Skip to content

Dnešný dátum:

pondelok, 17 februára, 2025
Menu

Nepochopiteľne jednoduchá cesta disidenta Václava Havla na Pražský hrad

16 januára, 2025
Menej ako minúta čítania minút čítania

Humanista, ktorý označil bombardovanie Juhoslávie za humánne

Minulý rok bol rokom mnohých významných výročí, pričom tie najvýznamnejšie súviseli so svetovými vojnami. Od vypuknutia prvej svetovej vojny prešlo stodesať rokov, v tej druhej náš národ napísal do európskych dejín dôležitú kapitolu – Slovenské národné povstanie. Pripomenuli sme si aj niekoľko tzv. päťkových jubileí – tridsiate piate výročie nežnej revolúcie a novembrové voľby v poradí ôsmeho a zároveň posledného prezidenta Československa.

Každý, kto mal vtedy aspoň šestnásť či osemnásť rokov, si pamätá, že hlavou ešte spoločného štátu sa stal Václav Havel. Len nedávno politický väzeň, disident, ktorému v lepšom prípade hrozilo natrvalo vyhostenie z krajiny, kde sa narodil a nepretržite žil. Až po dlhých rokoch sa vďaka audiokazetám, ktoré historikom z Ústavu súčasných dejín Akadémie vied ČR (AV ČR) poskytol vtedajší osobný tajomník Václava Havla Vladimír Hanzel, podarilo vrátiť do tých pohnutých novembrových a decembrových dní pred tridsiatimi piatimi rokmi. Pre spresnenie musíme zdôrazniť, že tieto záznamy v AV ČR ležali už celé roky, ale dlho trvalo, kým  ich obsah zverejnili.

  • HAVLOV KOMUNISTA

Na veľké prekvapenie mal nakoniec takmer rozhodujúce slovo v kandidatúre Václava Havla na prezidenta Československej socialistickej republiky komunista Marián Čalfa ‒ niekoľko dní predtým pre väčšinu občanov úplne neznáma osobnosť. Vtedy 43-ročný rodák zo Zemplína bol síce od apríla 1989 ministrom bez „portfele“, ale pre tých, s ktorými prichádzal pravidelne do styku, bol iba vládnym úradníkom, akých zvykli nazývať „podržtaška“. Jeho politickej kariére výrazne pomohlo, že už ako 18-ročný vstúpil do komunistickej strany. Po absolvovaní práva na Karlovej univerzite v Prahe v roku 1970 o dva roky neskôr začal pôsobiť na legislatívnom odbore Úradu predsedníctva vlády ČSSR, v roku 1985 sa stal vedúcim legislatívneho odboru vlády a zároveň aj predsedom Celozávodného výboru KSČ na úrade federálnej vlády. V tých časoch ani mnohí jeho spolupracovníci nevedeli, že pochádza zo Slovenska. Už od čias vysokoškolských štúdií žil v Prahe, manželku mal Češku a v práci i súkromí rozprával po česky. Slovenčinu oficiálne začal používať až pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď v priebehu jedného mesiaca urobil závratnú politickú kariéru. Veď z ministra „bez tašky“ sa 3. decembra 1989 najskôr stal podpredsedom federálnej vlády, o sedem dní neskôr už jej premiér (dovtedajší predseda vlády Ladislav Adamec podal demisiu). Keď 10. decembra Gustáv Husák abdikoval na funkciu prezidenta republiky, Marián Čalfa až do 28. decembra vykonával aj prezidentské právomoci. Jeho vymenovanie za premiéra bolo práve 10. decembra posledným oficiálnym politickým rozhodnutím Husáka. Tým dal zároveň najavo, že novým prezidentom bude s najväčšou pravdepodobnosťou Čech. Zemplínčan sa zapísal do našich dejín aj tým, že sa stal posledným komunistickým premiérom v Československu ‒ veď z KSČ vystúpil až 19. januára 1990. Potom sa stal členom VPN, po jej rozpade vstúpil do Občianskej demokratickej únie (ODÚ). Len pre zaujímavosť – ešte 28. novembra pri rokovaní na Úrade predsedníctva vlády ČSSR sedeli na jednej strane stola predstavitelia vtedy ešte vládnucej komunistickej strany L. Adamec a M. Čalfa, na druhej spoločná delegácia OF a VPN s V. Havlom, J. Čarnogurským, M. Kňažkom, M. Kocábom… Čalfa a Havel sa po prvýkrát osobne stretli z iniciatívy už nového premiéra 15. decembra na pôde vlády. Išlo o neverejnú, doslova tajnú záležitosť, ktorú Havel najprv odmietal, ale nakoniec na túto schôdzu išiel spoločne s hercom Jiřím Bartoškom. Na tejto schôdzke došlo k vzájomnej dohode, na základe ktorej Havel podrží Čalfu vo funkcii predsedu vlády aspoň do najbližších volieb a na odplatu Čalfa „presvedčí“ Federálne zhromaždenie, aby Havla zvolilo za prezidenta federálneho štátu ešte v roku 1989. Táto dvojica si síce nepadla do náručia, ale medzi oboma vznikla akási vzájomná sympatia, ba dokonca dôvera. Tak nečudo, že Čalfa neskôr dostal prezývku „Havlov komunista“. Budúci a zároveň posledný československý prezident sa však netajil svojimi obavami. Akosi sa mu nechcelo veriť, že mu prejaví dôveru parlament plný komunistov, keď on je dieťa z buržoáznej rodiny, chartista, ešte nie tak dávno politický väzeň a občan stále podmienečne odsúdený. Čalfa ho uspokojoval tým, že toto Federálne zhromaždenie schválilo toľko hlúpych zákonov, preto nemá strach, že ho poslanci neschvália za hlavu štátu. Čo sa týka toho podmienečného odsúdenia z mája 1989, on má prezidentské právomoci a jednoducho mu udelí amnestiu.

  • HAVEL PREZIDENT

Všetko sa nakoniec stalo tak, ako Čalfa predpokladal. Skutočne sa mu podarilo veci tak zariadiť, aby na veľké prekvapenie 29. decembra zákonodarcovia jednomyseľne zvolili Havla za prezidenta. Človeka, ktorému väčšina z nich ešte pred niekoľkými dňami nevedela prísť na meno a najradšej by ho videli za mrežami. Havel po zvolení sľúbil vernosť Československej socialistickej republike tak, ako si to vyžadovala ešte platná Ústava ČSSR. Potom síce verejne vyhlasoval, že prezidentom zostane iba do slobodných volieb, teda do júna 1990, ale už o niekoľko týždňov neskôr prijal na Hrade skupinu priateľov ‒ poľských disidentov, ktorí ho uistili, že to tak nebude. Jednoducho sa mu prezidentovanie zapáči a bude sa uchádzať o túto funkciu aj v budúcnosti. Mali stopercentnú pravdu. Prezidentom Československa bol od 29. decembra 1989 do 20. júla 1992 (druhýkrát ho zvolili 5. júla 1990). Prvým občanom samostatnej Českej republiky sa stal 2. februára 1993 a v tomto postavení zotrval presne desať rokov, teda dve volebné obdobia – až do 2. februára 2003. Paradoxom bolo, že niektorí poslanci, teda predovšetkým komunisti, chceli už v decembri 1989 priame voľby prezidenta. Občianske fórum i VPN však všetky takéto úvahy zamietli. Najmä preto, lebo v prípade takejto voľby by bolo víťazstvo Václava Havla neisté. Najmä na Slovensku by si ľudia za prezidenta želali Alexandra Dubčeka, a ani v Česku by v ľudovom hlasovaní nebolo Havlovo víťazstvo také jednoznačné.  

  • POLITICKÝ TURISTA

Predstavitelia VPN nemali o Čalfovi najlepšiu mienku. Jednoducho mu nedôverovali. Ako prvého ponovembrového premiéra ho považovali za nevýraznú, prechodnú figúrku ‒ v najlepšom prípade mu dávali prívlastok technokrat. Okrem toho bol pre nich komunistický aparátnik, ktorý ešte v roku 1988 pracoval na novej Československej socialistickej ústave. Obhajoval a presadzoval do nej vedúcu úlohu komunistickej strany. Ako sa však neskôr ukázalo, mýlili sa. Čalfa sa prejavil ako nečakane schopný a ústretový vyjednávač. Dokázal si získať aj samotného Havla, ktorý si k nemu rýchlo našiel cestu, a ich vzťah možno hodnotiť ako určitú formu priateľstva. Potvrdilo sa to o niekoľko rokov neskôr, keď mu Čalfa už ako renomovaný právnik pomohol s predajom veľkého kultúrno-spoločenského strediska Lucerna, ktoré Havlova rodina vlastnila už pred druhou svetovou vojnou. Čalfa bol Havlovi oveľa bližší a sympatickejší ako Dubček. Nakoniec, bol to práve on už ako nový premiér, ktorý 29. decembra 1989 pred poslancami Federálneho zhromaždenia prečítal návrh na zvolenie Václava Havla za prezidenta ČSSR, a nie Alexander Dubček, ktorý túto 21. schôdzu parlamentu viedol už ako jeho predseda. Skrátka, Čalfa Havlovi doslova vydláždil cestu na Hradčany. Čalfa si „užil“ aj dosť pejoratívnych pomenovaní – prezliekač kabátov, muž v správnej chvíli na správnom mieste, sivá eminencia v pozadí, posledný komunistický premiér, Havlov komunista aj mnohé ďalšie. Čo sa týka jeho tzv. politického turizmu, bol iba v KSČ, vo VPN a naposledy v ODÚ. V roku 1992 odmietol ponuku vstúpiť medzi českých sociálnych demokratov. Jednoducho to už nepotreboval. Právna kancelária, v ktorej začal pôsobiť, dostávala objednávky na prácu od najvýraznejších českých priemyselných a obchodných spoločností bez rozdielu, či išlo o štátne inštitúcie, alebo súkromné firmy. Nečudo, že zostal žiť v Prahe a má české občianstvo.

  • HAVEL A SLOVÁCI

O Havlovom vzťahu k Slovensku a Slovákom pred Novembrom 1989 sa toho nevie veľa. Neexistujú ani dôkazy o tom, že dovtedy pod Tatrami vôbec bol, i keď niekde sa spomína jeho účasť na školskom výlete práve do Vysokých Tatier. Či to naozaj bolo tak, to už nikto nepotvrdí ani nevyvráti. Samozrejme, už ako prezident ČSFR k nám prišiel niekoľkokrát a vítali sme ho rôzne. Krásnymi kyticami i hádzaním vajec. Jedno však bolo vždy jasné. O Slovensku a jeho dejinách veľa nevedel. Jeho zvláštny vzťah k nám sa prejavil aj v ponuke, ktorú dal Kňažkovi. Chcel ho poveriť založením a vedením ministerstva pre Slovensko. Ten mu však vysvetlil, že Slovensko nie je nejaký rezort, a preto nepotrebuje žiadne ministerstvo, ale svoju vládu i parlament. Slováci mu mohli vyčítať najmä to, že bol iniciátorom takmer úplného zmrazenia zbrojárskeho priemyslu na Slovensku, čo veľmi negatívne ovplyvnilo nielen celú strojárenskú výrobu pod Tatrami, teda aj zamestnanosť, životnú úroveň a celkovú situáciu u nás. Našťastie, v roku 1999 v čase intenzívneho bombardovania vtedajšej Juhoslávie letectvom USA bez súhlasu OSN už nebol náš prezident. Vtedy sa na celom svete smutne preslávil výrokom, že išlo iba o humanitné bombardovanie. Srbskí lekári by mu aj dnes vedeli dokázať, aké vlastne bolo humánne, a že na jeho následky dodnes zomierajú ľudia. Majú na to dosť dôkazov.

Vladimír MEZENCEV – Foto: archív, internet