● Na stretnutí s verejnosťou ste v besede neodmietli myšlienku o užitočnosti výstavy hoci aj kópií diel, ktoré už na Slovensku nemáme, prečo?
Slovensko bolo, a teda aj je ochudobnené o diela, ktoré sme nikdy nedarovali a ani nepredali. Prišli sme aj o mnohé artefakty, ktoré sú dnes právne nespochybniteľné v zahraničí, najmä v Maďarsku, ale ich pôvod sa zatajuje. Verejnosť o nich nevie. Napríklad reprezentatívna Encyklopédia kresťanstva je ilustrovaná okrem iného obrazom oltára Sv. Trojice z Mošoviec z roku 1471, ale v celej knihe sa nespomína ani Turiec a ani Slovensko, len Maďarská národná galéria.
Takéto osudy slovenských artefaktov najmä v maďarských galériách a múzeách sú smutné a pre nás ťažké, preto zhromažďujem o tom fakty.
● Vaše meno sa stalo synonymom boja za uplatnenie historickej spravodlivosti a práva. O čo sa usilujete predovšetkým?
Ide mi najmä o pamäť, o fakty. A o uplatnenie medzinárodnej dohody o navrátení umeleckých diel krajinám pôvodu – vzácne umelecké pamiatky by sa mali vrátiť tam, odkiaľ pochádzajú. Historický meč, dar pre amerického a ruského prezidenta od slovenského prezidenta, bol kópiou originálu, ktorý je, žiaľ, právne nespochybniteľne v Maďarsku. No veľa diel sa na Slovensko nevrátilo, keď ich v roku 1900 poslali na svetovú výstavu do Paríža. Ostrihomský arcibiskup, inak veľký zberateľ, dal trebárs oltár z Hronského Beňadiku do múzea v Ostrihome. Ide mi aj o to, aby sa uvádzali aj miesta ich pôvodu – teda slovenské názvy.
● Ako reagovali doterajšie vlády na vaše iniciatívy o stratených pokladoch?
Ani jedna vláda od roku 1990 sa o túto problematiku nestarala dôsledne. Iba minister Maďarič deklaroval ochotu vytvoriť komisiu, ale nestalo sa tak. Uskutočnila sa konferencia katolíckych biskupov zo SR a z MR, ale téma návratu pamiatok na nej nezaznela. Nestará sa o to absolútne nikto – a to treba zmeniť.
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ