Odvážne vyhlásil slovenskú zvrchovanosť
Je našou povinnosťou pripomínať zaslúžilých mužov, ich život, prácu a zásluhy o slovenský národ. A medzi takých nesporne patrí aj kňaz Ferdinand JURIGA. Patril medzi mladšiu generáciu buditeľov, ktorá sa ujala práce na národa roli dedičnej začiatkom 20. storočia. Bol organizátor slovenského politického života, zakladateľ a popredný člen Slovenskej ľudovej strany, neohrozený bojovník za práva Slovákov za čias Uhorska, čo mu vynieslo dva roky väzenia. Veľa nechýbalo a vo väzbe by sa ocitol aj za Československej republiky, lebo bol hlasom ukrivdených Slovákov v Národnom zhromaždení. Vzhľadom na jeho burcujúce verejné prejavy, nekompromisné postoje i životné osudy sa mu ušla prezývka búrlivák v sutane.
Ferdinand Juriga bol v jednom období dokonca populárnejší ako Andrej Hlinka a mohol sa stať vodcom celého národa. Chýbala mu však
trpezlivosť a zmysel pre systematickú prácu. Bol ako oheň zo slamy, rýchlo vzbĺkol, ale i rýchlo zhasol. Musíme mu byť vďační za to, čo dokázal. Na pôde uhorského parlamentu v októbri 1918 oznámil, že Slováci sa s Uhorskom rozchádzajú. Juriga vlastne vyhlásil slovenskú zvrchovanosť.
■ V MAĎARSKOM PROSTREDÍ
Ferdinand Juriga sa narodil pred stopäťdesiatimi rokmi 12. októbra 1874 v Gbeloch, odkiaľ pochádzalo viacero národne uvedomelých kňazov. Medzi takých patril aj jeho strýko Ján Krstiteľ Juriga, ktorý dosiahol funkciu ostrihomského kanonika a ako spovedník arcibiskupa Šimora dokázal v prospech slovenskej veci v nejednom prípade ovplyvniť i najvyššiu cirkevnú autoritu v krajine. Malý Ferdiš vyrastal v sedliackej rodine pod starostlivým dohľadom otca Michala a matky Anny, rodenej Hurbanovej. Ambíciou rodičov bolo dať talentovaného, i keď neposedného chlapca na štúdiá. V Uhorsku vtedy bolo veľkou zriedkavosťou, keď sedliacki rodičia chceli svojmu synkovi dopriať vyššie
vzdelanie. Tento krok im umožnil Jurigov strýko, v tom čase už vo funkcii kanonika. Po roku strávenom na ľudovej škole v rodisku osemročný Ferdiš odchádza do maďarského Ostrihomu, kde nastúpil do druhého ročníka maďarskej ľudovej školy. Dôvodom
bolo, že v Uhorsku bez dokonalej znalosti maďarského jazyka sa na vyššie vzdelanie nedalo pomýšľať. A tak syn slovenských rodičov absolvoval ďalšie triedy ľudovej školy a prvé ročníky nižšieho gymnázia v maďarskom prostredí. Vďaka pevnému presvedčeniu
i strýkovej slovenskej domácnosti, kde býval, sa však nepomaďarčil tak ako tisíce slovenských chlapcov, ktorí sa dostali do maďarských škôl. Naopak, u Jurigu sa tu rozvinul slovenský cit. Neskôr sám spomínal, koľko konfliktov i pästných súbojov mal s maďarskými spolužiakmi, keď sebavedome o sebe vyhlasoval, že je i ostane Slovákom. Strýkovi dalo nemálo práce, aby zahladil synovcove disciplinárne poklesky,
a tak ho po skončení druhého ročníka gymnázia poslal na ďalšie vzdelávanie do Skalice, ale už od štvrtej triedy opäť študoval na ostrihomskom gymnáziu a ako clericus sa pripravoval na dráhu kňaza.
■ ŠTÚDIUM TEOLÓGIE
Po maturite s výborným prospechom študoval teológiu na Viedenskej univerzite a získal miesto v zaopatrovacom ústave pre teologických študentov z Uhorska, takzvanom Pázmaneu. Popri štúdiu nadväzoval styky so slovenskými univerzitnými poslucháčmi a zaujímal sa o slovenský život v hlavnom meste monarchie. Spriatelil sa s Pavlom Blahom, Ferkom Skyčákom a Antonom Štefánkom, s ktorými
neskôr vyvíjal politickú i buditeľskú činnosť. Navštevoval historika Františka Víťazoslava Sasinka, skalického rodáka, a počúval jeho prednášky o minulosti Slovákov a Slovanov. Čítal diela Kollára, Sládkoviča, Hollého i Svatopluka Čecha, keďže ako absolvent maďarských škôl nemal dovtedy možnosť sa s nimi zoznámiť. V Pázmaneu posilňoval slovenského ducha u študentov zo slovenských rodín. Ako
ctiteľ sv. Cyrila a Metoda navštevoval pútnické miesto Velehrad na Morave. V takzvanom Milenárnom roku 1896, keď Maďari slávili tisícročie príchodu ich nomádskych kmeňov do Karpatskej kotliny, už ako poslucháč posledného ročníka teológie odmietol asistovať pri slávnostných maďarských bohoslužbách s poukazom, že to nie je cirkevný sviatok. Bol to odvážny a sebavedomý postoj mladého klerika,
na ktorý by máloktorý z jeho kolegov nabral odvahu.
■ NA JAVISKU ŽIVOTA
V auguste 1897 bol vysvätený za kňaza a slávnostné primície odslúžil v rodnej obci. Ako mladý kňaz vstúpil na javisko života. Pochádzal z ľudu, horel túžbou pracovať pre ľud, a keď bude treba i bojovať a preliať krv. Po krátkom pobyte na kaplánke vo Veľkej Mani sa ocitol medzi Nemcami a Maďarmi v Budaorši a potom v Leviciach. Tri roky prežil v Slovenskom Mederi (dnes Palárikovo), kde žilo vyše tritisíc neprebudených Slovákov. Neúnavne menil celý spoločenský život v obci, kde začal pracovať najmä s mládežou. Založil spolok triezvosti,
zostavil desatoro kresťanskej miernosti, zložil hymnu triezvych kresťanov a mnoho iných vtipných spevov na bičovanie opilstva. Sám šiel príkladom a tri roky nevypil ani dúšok pálenky, piva či vína. Usilovne zbieral pamiatky po slovenských predkoch. Veľké keramické nádoby a iné vzácne predmety zachránil pred skazou a obohatil nimi zbierku Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Zbieral staré zvyky a jazykové
zvláštnosti mederského ľudu, ktorý sa prisťahoval do pustých krajov po tureckých vojnách z Moravy. Ďalším miestom Jurigovej kaplánskej dráhy bola fara na bratislavskom predmestí Blumentál (dnes Ružinov). Tu sa opäť ponoril do štúdia a získal doktorát. No nezanedbával ani
verejnú činnosť v meste. Začal písať do Katolíckych novín, ktorých hlavným redaktorom sa stal jeho druh z Pázmanea, mimoriadne schopný a ambiciózny František Jehlička. Vďaka Jurigovým a Jehličkovým žurnalistickým príspevkom sa zmenil charakter Katolíckych novín, Slováci si ich začali oveľa častejšie predplácať, čo s nevôľou zaregistrovala maďarská cirkevná hierarchia. V priebehu štyroch rokov
ich náklad stúpol zo štyristotisíc na dvanásťtisíc. Biskupi však zakročili a zakázali používať v názve novín slovo katolícky. Redakcia ich začala
vydávať pod názvom Ľudové noviny, pokračovanie Katolíckych novín. Cirkev nakoniec dala noviny na cirkevný index a katolíkom i duchovným ich zakázala čítať.
■ FARA VO VAJNOROCH
Ferdiš Juriga 11. apríla 1905 zaujal faru vo Vajnoroch, kde pôsobil dve desaťročia. Pokračoval v buditeľskej a organizačnej činnosti a stal
sa dušou slovenského pohybu v obci i v celej Bratislavskej župe. V období krízy dualizmu, ktorá spadá do rokov 1904 − 1906, sa oživil politický život a slovenské krídlo Ľudovej strany organizovalo viaceré verejné schôdze a na nich Juriga prednášal svoje strhujúce prejavy. Jeho vystúpenia, v ktorých požadoval rozšírenie politických a národných práv pre masy slovenského ľudu, sa stali povestnými. Keďže
namiesto v sutane vystupoval v slovenskom kroji, získal si mnohých priazncov. Ako všeobecne známu osobu ho v roku 1906 voliči stupavského volebného okresu požiadali, aby u nich kandidoval za snemového poslanca. Juriga výzvu prijal a pustil sa do neľahkého
predvolebného zápasu. Ako kandidát Ľudovej strany agitoval s národným a zároveň sociálnym heslom „Za tú naši slovenčinu, za tie naše haleny“. Z jeho úst často zaznelo: „My nic nechceme, enem co nám patrí!“ Táto veta sa pred voľbami ozývala v mnohých obciach na Záhorí. Vo volebnom zápase napokon Juriga získal mandát aj napriek rôznym pokusom úradov oslabiť jeho popularitu.
■ NEOHROZENÝ POSLANEC
Aj na horúcej snemovej pôde v Budapešti vystupoval neohrozene. Keď v súvislosti s novým vládnym programom zaznelo, že uhorská vláda
sa bude snažiť o zlepšenie pomerov slovenského ľudu, Juriga vystúpil s požiadavkou, aby Slovákom zriadili aspoň jedno štátne gymnázium. V sále sa strhol veľký krik, a dokonca zaznelo: „Slučku vám na krk, a nie gymnázium!“ Juriga mohutným hlasom zakričal: „Ako budete revať, keď budeme žiadať slovenskú univerzitu?“ To však už bedlivým okom uhorské orgány sledovali Jurigovu verejnú činnosť a hľadali zámienku, aby ho mohli umlčať. V dvoch jeho novinových článkoch v Ľudových novinách našli výzvy na vzburu. Aj keď preklad do maďarčiny vôbec nezodpovedal slovenskému textu a bol vhodne upravený, súd obvinenie prijal a Jurigu v novembri 1906 odsúdil na dva roky štátneho väzenia. Parlament mu ochotne zrušil imunitu, a tak si celý trest aj odsedel vo vacovskom väzení, odmietnuc možnosť
skrátenia trestu. Našťastie spadal do kategórie politických väzňov, ktorí mali v trestniciach privilegované postavenie. Nemuseli pracovať, mohli sa vzdelávať, voľne sa pohybovať po väznici, aj obedy si nechať dovážať z reštaurácie. Mnoho Slovákov posielalo Jurigovi do
Vacova pozdravné listy i telegramy, ale aj údené mäso, klobásy a syry, ktorými obdarovával spoluväzňov. Dokonca dostal aj sud vína, keďže politickí väzni mali povolenú jeho konzumáciu, najviac však liter denne. Ešte pred nástupom do väzby sa v decembri 1906 Juriga zúčastnil na schôdzi slovenských činiteľov (Uhorskej) ľudovej strany nespokojných s jej smerovaním, kde proklamovali osamostatnenie a založenie Slovenskej ľudovej strany. K jej vzniku aj pre uväznenie Jurigu a Andreja Hlinku však nedošlo. Ani po opustení väzenskej cely Juriga neobmedzil verejnú činnosť a v roku 1910 opäť kandidoval za poslanca v Stupave. Vďaka popularite a povesti veľkého martýra mu bezmála
všetci slovenskí voliči v okrese odovzdali hlasy a s prehľadom zvíťazil.
■ V POPULÁRNOM PERIODIKU
V roku 1910 si slovenskí katolícki verejní činitelia založili Nakladateľský kníhtlačiarsky, kníhkupecký spolok − účastinnú spoločnosť. Spolok prevzal vydávanie Ľudových novín a od apríla 1910 ich pod názvom Slovenské ľudové noviny tlačil v Bratislave. Vo vedení spoločnosti boli Ferdiš Juriga aj Andrej Hlinka. Noviny mali veľkú popularitu u slovenských čitateľov a tlačili sa v náklade až dvadsaťtisíc kusov. Vzhľadom na prehlbujúce sa rozpory v slovenskom tábore došlo v roku 1912 ku škandálu s ich podplácaním uhorskou vládou, čo však pravda nebola. No útoky sa stupňovali, a tak v novembri 1912 Ústredný klub Slovenskej národnej strany dal Slovenské ľudové noviny na národný
index, lebo vraj nestoja v službe národnej veci. Juriga reagoval vyhlásením, že opúšťa rady SNS a vyzval svojich prívržencov, aby obnovili Slovenskú ľudovú stranu. Bola to vlastne Jurigova iniciatíva, že sa 29. júla 1913 v Žiline zišli predstavitelia katolíckeho krídla SNS a založili Slovenskú ľudovú stranu (SĽS). Predsedom jej výkonného výboru sa stal Andrej Hlinka, tajomníkmi Ferdinand Juriga a Florián Tománek. Ako hlavný cieľ si strana vytýčila zlepšenie národného postavenia Slovákov a riešenie pálčivých sociálnych problémov v duchu pápežských encyklík a sociálnej náuky katolíckej cirkvi. Tlačovým orgánom SĽS sa stali Slovenské ľudové noviny. Juriga však svoje styky s činiteľmi Slovenskej národnej strany neobmedzil. Keď sa v máji 1914 v Budapešti uskutočnila porada slovenských politikov pod vedením Matúša Dulu, na schôdzi sa Juriga ako jediný predstaviteľ SĽS zúčastnil. Prijali uznesenie o vytvorení Slovenskej národnej rady. Mala mať predsedu a osem členov a zastrešovať všetky prúdy slovenskej politiky.
■ JEDINÝ V SNEME
Zakrátko však vypukla svetová vojna a Ferdiš Juriga zostal jediným slovenským poslancom v uhorskom sneme. Hlasoval za vojenský rozpočet, ale politika pasivity, uprednostňovaná SNS, mu bola cudzia. Na pôde dolnej snemovne i bratislavského župného zastupiteľstva bojoval za národné práva s poukázaním na veľké ľudské a materiálne obete Slovákov. Žiadal striktné dodržiavanie národnostného zákona z roka 1868 aj povinnú výučbu slovenčiny na ľudových a stredných školách na území obývanom Slovákmi. V poslednej fáze svetovej vojny Juriga prišiel s iniciatívou, aby sa v Bratislave postavil pomník všetkým padlým slovenským vojakom. So snahou zvýrazniť slávu slovenských obetí nechal v Česku vytlačiť pohľadnice s heslom Bratosláva v Bratislave. Výnosom z ich predaja sa mala financovať výstavba pamätníka padlým Slovákom. Zároveň vyzval župné zastupiteľstvo, aby jeho zámer finančne podporilo, ale nepochodil. Zakročili aj policajné orgány
a nariadili pohľadnice zhabať. Žiaľ, sedemdesiattisíc padlých Slovákov vo svetovej vojne dodnes nemá ústredný pamätník...
■ NA TROSKÁCH MONARCHIE
V septembri 1918 prostredníctvom článku v Slovenských ľudových novinách vyzval Slovákov, aby si utvorili slovenské spraviteľstvo alebo
Slovenskú národnú radu. V októbrových dňoch, keď sa už monarchia rúcala, Ferdinand Juriga v uhorskom parlamente v mene Uhorsko−slovenskej národnej rady vyhlásil, že Slováci opúšťajú Uhorsko a majú právo sami rozhodovať o svojej budúcnosti. Svoj
nebojácny prejav prednesený v peštianskej snemovni 19. októbra 1918, zakončil slovami: „Toto právo patrí len slovenskému národnému zhromaždeniu alebo jeho orgánu, ktorým je Slovenská národná rada.“ Nasledovali výkriky, posmech, ba i hrozba smrťou, no Juriga so stoickým pokojom sledoval pobúrenie maďarských poslancov a opustil rečnícky pult. Po búrlivom snemovom zasadaní ministerský predseda ponúkol Slovákom akési vyrovnanie na spôsob uhorsko−chorvátskeho, ale Juriga to odmietol a navždy opustil peštianske poslanecké lavice. Vrátil sa domov a 27. októbra sa v byte advokáta Samuela Slabeyciusa zišlo dvadsať príslušníkov slovenskej inteligencie. Tu založili Slovenskú národnú radu pre Bratislavu a okolie a za jej predsedu zvolili Ferdiša Jurigu. Tridsiateho októbra sa zúčastnil na
prevratnej schôdzi SNR v Martine, kde bola vyhlásená Deklarácia slovenského národa. Koncipoval ju sám Ferdiš Juriga v spolupráci s modranským evanjelickým farárom Samuelom Zochom. Nastali rušné dni prevratu. Pre Ferdiša Jurigu aj nebezpečné. Maďarskí námorníci nakomandovaní do Bratislavy sa ho chystali zabiť, preto v núdzi opustil Vajnory. Peštianski dobrodruhovia v námorníckych uniformách mu z pomsty vyplienili faru. V decembri 1918 bol už v Žiline, kde slovenskí katolícki aktivisti obnovili Slovenskú ľudovú stranu. Za predsedu
zvolili Andreja Hlinku a Juriga sa stal jej podpredsedom. Ako všeobecne známa osobnosť bol vzápätí kooptovaný do Revolučného národného zhromaždenia Česko−Slovenska. Vo februári 1920 hlasoval za centralistickú ústavu s vierou, že po upokojení pomerov sa jej znenie prehodnotí. Ale z pôvodne plánovaného dualistického Česko−Slovenska sa stalo unitárne Československo.
■ ROKY VEĽKÝCH ZMIEN
V rokoch veľkých politických zmien po skončení prvej svetovej vojny sa angažoval aj na cirkevnom poli. Navrhoval demokratizáciu štruktúr katolíckej cirkvi, voľbu biskupov kňazmi z príslušnej diecézy, nahradenie latinčiny slovenčinou a aj zrušenie celibátu. Sám sa priznal, že má dve deti, o ktoré sa vzorne stará. Typickým jurigovským humorom pri ktorejsi polemike vyhlásil, že sv. Šebastián bol v devätnástich ešte panicom, ale on ho prekonal o sedem rokov... Svoju revolučnú cestu k hlbokej reforme katolíckej cirkvi však po čase opustil, a aj keď sa neskôr zriekol aj vajnorskej fary, kňazom zostal až do konca života. Ako poslanec Národného zhromaždenia zastupujúci SĽS, od roka
1925 Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS), patril k rozhodným bojovníkom za slovenskú autonómiu a za slovenské jazykové i sociálne
práva. Z jeho úst neraz zaznelo: „Keď nám republika nedá, čo nám patrí, dáme republike zbohom.“ V roku 1929 vypukla tzv. Tukova aféra, Juriga sa zaradil medzi Tukových kritikov, čím nahrával súdnemu pokračovaniu proti Vojtechovi Tukovi. Po konflikte s Andrejom Hlinkom, ktorý sa Tuku zastal, vystúpil z HSĽS. Do volebného zápasu v roku 1929 chcel zasiahnuť s vlastnou Jurigovou slovenskou ľudovou stranou. Získal však sotva päťtisíc hlasov a z politiky vypadol. Neskôr sa síce s Hlinkom zmieril, ale politicky sa už viac neangažoval. Búrlivý život
dožíval v Karlovej Vsi vo svojom sídle, ktorý si nazval Jurigrad. Ctený obdivovateľmi a priateľmi zomrel 21. novembra 1950. Dnes už spomienka na velikána pohnutej slovenskej minulosti prvej polovice 20. storočia akosi vybledla, žiaľ, aj vo Vajnoroch. Školská budova, o ktorej výstavbu sa Ferdiš Juriga zaslúžil, nesie názov Škola Jána Pavla II. Prečo je to tak?
Ivan MRVA – Foto: archív