Profesor M. HOMZA: Nikto v Európe sa tak macošsky k svojej štátnosti nespráva! Spôsobil rozkol v Cirkvi u Slovákov negatívny postoj k Svätoplukovi? Poliaci, Česi, Maďari, Rusi, Chorváti… ‒ napriek tomu, že samých seba odvádzajú od Svätopluka,  nepokladajú ho za dôležitého. Nepasuje im do  ich národných konštrukcií. Kráľovstvo Svätopluka bolo skôr, než sa formovali dynastie strednej a východnej Európy, a predsa si o nás myslia, že sme nehistorický národ. Postava kráľa Svätopluka a jeho význam pre Európu je dodnes aktuálny. Prečo o ňom vieme tak málo? Tridsiate výročie obnovenia slovenskej štátnosti bolo impulzom, aby sme sa o svojich dejinách porozprávali s profesorom Martinom HOMZOM, vedúcim Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty UK.

• Tohto roku uplynulo tridsať rokov od prijatia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Je priam šokujúce, akými nevyberanými slovami odporcovia slovenskej samostatnosti reagovali na tých, čo si toto výročie pripomenuli. Má vôbec spochybňovanie štátnej zvrchovanosti nejakú podobu v iných štátoch?

Aj keď sme my Slováci v tejto záležitosti trošku osobití, napriek tomu sa nám darí realizovať už druhú štátnosť v pomerne krátkom čase. Rozpoltenie spoločnosti  je dané aj tým, že jestvuje prirodzené spektrum ľudí, ktorí myšlienku samostatnosti vyznávajú, iní menej, ba niektorí ju aj nenávidia a ďalší sú ochotní sa za ňu i obetovať. No a v našom prípade sme to dosiaľ nestrávili. Keď sa pýtate, či je to aj niekde inde, pokiaľ je mi  známe, nikto v Európe sa tak masochisticky k svojej štátnosti nespráva. Možno je to dané aj tým,  že sme za štátnosť nezaplatili krvou.

• Štvrtá ríša ‒ to znie hrozivo…

Nejaká konotácia tam zaiste je, ale, samozrejme, treba veci nazývať pravými menami a my historici sa nebojíme veci pomenovať priamo. A podobne ako  prvá ríša, teda znamená to, čo vytvoril Karol Veľký a jeho následníci, bola postavená na základe spojenectva Východofranskej a Západofranskej ríše,  čiže z dnešného Francúzska a Nemecka, tak aj súčasná je postavená práve na týchto dvoch subjektoch. A kým to bude platiť, tak tá ríša bude existovať.

• Profesor Matúš Kučera je veľmi znepokojený stavom, v akom sa nachádza národné povedomie Slovákov a najmä naša národná tradícia. Tvrdí, že sme jediný národ v Európe, ktorý svoje národné obrodenie urobil bez historizmu. Poukazuje pritom na Svätopluka, mocného vládcu starých Slovákov v deviatom storočí, ktorý je priam predurčený stať sa základom našej národnej tradície. Vy sa téme Svätopluk veľmi dôkladne venujete v publikácii Svätopluk v európskom písomníctve. Dá sa v prameňoch dopátrať k takým informáciám, ktoré by oprávňovali Slovákov odvodzovať svoju národnú tradíciu od tohto panovníka?

Keď ste začali svätoplukovskou tradíciou, ide o konštrukciu, na ktorej je postavené slovenské sebavedomie. V tom  má profesor Kučera jednoznačne pravdu. Ide o to, že je jedinou kontinuitne doloženou tradíciou Slovákov od ich samotných začiatkov v Nitrianskom kniežatstve. My sme sa takým zvláštnym spôsobom dostali do 21. storočia, že si musíme uvedomiť objektívne dôvody, prečo sú veci, napríklad aj späté so Svätoplukom, ako sú. Posledné roky maďarizácie nás zbavili školstva, kde sa mohlo a malo pripravovať slovensky vzdelané vedomé intelektuálne prostredie. Teda maďarizácia spôsobila nedostatok vzdelaných kapacít, ktoré by tradíciu pamäti, pamäťovú politiku preniesli do 20. storočia. Nehovorím, že tu bolo vákuum, ale neexistovala inštitucionalizovaná výučba, neexistovalo inštitucionalizované slovenské stredné a vysoké školstvo. V 20. storočí namiesto toho, aby po vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky prišlo k vedomej práci na našom kultúrnom a historickom dedičstve, prišlo k akejsi dichotómii. Na jednej strane vznikol etatistický československý výklad dejín, kde to slovenské bolo redukované na maximálnu možnú úroveň, povedzme na veľkomoravskú tradíciu, tisícročný útlak a potom nasledoval sebaspásonosný československý režim. Na druhej strane tu predsa vznikla určitá iniciatíva intelektuálov okolo Matice slovenskej a Slovenskej jednoty, ktorá vzišla zo Spojených štátov amerických. Takže ťažko, ale predsa vznikla veľmi sebavedomá slovenská inteligencia, ktorá sa v rokoch prvej Slovenskej republiky jednoducho mohla realizovať, ale práve preto potom získala punc  kolaborácie, ktorý sa dodnes zvýrazňuje. Potom prichádza obdobie povedzme ľudovej demokracie a za pomoci Beneša a Stalina obnovenie československej štátnosti. Teda Česi pomocou Sovietov zasa dominovali a došlo k ďalšej redukcii slovenských dejín o kultúrne a náboženské aspekty, ktoré nijako nepasovali do  marxisticko-leninského  výkladu. Ako príklad poviem, že ešte aj Slovenské povstanie 1848 – 1849 preto, že ho Marx odsúdil ako reakčné, sa jednoducho nedostalo do výučby našich škôl a ľudia o ňom prakticky nevedeli.

• Váš odborný záujem sa sústreďoval najmä na Spiš. Vydali ste niekoľko odborných kníh s touto tematikou, čo neuniklo poľskému prezidentovi Komorowskému a v roku 2012 vám udelil Rytiersky kríž Rádu za zásluhy Poľskej republiky. V tom istom roku ste sa stali profesorom v odbore slovenských dejín. Čo vás upútalo na Svätoplukovi, že ste mu venovali knihu so 745 stranami?

Zaujal ma práve tým, obrazne povedané, je to taký Popolvár dejín. Poliaci, Česi, Maďari, Rusi, Chorváti atď. napriek tomu, že samých seba odvádzajú od Svätopluka, či už pozitívne, alebo negatívne, nepokladajú ho za dôležitého. Lebo im nepasuje do  ich národných konštrukcií, ktoré vznikli v archaickej dobe, keď sa vyformovali a legitimizovali dynastie  východnej a strednej Európy. Tie tvoria základ,  jadro, od ktorého sa neskôr vyvinul politický program a následne  národný program. A takto sa to podelilo na národy historické a národy nehistorické. A Slováci sa zrazu, najmä v 19. storočí, dostali do pozície nehistorického národa, hoci v 18. storočí to ešte nikomu neprekážalo. Pretože  podobne ako Angličania hovoria o svojich dejinách aj pred Viliamom Dobyvateľom, uhorské dejepisectvo tiež hovorilo o uhorských dejinách aj pred príchodom Arpáda v 9. storočí. Takže preto je Svätopluk  dôležitý, lebo on je pramenne omnoho lepšie doložený dobovou aj retrospektívnou spisbou ako hociktorý iný z panovníkov, o ktorých sa  dnes deti učia a stavajú sa im sochy. To, že Svätopluk  nepasuje do  národných výkladov, je aj dôvod,  prečo sa mu jednoducho nikto nevenuje. A to je presne ten popolvárizmus, že je to človek obsypaný popolom a jeho hodnota je viditeľná, až keď sa ten popol z neho sfúkne.

• Čo vás osobne fascinuje na osobnosti tohto veľkého panovníka?

Najmä skutočnosť, že naozaj vyšiel z Nitry, ale on Nitru nesmiernym spôsobom presiahol. Tak, že sa mu podarilo k Nitriansku pričleniť Moravu ‒ tým, že Moravania si ho vybrali za svojho panovníka. No a čo je dôležité, okrem  okolitých kmeňov, ktoré pokresťančoval spolu so sv. Metodom, tak vlastne pričlenil rímsku a vtedy už aj ríšsku Panóniu, kedysi patriacu Pribinovi,  Koceľovi  potom Arnulfovi, a to bol veľmi dôležitý  moment. Lebo on v tej chvíli vytvoril politický koncept toho, čo dnes môžeme nazvať podľa existujúcich prameňov Regnum Sclavorum ‒ Kráľovstvo Slovanov. A pre tento koncept získal korunu a legitimitu od pápežstva. Od Jána VIII. bulou Industriae tuae a, samozrejme, potvrdenú  ďalším pápežom Štefanom V. V tom slávnom liste  zo septembra 885 ho oslovuje Regis Sclavorum, teda kráľ Slovanov. Preto o tom hovorím, lebo Svätopluk až do posledných rokov sporu s Arnulfom, svojím švagrom a kmotrom, nebol voči ríši nelojálny. On to Kráľovstvo Slovanov budoval ako súčasť projektu latinského západného univerza,  vytvoreného  Západofranskou a  Východofranskou ríšou a povedzme Lotrinskom, Itáliou. Svätopluk do konceptu európskeho kresťanského univerzalizmu ponúkol štvrtý subjekt  Sclaviniu alebo Regnum Sclavorum. Prijal koncept západného univerzálneho poňatia Európy. Tu je ten dôležitý moment, pre ktorý je tento človek fascinujúci. On nielenže patrí Slovákom, ale on je ponad strednou Európou, lebo prispel k vytvoreniu koncepcie latinského kresťanstva… A ak  sa pýtate, či bol kráľom  starých Slovákov? Odpoviem áno, aj Nitrania boli súčasťou tohto konceptu. Ale nielen Nitrania.

• Svätoplukova éra spadá do obdobia, keď sa v Byzancii začali konflikty kvôli uznaniu primátu rímskeho pápeža a skončili sa rozkolom v Cirkvi v roku 1054. Tí, čo odmietli primát rímskeho pápeža, sa nazývajú pravoslávni a dodnes používajú jazyk blízky staroslovenčine. Táto skutočnosť aj na Slovensku rozdelila veriacich na katolíkov a pravoslávnych. Je známe, že Svätopluk bol zástancom latinského obradu, používaného v západnej Cirkvi donedávna. Navyše pripisuje sa mu vyhnanie Metodových žiakov z Veľkomoravskej ríše. Nemohol aj rozkol v Cirkvi negatívne ovplyvniť nazeranie na Svätopluka u nás?

Tam je jednoznačné, že tí, ktorých sa dotkol rozkol v Cirkvi, čo sú najmä slovenskí pravoslávni, ale aj dnešní gréckokatolíci, tak sa  uchyľujú k negatívnemu hodnoteniu Svätopluka. Právo na to im dáva Život sv. Klementa Ochridského, ktorý bol spísaný ponajprv po grécky a potom preložený do staroslovenčiny a odráža  postschizmatickú atmosféru,  kde sa nachádzajú aj slávne formulácie o charaktere Svätopluka. O tom, ako bol vlastne nevzdelaný, aliteratus, ako sa váľal v bahne ženských nerestí. Ortodoxným akosi uniká, že Svätopluk napriek všetkému mal v úcte svätých. A to aj v zmysle sv. Metoda a jeho žiakov, čo je dôležitý moment. A teraz prichádza ono slávne rozhodnutie okolo vyhnania Metodových žiakov. Aj keď pápež  Štefan V. píše listy Svätoplukovi, v ktorých zakazuje staroslovenčinu ako liturgický jazyk, nezakazuje jeho používanie pri výklade Svätého písma. Takže staroslovenčina nebola pravým dôvodom, prečo boli  Metodovi žiaci vyhnaní. Ich vyhnali preto, že prišlo  k novej interpretácii symbolu Filioque. Stará katolícka cirkev uznávala krédo, v ktorom sa hovorilo, že Duch Svätý vychádza z Otca. Západ prišiel s interpretáciou, že vychádza z Otca i Syna, a to sa stalo jablkom sváru medzi Východom a Západom. Preto nie je náhoda, že veľká časť listov pápeža Štefana V. Svätoplukovi je venovaná práve výkladu otázky Svätej Trojice.

• Keď bola na Bratislavskom hrade inštalovaná jazdecká socha Svätopluka, vyvolala veľké vášne a časť historikov odmietla uznať Svätopluka za kráľa starých Slovákov. Dokonca musel tento nápis zmiznúť z podstavca sochy. Aký je váš názor na tento spor?

Nie som ikonoklast, teda ničiteľ obrazov a sôch. No a toto je veľmi dôležitý moment nielen v európskych dejinách, v súčasnosti to vidíme v USA. Rúcať sochy za každú cenu. So mnou nikto nekonzultoval ani formu sochy Svätopluka, ani  nápis. Ja by som to bol býval riešil jediným latinským: Svätopluk alebo Zwentibald rex Sclavorum. To je pramenne doložené, nikto by  nemohol proti tomu namietať.  Keď už ale dali, že kráľ starých Slovákov, tak to tam malo zostať. Jedna vec mi však prekáža ešte viac než zmazaný nápis, a to je zadebnenie slovenského znaku na  Svätoplukovom štíte s odôvodnením, že pripomína znak Hlinkovej gardy. Každý dvojkríž pripomína gardistický dvojkríž, a zvlášť dvojkríž, ktorý je vpísaný do kruhu. Ale my vieme, že ten gardistický bol rovnoramenný a na Kulichovej soche rovnoramenný nebol. Áno, podobá sa, ale nie je totožný. A na základe podobnosti nie je možné vykonať taký ďalekosiahly krok, ktorý navyše pôsobí na Slovákov urážajúco. Pretože si dobre pamätajú, ako im zadebňovali dvojkríž po roku 1960 a, samozrejme, po roku 1945.

• České kráľovstvo svoju legitimitu odvodzuje od kráľovstva Svätopluka. Prečo tento fakt na Slovensku nezaznieva, nepracuje sa s ním, dokonca ani vtedy, keď česká strana evidentne pohŕda Slovákmi ako národom bez histórie?

Pohŕdanie Slovákmi zostane prítomné v českej kultúre aj subkultúre, ktorá je zahľadená do seba. To je ich postoj a my ho určite nezmeníme. Keby sa však lepšie zamysleli nad svojimi dejinami, museli by si uvedomiť prostý fakt, že nijaký Arpádovec v tristoročnej histórii Arpádovcov si nikdy nezobral žiadnu manželku z rodu Přemysla Oráča. Čo je podľa mňa signifikantnejšie, dôležitejšie než všetko ostatné. Alebo ešte inak, ak české kniežatá potrebovali trošku kráľovskej krvi, tak nijaký európsky kráľovsky rod im ju neponúkol ‒ iba my, iba Arpádovci.

• Vieme, kde je Svätopluk pochovaný?

(Smiech) To je zaujímavá otázka, lebo on môže byť pochovaný… Keď Samuel Timon písal svoje Imago antiquae Hungariae, teda  Obraz starého Uhorska, tak tvrdil, že relikvie Svätopluka sú v Katedrále  sv. Emeráma.

• V Nitre?

V Nitre. No a tiež tvrdil, že v tom čase bol v Nitre živý kult Svätopluka. Toto je samo osebe zaujímavé, lebo tento jezuita slovenského pôvodu dostal imprimatúr na túto svoju prvú učebnicu uhorských dejín, ktorú uznali Slováci aj Maďari. No a dôležité je to aj preto, že v tom čase sa to ešte v Nitre žilo. Kardinál Silvio  Piccolomini tvrdí, že z Nitry bolo telo Svätopluka prenesené do Velehradu a ďalší tvrdia, že bolo prenesené do Prahy.  Južnoslovanská tradícia napríklad hovorí, že Svätopluk je pochovaný v Katedrále Panny Márie v Dukle pri Bare medzi Čiernou Horou a Chorvátskom. A sú tu ďalší autori, ktorí by chceli mať Svätopluka všade inde, ale asi zostane v Nitre, lebo jej to pripisuje aj tradícia.  Samotný Timon sa odvoláva na to, že benediktíni vo svojom Menológiu benediktínskych svätcov  uvádzajú meno kráľa Svätopluka. V svätoplukovskej legende In finibus Hungariae, ktorú do menológie začlenil v roku 1655 Gabriel Bucelin, sa doslova píše:  Uprostred uhorskej krajiny leží telo Svätoplukovo. Teda v Nitre.

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto: archív autora