Vývoj u južných susedov je výzvou pre slovenskú politiku, verejnosť i médiá
Dušan D. KERNÝ
Desaťtisíce ľudí si pred budapeštianskym parlamentom vypočuli porovnanie dnešnej medzinárodnej finančnej víchrice s požiarom hradu Krásna Hôrka. Oslava tohtoročného štátneho sviatku u nášho južného suseda sa pre nás tak premenila opäť na výkričníky. Štátny sviatok 14. marca je pripomienkou tej revolúcie, ktorá Slovákom a Slovensku nakoniec priniesla prenasledovanie, obete, popravy, útlak a maďarizáciu.
Hrad považujeme za národnú kultúrnu pamiatku, veď ako takú ju celú noc strážili miestni matičiari, ale nie takú, aby si na ňu robil suverénny nárok Viktor Orbán. A najmä nie vtedy, keď sme v Budapešti videli podľa niektorých dvesto, podľa iných dvestopäťdesiat tisíc ľudí. Zdravili politika, ktorý je v rastúcej izolácii v Európskej únii, ale iste nie v ten marcový deň, keď sa pripomína revolúcia z roku 1848. Dnes nás však nerozdeľuje devätnáste storočie, ale najmä pochopenie toho, čo sa vlastne v Maďarsku deje a čo máme a čo nemáme robiť. Nie je to stará otázka, ale úplne nová. Zahraničná tlač ako keby sa pominula: hádže do jedného vreca dvojtretinové volebné víťazstvo Viktora Orbána s masovým rozhodnutím slovenského voliča v prospech predsedu Roberta Fica.
Masové oslavy v Budapešti, na ktoré V. Orbán zvolal a najmä zviezol desaťtisíce ľudí, sa konali ledva dni po tom, čo Európska komisia, finančný výbor ministrov 27 štátov (Ecofin) vstúpil na úplne novú pôdu – zmrazil pol miliardy eur, tretinu fondov (!), na ktoré má Maďarsko nárok, fondov na vyrovnanie rozdielov pre chudobné štáty. Podmienka: znížiť maďarský deficit rozpočtu na tento a budúci rok. A to v situácii, keď už komisia preveruje Maďarsko, či dodržiava základné demokratické princípy, ku ktorým sa zaviazalo pri vstupe do Európskej únie.
Za takejto situácie V. Orbán nielen varoval pred finančným kolonializmom, ale aj dal Bruselu dobrú radu, že ak sa nezmení „onedlho sa celá Európa stane kolóniou moderného finančného systému“. A kto je zadlžený, nie je slobodný. A v tomto ponímaní „slobodným nie je ani Maďarsko“. Preto je Maďarsko vystavené „ nátlaku a diktátu zvonka, ale s nami a o nás nemožno hovoriť tak, ako hovorí ľavica a liberáli, politici podceňujú národ a nečakali, že budeme hrdo odpovedať. Ako tento národ reagoval na útoky zo zahraničia, je úchvatné, máme svoju hrdosť, národ má hrdosť“.
■ ORBÁNOVE OBVINENIA
Snaha maďarskej politiky rozdeliť európsku verejnosť má účinok doma aj v zahraničí. Orbán obviňuje európske, ale aj americké zahraničie, že sa všemožne pokúša postaviť na nohy maďarskú skrachovanú ľavicu. „Mňa zvolili, maďarskú vládu zvolili, Európsky parlament tiež zvolili, ale kto zvolil Európsku komisiu, kde je jej demokratická legitímnosť – a komu vlastne je zodpovedný Európsky parlament,“ kladie verejne V. Orbán otázky o tom, čo označuje „za najväčšie slabiny novej európskej architektúry“. Vo vplyvných médiách našiel rozhodných zástancov, pritom doma rastie počet kritikov V. Orbána a jeho vládneho programu národnej revolúcie. Prečo musíme vedieť, čo sa v Maďarsku deje? Predovšetkým preto, lebo maďarská politika je na pranieri pre zásadné, systémové problémy. Sto tisíc stúpencov opozície demonštrovalo v deň štátneho sviatku proti dnešnému režimu pre odbúravanie demokracie a princípov právneho štátu – symbolom je pieseň 28-ročnej sociologičky Dorottye Karsay Nechcem tento systém (Nem Tetszik a Rendszer), ktorá má okolo milióna návštev na youtube.
■ NEZVYČAJNÁ KRITICKOSŤ
Je viac ako paradoxné ako dlhodobo mlčí slovenská divadelná scéna o udalostiach, ktoré sa odohrali a odohrávajú v maďarskej kultúre, v divadlách. Plnohodnotné informácie sa k nám dostávajú s takým oneskorením, čo hraničí so zatajovaním. Pre Slovenské národné noviny sa o vzťahu EÚ – Maďarsko vyjadril špičkový zahraničnopolitický znalec, diplomat, ktorý nechce byť menovaný: „Taká vysoká koncentrácia kritiky voči Maďarsku, štátu, ktorý je členom vyspelých demokratických štruktúr, je mimoriadne neobvyklá. Na strane druhej, ak sa štát, ktorého sa priamo dotýka politika problémového štátu, správa nejednoznačne a primerane a včas nereaguje, medzinárodné spoločenstvo to vníma tak, že dotknutý štát vie veľmi dobre, čo robí, a uvedomuje si aj prípadné následky za svoje (ne)konanie. Preto majú pravdu tí, ktorí tvrdia, že kľúč k riešeniu týchto otázok sa nachádza na Slovensku.“