Olympijská medaila sa nedá kúpiť
Erik VLČEK sa narodil v Komárne 29. decembra 1981. Od detstva sa venoval rýchlostnej kanoistike a postupne sa vypracoval na jedného z najúspešnejších reprezentantov Slovenska. V súťažiach štvorkajaka a dvojkajaka vystupoval mnohokrát na stupeň víťazov. Pretekal na šiestich olympiádach. Z Olympijských hier v Aténach (2004) si priniesol bronzovú, z Pekingu (2008) a z Ria de Janeiro (2016) striebornú a z Tokia (2020) ďalšiu bronzovú medailu. Oveľa bohatšia je jeho medailová zbierka z majstrovstiev sveta. Dve zlaté zo Sevilly (2002), dve z Gainesville (2003) a Moskvy (2014), po jednej zo Segedína (2006 a 2011), z Duisburgu (2007) a z Milána (2015). Keď k tomu prirátame jedenásť zlatých, sedem strieborných, tri bronzové medaily z majstrovstiev Európy a jednu bronzovú s Európskych hier, to je zbierkam ktorá by stačila na ozdobenie vianočného stromčeka. Zveľadil ju postupne s Michalom a Richardom Riszdorferovcami, Jurajom Bačom, Jurajom Tarrom, Denisom Myšákom, Tiborom Linkom, so Samuelom Balážom, s Csabom Zalkom a s Adamom Botekom. Partneri sa menili, ale vyzerá to tak, že Erik vydržal vo víťaznej komárňanskej lodi najdlhšie. V súčasnosti je predsedom Zväzu kanoistiky v sekcii hladkých vôd a poslancom Národnej rady Slovenskej republiky za stranu HLAS.
Ako sa tvoja rodina dostala do Komárna?
Môj starý otec bol horár v Trenčianskych Tepliciach. Viackrát ho prekladali z miesta na miesto. Viem, že pôsobil v Dubodieli, v Kravanoch nad Dunajom a potom sa prisťahoval do Komárna. Žiaľ, veľmi som si ho neužil. Navždy nás opustil, keď som mal štyri roky. Je mi to veľmi ľúto, lebo som s ním mohol zažiť množstvo zaujímavých príhod v prírode.
Kto ťa dostal ku kanoistike?
Mal som sedem rokov. Sused, môj najlepší kamarát, hral futbal. Ja som si povedal, že chcem robiť niečo iné. Vôbec netuším, prečo ma rodičia priviedli do kajakárskej lodenice. Otec ani mama nemali s vodnými športmi nič spoločné. Jedného dňa ma jednoducho zobrali k Váhu, vyskúšal som si jazdu na kajaku a odvtedy som pri tomto športe ostal. Rád som plával, pri vode som sa cítil vždy dobre. Vzťah k prírode som asi zdedil po starom otcovi. V lodenici sme mali skvelý kolektív, bolo nás veľa, tak som sa tešil na tréningy.
Ako to vyzeralo v tých časoch?
Na tú dobu sme mali jednu z najkrajších lodeníc na Slovensku. Budova bola síce z umakartu, ale bolo v nej všetko, čo sme potrebovali, až na teplú vodu, ktorá tiekla v obmedzenom množstve pre obmedzenú veľkosť bojlera. Až neskôr na pôdoryse pôvodnej stavby postavili novú modernú budovu a pridali jedno poschodie.
Mal si nejaké veľké vzory?
Spočiatku asi nie. Rád som sa hýbal, bola to proste zábava. Hviezdy tohto športu ma nejako zvlášť nezaujímali. Akurát som sa usiloval vyrovnať starším kajakárom, ktorí nosili medaily aj zo zahraničia. Až neskôr som si uvedomil, že Atilla Szabó išiel na olympiádu v Atlante. Ešte rok predtým sa Bača, Riszdorfer, Bogdány a Hluško stali juniorskými majstrami sveta. Keď som vtedy uvidel, že chalani z našej lodenice doniesli zlato z päťstovky aj z tisícky, povedal som si, také niečo by som chcel zažiť.
Viedlo ťa viacero trénerov
Najprv nás trénoval pán Tichomír Szakál, ktorý učil deti základy. Po ňom nastúpil brat Atillu Szabóa Zoltán. Prvým vážnym trénerom, ktorý zaviedol do prípravy systém, bol Laco Lengyel. V zime sme posilňovali, behali a na jar plávali. V lete sme pádlovali a ladili formu na preteky. V sedemnástich rokoch nás prebral Ladislav Polhammer, ktorý mal skúsenosti so seniormi. Vychoval Atillu aj majstrovskú juniorskú štvorku. Ten ma doviedol až k titulu juniorského majstra sveta. V roku 2000 nás pripravoval na olympiádu s Erbanom Paľo Blaho. Po olympiáde vznikol náš najúspešnejší tím okolo trénera Tibora Soósa.
Pod jeho vedením si trénoval desať rokov…
Tibor nebol kajakár, pôvodne bol kanoista. Je to veľký diplomat, vzdelaný človek, vnášal do športu pokoj, noblesu a rozvážnosť. Dokázal držať tím pokope. Rozdával nám skúsenosti nielen v kajaku, ale aj v živote. Súčasne bol schopný viesť motorový čln, merať časy, fajčiť cigaru a telefonovať. Stalo sa mu, že na začiatku úseku povedal do megafónu namiesto: tri, dva, jedna, hop… tri dva jedna haló. Vždy bol jeden z prvých, s ktorým sme si pripili po každom úspechu. Po spolupráci s ním som ešte priniesol medaily z olympiády v Riu a v Tokiu, ale to nás už viedol Peter Likér.
Prečo slovenským kanoistom „odplávali“ výsledky, aké ste dosahovali v tvojich rokoch?
V športe bývajú lepšie aj horšie časy. Tiež sme prežívali obdobie, že nám na ceste k vrcholu ešte niečo chýbalo. Môžeme mať lodenice a trénerov, ale kým sa neobjaví talent, s ktorým sa dajú dosiahnuť vrcholné výkony, na medaily zo svetových podujatí to stačiť nebude, preto je dôležitá veľká základňa. Napriek úsiliu trénerov a klubu sa v určitých rokoch taký neobjavil. Doba sa zmenila. S deťmi treba zaobchádzať inak ako za našich čias, aby sme ich udržali pri športe. Keď som začal jazdiť na kajaku, tešil som sa, že ideme na preteky do Bratislavy alebo na sústredenia do Tatier či neskôr do Maďarska alebo Talianska. Dnešné deti vozia rodičia na Maldivy, ich nejaké sústredenie nemôže motivovať. Keď som bol ako šestnásťročný vo výcvikovom tábore v Bosne, prvýkrát som uvidel more. Pred cestou na juniorské ME vo Švédsku som týždeň nespal v očakávaní, že budem prvý raz letieť v lietadle. Moje športové začiatky boli vlastne aj zaujímavé dobrodružné výlety.
Má kanoistika na Slovensku dostatočnú základňu v žiakoch a v doraste?
V súčasnosti som s prácou v niektorých kluboch spokojný. Chodí k nám dosť detí a verím, že skôr či neskôr sa úspechy dostavia. Máme síce stabilnú základňu, ale budeme robiť všetko pre to, aby sme k nášmu krásnemu športu prilákali ešte viac detí. Za mojich čias nás bolo v partii aj zo dvadsať. V takej skupine sa ľahšie hľadá ďalší Atilla Szabó. Transformácia trénerov a tréningových metód stále prebieha. Kluby sa rozrastajú a snažia sa robiť zaujímavejšie aktivity a rozšíriť vodácku komunitu aj inými činnosťami, ako sú besedy v školách či stretnutia so žiakmi, ktoré by mohli prilákať ďalší dorast. Na pretekoch Slovenského pohára sa objavuje generácia, z ktorej by mohli vyrásť veľké mená.
Posledná olympiáda signalizovala úpadok slovenského športu
O šport sa treba starať, sledovať svetové trendy. V posledných rokoch nebol dobre nastavený systém financovania. Peňazí bolo dosť, ale nešli tam, kde by mali ísť. Najvýstižnejším ukazovateľom je klesajúci počet slovenských reprezentantov na olympiáde. Ak chceme mať viac športovcov na olympiáde, musíme efektívnejšie a transparentnejšie podporiť šport. Výsledok je však vždy neistý. Človek môže odviesť poriadne svoju robotu, ale na pretekoch mu to môže pokaziť napríklad zlé počasie. Olympijská medaila sa nedá kúpiť, a keď aj stojí to veľmi veľa peňazí.
Ako si to myslel?
Napríklad u našich susedov v Maďarsku alebo v Poľsku investujú do športu podstatne viac ako u nás a výsledky sa dostavujú. Maďari postavili akadémiu pre svetoznámu kanoistku Katalin Kovácsovú za stodvadsať miliónov eur a vybudovali obrovský športový komplex. Ako im môžeme konkurovať, keď na Slovensku nemáme ani jednu regulárnu dráhu. Šport na Slovensku funguje viac-menej na náhode. U nás sa síce z času na čas objaví fenomén, ktorý to potiahne pár rokov, ale to je výnimočné. Vynikajúce talenty, ako je Petra Vlhová, bratia Peter a Pavol Hoschornerovci či Michal Martikán, sa nezrodili preto, že máme dobre nastavený systém, ale vyrástli v rodinách, ktoré urobili všetko pre športový rast svojich detí. Alebo Peter Sagan. Vyšiel si do lesa na bicykli, zistil, že ho to baví, a vyrástol z neho fenomenálny cyklista. Nebol to však výsledok cieľavedomej práce v oddieloch ani vo zväzoch. Práca úspešného trénera je náročná, on musí tvrdo pracovať bez ohľadu na to, či je piatok, alebo sviatok. Potrebujeme kvalitné športoviská. Do peknej plavárne s renomovaným trénerom rodičia skôr privedú deti ako do chátrajúcej budovy. Musím robiť osvetu a pripomínať rodičom, aké prináša šport benefity.
Komárno je športové mesto. Futbal, volejbal aj basketbal sú v extralige…
Máloktoré mesto má takú športovú základňu. Všetko je v ľuďoch. Volejbal rozbehol zanietený podnikateľ Ladislav Ferenczi, ktorý do svojho športu dával vlastné peniaze. Investoval do trénerov, ktorí vychovali ďalších a na školách v okrese vytvorili veľmi silnú základňu. Tento systém mi je veľmi sympatický. Basketbal roky budoval Hugo Pavlík, ktorý neúnavne zháňal peniaze na chod klubu. Momentálne ho vedie veľmi šikovný chlapec Slovinec Bubán Tomič, ktorý sem prišiel hrať basketbal ako legionár a oženil sa v Komárne. Futbal roky upadal, kým sa doň nevložil teraz už, žiaľ, nebohý, podnikateľ Ladislav Štrasser. Najprv doviedol futbalový oddiel do druhej ligy. Do prvej mu pomohla finančne maďarská vláda, ktorá momentálne dostavuje štadión. V ligových mužstvách však zatiaľ reprezentujú naše mesto legionári zvonka.
Mnohí úspešní športovci sa po skončení pretekárskej kariéry venujú trénerskej profesii…
Ja chcem nadobudnuté skúsenosti zúročiť skôr vo funkcionárskom ako v trénerskom prostredí a súčasne využiť aj pozíciu poslanca národnej rady na vylepšenie podmienok pre šport na Slovensku.
Ako sa ti javí šport na základných a stredných školách?
Je žalostne málo hodín telesnej výchovy. Na mnohých školách nemajú poriadne telocvične a ihriská, ktoré by mohli byť prístupné aj mimo vyučovacích hodín. Kým sa nevybuduje takéto športové zázemie pri školách, ťažko môžeme očakávať, že samotné navýšenie počtu hodín zvýši úroveň telocviku a, samozrejme, aj fyzickú zdatnosť mládeže. V tomto smere bude veľa záležať na odhodlaní učiteľov telocviku.
Pri vrcholovom športe ostáva menej času na rodinu?
Bez pomoci a obetavosti manželky si svoju športovú kariéru neviem predstaviť. Máme dve dcéry. Obidve študujú na gymnáziu. Staršia Lara je na druhom stupni osemročného gymnázia mladšia Sára na prvom. K športu si cestu nenašli, a ani ja som ich do toho netlačil. Obidve majú vzťah k cudzím jazykom a mladšia sa navyše zdokonaľuje v hudobnej škole v hre na gitaru.
Čo by si zaprial našim čitateľom k Novému roku?
Vianoce sme doma prežili ako sviatky pokoja a vďaky. Sú obdobím, ktoré treba tráviť s rodinou. V Novom roku by sme sa v úprimne zamyslieť nad tým minulým a uvážiť, čo urobíme aby bol ten nastávajúci lepší. Čitateľom prajem pevné zdravie, veľa úspechov a radosti zo života. Najmä nezabudnime na to, aby sme boli k sebe priateľskí a tiež pohybom spravili niečo pre svoje zdravie.
Zhováral sa Peter VALO ‒ Foto: archív autora