Kežmarský sobáš sa plánuje na majstrovu deväťdesiatku
Text a foto: Dušan MIKOLAJ
Ján ZORIČÁK žije od roka 1970 vo Francúzsku, na Slovensko sa vracia často a zakaždým prichádza s novými výtvarnými dielami. Na Bratislavskom hrade mu ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová otvárala výstavu nazvanú Tajomstvá vesmíru v skle. Bolo to 14. novembra 2024, deň po jeho osemdesiatke.
Svetovo známy umelec sa pri tejto príležitosti s úprimnosťou srdca vyznal: „Som rád, že sa opäť vraciam sem medzi vás. Som rád, že som doniesol práce, čo som vytvoril v poslednom čase. Aby to ľudia videli a vedeli, že všetko ostane tu na Slovensku.“ A s úsmevom dodal, že vonku stojí kamión plný ďalších skiel. „Ak nájdeme pre ne miesto na uloženie pri druhej podobnej akcii. Keby sa to podarilo, o desať rokov by sme sa mohli, mám pocit, stretnúť tam pod našimi Tatrami, medzi Beliankami a pod Kežmarským štítom. Že by sme odhalili nevestu, ktorú som priviezol sem. Ešte som ju nevidel v plnom vzhľade, je zabalená v mojej peci, aby som ju ochránil. Preto som sa ešte neodvážil zobudiť ju. Bol by som rád, keby sme sa 13. novembra 2034 všetci stretli aj pri nej na moju deväťdesiatku v Kežmarku.“ Ministerka kultúry Martina Šimkovičová pri otvorení výstavy povedala: „Je úžasné, že práve v malebnej tatranskej obci Ždiar sa narodil Slovák ‚svetových rozmerov‘. Sklenené plastiky Jána Zoričáka dnes obdivujú milovníci umenia na celom svete. Jeho túžba po poznaní nebola nikdy limitovaná žiadnymi hranicami a výsledkom sú nádherné umelecké diela, ktoré veľmi originálnym spôsobom odhaľujú tajomstvá vesmíru.“
■ PUTOVANIE SVETOM
Slovenský umelecký sklár touto časovou víziou o jednu dekádu k budúcnosti mnohých zaiste prekvapil, kto však dôvernejšie pozná jeho životný príbeh, vie, že ak by už nevytvoril jedinú plastiku, je natrvalo zapísaný do dejín národnej kultúry. Na svoju cestu sa vydal v poslednom ročníku základnej školy. Zo Ždiaru sa vybral na stredoškolské sklárske štúdiá do Železného Brodu a univerzitnými pokračoval na pražskej Umeleckej priemyslovke. Už tam sa mu pootvorilo putovanie svetom, keď v roku 1967 poslali aspoň jeho sklá na Svetovú výstavu do kanadského Montrealu. A fyzicky začal sprevádzať svoje diela krátko po tom, čo sa usadil vo Francúzsku pod Savojskými Alpami. V prvej polovici sedemdesiatych rokov nachádzal priaznivé odozvy v susedných štátoch, koncom tamtoho desaťročia už testoval svoje tvorivé schopnosti medzi sklármi v Spojených štátoch amerických. Tamojším umelcom mohol závidieť ak to, že mali na tvorbu podstatne priaznivejšie technologické a prirodzene všeobecne materiálne podmienky. Pochopil, že ak sa im chce rovnať, musí sa násobne usilovať v samote svojej „hefaistovskej“ dielne.
■ FRANCÚZSKA DIELŇA
Nikdy sa však nesťažoval. Doteraz si pamätá začiatky na francúzskom vidieku, keď spočiatku nemal ani základinu na prípravu liateho skla (teda aspoň piecku na tavenie surového materiálu). Teraz má dostatok piecok, chladiarenských boxov, rezačiek, brusičiek skla a pomôcok na leštenie vypálených diel. O tomto procese hovorí nadnesene ako o „pečení, smažení a iných receptúrach“. A akoby z vďačnosti za takéto vybavenie neúnavne vysiela z domu s ateliérom a dielňou v mestečku Talloires nad horským jazerom Annecy do sveta svoje žiarivé sklené pozdravy.
■ VESMÍRNA KOLEKCIA
V Rytierskej sále Bratislavského hradu si umelcovu produkciu možno prezrieť do 3. februára 2025. Vo výstavnej kolekcii sú známe cykly Kozmické signály, Poslovia z vesmíru, Nebeské kvety, Vesmírne záhrady, Exoplanéty, Energia… Ak sa vrátime k ich začiatkom, písal sa apríl roku 1986, keď sa éterom a médiami šírili správy o katastrofe atómovej elektrárne v Černobyli. Prvých vojakov a záchranárov oficiálne pochovali v Moskve. To ho podnietilo odliať z úcty k obetiam mohylu zo skla. Veď aj plastiky sa formujú v ohni. V lete dielo poslal do Ameriky na svoju prvú výstavu do Chicaga ako poctu nebohým. Sklo vyvolalo záujem, predalo sa. Žiaľ, správ o černobyľskej katastrofe pribúdalo a duše putujúce do vesmíru sa v jeho tvorivých predstavách premieňali na kvety smútku. Jeden z nich umiestnil na sklenú mohylu, aby na nej kvitol. Ako hviezdička na nočnej oblohe. To bol začiatok najúspešnejšej série Jána Zoričáka.
■ POSOLSTVÁ DIEL
Ján Zoričák si vymyslel ohromne jednoduchý princíp. Nebeské kvety majú vertikálu ako ľudská chrbtica. A keď popri európskom kontinente putovali na americký, ázijský, austrálsky, roztrúsili sa tam po veľkých mestách, dostali sa do zbierok galérií aj jednotlivcov. Tieto posolstvá ľudí ohromne zaujímali, priťahovali ich pozornosť, podnecovali predstavu, fantáziu. V Rytierskej sieni sú inštalované i diela z umelcovej najnovšej produkcie. Máme šťastie vidieť ich na Slovensku medzi prvými a s uspokojením povedať, že majster svoju tvorbu nestavia na variáciách osvedčených motívov. Jeho koncepčnou métou je hľadanie nových tém, pri ktorých zároveň testuje, ako sa ich zmocniť technologicky, nech ho ani znalci sklárskeho sochárstva neobviňujú z vlastného plagiátorstva alebo nebodaj z tvorivých pokleskov.
■ NOSIČ POCHODNE
Ako spomenula na vernisáži kurátorka výstavy Carmen Kováčová, riaditeľka kežmarskej Galérie U anjela, na Zoričákove diela sa možno zapozerať do vôle – a dostatočne zblízka. Tým očareným prezradila i to, že ak si do ich interiérov posvietia mobilmi, z každého uhla sa im poodkryje iná obraznosť, zázračnosti, aké pri bežnej prehliadke nezhliadneme. Prví návštevníci si dali poradiť, a tak výstavné priestory s vysokými stropmi a pevnými múrmi svetielkovaním drobných aparátov nadobúdali atmosféru ladiacu aj s koncoročným časom predznamenávajúcim rok nasledujúci. Na záver svojho príhovoru dodala, že ak hovoríme o jeho živote, platia v ňom aj Šťastné okolnosti Jána Zoričáka, ako sa o nich ždiarsky rodák vyznáva v mojej rovnomennej knižnej publikácii. „Každý národ potrebuje velikánov, ktorí nesú pochodeň svetla. Vynikajú, čnejú nad priemerom. Prajem mu, nech ešte dlho nesie túto pochodeň a osvetľuje cestu nám obyčajným smrteľníkom, ktorí máme radi Slovensko a výnimočné umenie.“