Rozpredávači strategického štátneho majetku znovu vyťahujú volebné verklíky
Od predčasných parlamentných volieb nás delia len necelé dva mesiace a spis Gorila o údajnom úzkom prepojení politických strán s finančnými skupinami rozpútal koaličnú zákopovú vojnu. Spory v koalícii sú jednou z prekážok predaja 49 percent akcií SPP vo vlastníctve spoločností Gas de France a E. ON Ruhrgas.
Český Energetický a průmyslový holding, ovládaný miliardárom D. Křetínskym a finančnou skupinou J&T, však oznámil, že s kúpou počká do vymenovania novej vlády. Informácia Hospodárskych novín o zastavení aktivít záujemcu, ktorý by mohol odkúpiť tretinu akcií z podielu minoritných vlastníkov SPP za cca miliardu eur, je príležitosťou na zamyslenie sa nad viacerými otáznikmi, ktoré sa spájajú s privatizáciou SPP.
■ PREDVOLEBNÉ SĽUBY
Exkurz začnime návratom do roku 1998, keď sa k moci dostala SDK, predchodca dnešnej SDKÚ-DS. Vo svojom volebnom programe sľubovala zabezpečenie ochrany verejného záujmu v privatizácii a jasné definovanie záujmov štátu. ,,Prirodzené monopoly treba regulovať prostredníctvom zákona tak, aby sa zabránilo neopodstatnenému rastu nákladov a cien, ostatné činnosti je potrebné odštátniť a vytvoriť v nich konkurenčné prostredie. Chceme oddeliť výrobu a rozvod elektrickej energie, pričom rozvodné sústavy elektriny a plynu ponecháme vo vlastníctve štátu pri štandardnom systéme regulácie.“ Pravicové politické strany, vyznávači hesla štát je najhorší vlastník, zdôrazňovali, že len zahraničný investor dokáže v štátnych monopoloch urobiť koniec tunelovaniu, zabezpečiť konkurenčné prostredie, kvalitnejšie a lacnejšie služby. Proces privatizácie prirodzených monopolov odštartoval v septembri 1999 zrušením zákona o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých podnikov. Kompetencie rozhodovať o privatizácii prešli na vládu. Do rúk zahraničného investora sa ako prvé dostali v júli 2000 Slovenské telekomunikácie. Menšinové balíky rozvodných sústav elektrickej energie spolu s manažérskou kontrolou sa napriek prísľubu vlády o ich neprivatizácii dostali do rúk zahraničných vlastníkov v roku 2002.
■ ČAROVANIE S PLYNÁRŇAMI
Jablkom sváru koalície, rovnako ako dnes, sa stala privatizácia Slovenského plynárenského priemyslu (SPP). Vláda M. Dzurindu s ňou vyslovila súhlas v máji 2000.Verejnú súťaž na privatizačného poradcu vyhrala spoločnosť Credit Suisse First Boston (CSFB), americká dcéra švajčiarskej banky Credit Suisse. V júni 2001 vznikla komisia pre riadenie a koordináciu procesu privatizácie SPP na čele s I. Miklošom. Ten istý mesiac vláda schválila predaj 49 percent akcií SPP formou priameho predaja prostredníctvom výberového konania. Nad CSFB sa medzitým začali sťahovať mraky. Začiatkom decembra 2001 vyhlásil bankrot americký energetický koncern Enron Corp. len pár dní po tom, ako CSFB v audite Enronu konštatovala, že ide o zdravú firmu. Začiatkom roka 2002 sa začalo vyšetrovanie amerického Kongresu a Komisie pre cenné papiere. Ukázalo, že CSFB sa podieľala na manipuláciách s akciami a organizovaní nelegitímnych zmlúv za miliardy dolárov. I. Mikloš reagoval na tieto informácie konštatovaním, že škandály sa dnes objavujú takmer vo všetkých firmách.
CSFB vypracovala kritériá výberového procesu pri predaji akcií SPP, podľa ktorých rozhodovala cena za akcie, kým strategické záujmy SR zostali v úzadí. V proklamovanej verejnej súťaži poradca vyberal spomedzi jediného uchádzača – konzorcia Gaz de France a Ruhrgas. (Za toto poradenstvo zinkasoval 31,5 milióna USD). Akcie SPP zmenili majiteľa za 2,7 mld. USD (okolo 130 mld. Sk). Podľa zmluvy o kúpe a prevode akcií z marca 2002 mal každý z členov konzorcia zaplatiť časť svojej kúpnej ceny v dvoch tranžiach – 90 percent do 28. marca 2002 a 10 percent do 8. júla 2002. V dôsledku zmeny kurzu slovenskej koruny voči americkému doláru v tomto období, prišiel štát o takmer 7,4 miliardy korún. Podľa akcionárskej zmluvy štát predal menšinovému vlastníkovi SPP 49 percent akcií a odovzdal mu aj manažérsku kontrolu, keďže v predstavenstve SPP, ktoré rozhoduje o všetkých zásadných otázkach, je v menšine. Aj na prijatie zásadných rozhodnutí valným zhromaždením akcionárov je potrebný súhlas 52 percent akcionárov.
■ DNEŠNÁ REALITA
Aj keď je štát vlastníkom 51 percent akcií SPP, bez súhlasu zahraničných vlastníkov nemôže prakticky nič. Kauza Gorila napovedá, že v mnohých prípadoch bola privatizácia len presmerovaním renty z kasičiek politických strán do kasy súkromníka a odtiaľ okľukou späť do straníckych kasičiek. Autor ani v najmenšom nechce naznačiť, že je to aj prípad privatizácie SPP. Chce iba povedať, že tvrdenie – kto ovláda strategické podniky, ovláda aj štát – má svoje racio. A politici, ktorí majú najväčšiu zásluhu na tom, že štát neovládajú, hoci si to myslia, sa opäť uchádzajú o voličskú dôveru
Oto BALOGH