať justíciu, takmer bez výnimky narážal na hranice ústavnosti, resp. ich veľmi často bezostyšne prekračoval. Napriek tomu dosiahla imidž relatívne čistej političky (aspoň v pomeroch SDKÚ, kde veľkú konkurenciu v tejto oblasti skutočne nemá), čo nakoniec rezultovalo až do získania postu podpredsedníčky strany a trojky na volebnej kandidátke. O tom, že jej pozícia je silná, svedčí aj to, že jej stolička sa nezatriasla ani po debakli v primátorských voľbách v Bratislave, kde ich top kandidátka ( Magda Vášáryová) hanebne prepadla. Naopak, spolu s Ivetou Radičovou verejnosti prezentovali to lepšie, čo v SDKÚ ešte ostalo. Dokonca v čase krízy okolo voľby generálneho prokurátora sa v kuloároch začalo špekulovať, že po prípadnej demisii Radičovej (ak by bol zvolený Trnka) by ju na poste premiérky mohla nahradiť práve Lucia Žitňanská. Zdalo by sa, že si tento svoj imidž udrží aspoň do volieb. Bohužiaľ, rozhodovanie o odvolaní predsedníčky Fondu národného majetku Anny Bubeníkovej bolo testom jej osobnej integrity, pred ktorým nemohla ujsť. Treba však jasne konštatovať, že v ňom neobstála. Som skutočne zvedavý, či ešte niekedy bude môcť vystupovať ako ikona čistoty, transparentnosti a slušnosti, keď svojím hlasovaním podržala jednu z hlavných aktérok spisu Gorila. Od tohto hlasovania všetky jej apely na slušnosť a transparentnosť budú vyznievať ako trápna karikatúra.
Na otázku, ako si po tom všetkom môže zachovať osobnú integritu, nepriamo odpovedal jej stranícky šéf Dzurinda, keď reagoval na otázku, ako je možné, že premiérka Radičová hlasovala proti vlastnej strane. Jeho odpoveď bola jasná – premiérka hlasovala inak ako ostatní ministri za SDKÚ preto, lebo z politiky odchádza. Lucia Žitňanská ostáva, preto hlasovala, ako hlasovala. Otázne je, či sa slovenskí voliči z toho poučia. Popretie osobnej integrity v politike nie je nič nové. Veľmi cynicky a pregnantne to svojho času vyjadril predseda ANO Pavol Rusko v kauze skupinka. Vtedy mal minister kultúry Rudolf Chmel problém (kvôli osobnej integrite) podporiť na vláde odvolanie šéfa Národného bezpečnostného úradu Jána Mojžiša. S „jemnocitom“ a cynizmom sebe vlastným mu vtedy odkázal, že ak je niekto ministrom a využíva pôžitky s tým súvisiace (ministerskú limuzínu, nadštandardný plat a možnosť spoluriadiť krajinu), prepych osobnej integrity si nemôže dovoliť. Z toho však plynie jedno veľmi jasné ponaučenie.
Vo všetkých predchádzajúcich a, nedajbože, aj budúcich vládach Mikuláša Dzurindu sa prepych osobnej integrity u ministrov netoleroval a tolerovať nebude . Nakoniec to na vlastnej koži pocítila aj súčasná premiérka. Kedy to pochopí aj Lucia Žitňanská, je otázne. Alebo to dobre vie a niečím takým ako osobná integrita ani nikdy nedisponovala? To už nechám na posúdenie voličom.
