NAJVÄČŠÍ SLOVÁK
Zamyslenie nad každodennými zamysleniami a kázňami dona Antona SRHOLCA. Verejnoprávna televízia vyhlási víťaza v diváckej súťaži Najväčší Slovák počas galavečera prvého mája. V prvej desiatke nominovaných, o ktorej už diváci rozhodli hlasovaním, je aj salezián Anton SRHOLEC. Za kňaza ho vysvätil pápež Pavol VI. v máji v roku 1970 v Ríme. „Žijeme v dobe rozvoja vedy a techniky, do ktorej človek z morálnej a etickej stránky ešte nedospel. Duchovný vývin postupuje omnoho namáhavejšie a pomalšie. Svet mi pripadá ako dieťa, ktoré pri hre natrafilo na zápalky alebo zbraň. Stojíme pred vážnou úlohou, ktorá nás, hlásiacich sa ku kresťanstvu, priam zaväzuje prispieť k pretváraniu ľudstva na morálne, humánne spoločenstvo. Len vtedy zodpovedne zvládneme riziko svojich vymožeností. Aj od našich sŕdc, svedomia a rozumu závisí, či z toho, čo dnes spoločne budujeme, vyrastie Boží chrám alebo nový chaos a násilie, “ sumarizoval o dnešku Anton Srholec.
■ VÄZEŇ SVEDOMIA
Toto spojenie označuje ľudí väznených alebo inak fyzicky obmedzovaných na základe ich presvedčenia, pôvodu alebo postavenia za predpokladu, že nikdy nepoužili ani nepresadzovali násilie. „Prostredníctvom rehole saleziánov, ktorá mala úzke kontakty v zahraničí, sa Anton Srholec dostal do skupiny dvadsiatich troch kňazov a študentov, ktorí sa v apríli 1951 pokúsili o útek cez rieku Moravu, vinou rozvodneného toku sa museli vrátiť. Cestou späť takmer celú skupinu zaistili na nich čakajúci vojaci. Anton smeroval najprv na Bratislavský hrad, neskôr k Dvom levom a následne do Leopoldova, kde strávil mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Tajný proces s celou skupinou sa konal pred Štátnym súdom v Bratislave vo februári 1952 a tu si mladík, ktorý nemal iný záujem len študovať, vypočul ortieľ ‒ dvanásť rokov väzenia. V rýchlom slede za sebou vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, na Pankráci, no cieľom a „domovom“ na takmer celé desaťročie sa mu stal Jáchymov. Antona tu ničili neznesiteľné pracovné podmienky, až sa jeho zdravotný stav dostal do štádia, keď sa takmer nemohol hýbať, v práci však musel pokračovať. V „poslednej chvíli“ ho v roku 1960 zachránilo vyhlásenie amnestie, ktorá sa týkala aj politických väzňov. Anton sa vrátil k rodičom, no dlho si nemohol nájsť žiadne zamestnanie. Podarilo sa mu pracovať len ako nekvalifikovanému robotníkovi, pričom ho zo zreteľa nepúšťala ani Štátna bezpečnosť.“ (Citované z dokumentov ÚPN.)
■ TRVALÁ POKORA
„Dnes už nemôžeme bez omylu deliť ľudí na katolíkov a nekatolíkov, veriacich a neveriacich. Veriť musí každý človek. Ale aj medzi neveriacimi nájdeš veľa pekných ľudí, pretože viera sama nie je patentom na charakter. Musíme hľadať hĺbku človeka. Ak veríme v lásku. Ako miluješ alebo nenávidíš, to ťa zachráni alebo zahubí. A svetu tak chýba láska,“ ďalšie z premís Antona Srholca.
Nazrime však opäť do zápiskov Ústavu pamäti národa: „Čo sa odohráva v človeku, keď ho zavrú? Prvé, je to šokujúce, to je jasné, to je situácia, s ktorou nikto neráta a ja som s ňou najmenej rátal. No a potom som sa dostal do väzenia a stále som v tomto smere naivný ozaj ako to teliatko, celý život ja stále chcem veriť, že nejaká pravda jestvuje a že jestvujú pekné ľudské vzťahy. Ja som myslel, že sa z toho dostaneme, to sa vysvetlí, to sa vyjasní. Keď sa mi všetko zosypalo, stále som mal presvedčenie, že toto je len nedorozumenie, toto nemôže takto byť, však predsa ja som v živote nikomu neublížil... Potom tá deprivácia, človek už nevie, kde je, že existuje svet a je v takej studni, sám a sám. Len tri razy buchne niekto do dverí, bežať do kúta a otvorili sa dvere. Nohou, to viem, že klopkali a pri dverách klop, že dať tam šálku ráno, šálku a kúsok chleba. Potom išiel dozorca, toto tak klopkalo od cely po celu a potom prišiel dozorca, búchali dvere, otvoril dvere a nohou to pekne len kopol do cely a zabuchli dvere. A keď zabuchli dvere, už som sa mohol otočiť. Tak tam mal človek (čas) na premýšľanie, nebol som naučený odplácať zlým zlo. Ja hovorím, naivita alebo či to tak má byť a pokiaľ, kde sú hranice, až doteraz neviem. Naučil som sa modliť za svojich nepriateľov, nikdy som nepochyboval o tom, že to dobro zvíťazí.“
■ SIEDMY JANUÁR...
V tento deň v roku 2016 už ráno sa šírila Slovenskom smutná správa. „Dnes ráno zomrel vo veku osemdesiatšesť rokov kňaz Anton Srholec. V bratislavskej nemocnici podľahol ťažkej chorobe. Úmrtie potvrdila rehoľná sestra Rita, u ktorej posledné mesiace žil. Antonovi Srholcovi diagnostikovali nádor na pľúcach. V nemocnici podstupoval chemoterapiu a jeho stav sa spočiatku zlepšoval. Situácia sa však obrátila. Rakovina sa mu rozšírila aj do kostí, kňaz sa už v lete 2015 rozhodol prestať bojovať.“
Sme tu už istý čas bez neho, bez jeho upokojujúceho hlasu, bez jeho obsažných slov a bez jeho vnímania sveta. Preto vyberám z mnohých našich vzájomných rozhovorov z dávnejšej minulosti.
Raz som sa ho spýtal, čo je podľa neho v živote človeka najdôležitejšie. Po krátkom zamyslení odpovedal: „Svet aj svoj mikropríbeh v ňom chápem ako veľkú evolúciu. Urobiť zo svojho života niečo pekné. Niečo, z čoho mám radosť. Som ako zrnko hodené do pôdy a na svoj spôsob jedinečným a neopakovateľným spôsobom vyrásť ako stromček, kvetinka. Tešiť sa zo slnka, namáhavo pretaviť hmotu na kvet, na ovocie ducha, na službu rastúcemu svetu.
Nasledovala ďalšia otázka: „Čo ste od života dostali a čo by ste ešte radi odovzdali iným?“ „Tretinu svojho života som sa učil byť pokorný, trpezlivý, prekonávať prekážky s nádejou. Vtedy sme verili, že Boh všetko zlé na dobré obráti. A stalo sa. V malom aj vo veľkom. Za lepší svet sa oplatí klásť svoj život. Pomaly, po kúsku. Svetlo vždy víťazí nad tmou. Neslobodno za každú cenu čakať úspech, najmä nie v hmotnej a vo vnútrosvetskej rovine. Som hrdý, že som robotníkom obrovského projektu humanizácie, oslobodenia a zjednotenia ľudstva.“
„ Ak by ste mohli jednu jedinú vec na Slovensku zmeniť, čo by to bolo?“ „Ja už vidím a podporujem obrat od materialistického a sebeckého chápania života a sveta. V minulosti som bol spoločníkom ľudí, ktorí trpeli za slobodu a snívali o nej. Dnes sa teším z priateľstva ľudí, ktorí opäť trpia a snívajú o morálnych hodnotách našej slobody. Meníme paradigmu. Človek predsa nežije len z chleba. U nás sú milióny ľudí, ktorí žijú skromne, pomáhajú si, nezúfajú si a som rád, že som s nimi.“
„Čo vo svojom okolí vnímate s nevôľou?“ pýtal som sa ďalej...
„Aroganciu mocných. Zneužívanie moci. Sústredenie sa len na konzum. Devastovanie prírody. Stratu nádeje, že nesmerujeme k smrti, ale k vyššej forme našej ľudskej existencie. Čím viac hmoty na seba navešiame, tým väčšími otrokmi sa stávame. Treba nám zmeniť naše smerovanie.
A na záver: „ Čo vás naposledy (ne)potešilo?“ „ Neteší ma ľahostajnosť k utrpeniu iných. Nedostatok konkrétnej lásky k našim blížnym. Neteší ma ani strata tvorivosti.
■ VOLANIE RÍMA
Na výročie smrti sv. Konštantína v roku 1969 povolil komunistický režim odchod niekoľkých osôb z Česko-Slovenska do Ríma, kde sa konala spomienka na tohto vierozvestca. Antonovi Srholcovi sa podarilo vybaviť si vízum a vo februári sa ocitol v Ríme. Stretol tam svojich bývalých spolužiakov, ktorým sa útek pred rokmi podaril. Presviedčali ho: „Príď! Zariadime ti štúdium.“ Anton Srholec sa vrátil do Česko-Slovenska a získal povolenie na trojmesačný pobyt v Taliansku, vďaka čomu v septembri 1969 mohol začať štúdium na Univerzite v Turíne. Aby mohol doštudovať, požiadal česko-slovenské úrady o súhlas.
„Čo im ostávalo, vtáčik bol vonku, tak mi to museli naše úrady povoliť, ale povolili mi to len na desať mesiacov.“ V roku 1970 mal byť v Turíne vysvätený za kňaza, no keďže nemal dostatočne dlhé povolenie, odišiel do Ríma, kde ho 17. mája spolu s niekoľkými mladými mužmi z rôznych iných národov vysvätil samotný pápež Pavol VI.
ROBOTNÍK PÁNOV
Napriek všetkému sa rozhodol vrátiť domov. „Keď som sa vrátil, eštebáci nemohli uveriť, že tento chlap, ktorý pozná tri európske jazyky – taliansky, anglický, nemecký, že prišiel len tak. Pre koho ten chlap pracuje? Kto ho sem poslal? Komu posiela tajné depeše?“
Stále ho prenasledovali: „Zaručene mali kľúč od môjho bytu.“ Bol síce kňaz, ale nemohol pôsobiť v duchovnej službe. Zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave, kde mu tamojší dekan vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach. Jeho duchovná práca však režimu krajne nevyhovovala. Neskôr ho preto preradili do Perneka, Veľkého Zálužia a do Záhorskej Vsi. V roku 1985 mu nakoniec odobrali štátny súhlas.
V tom istom roku si veriaci z celej republiky pripomínali výročie smrti svätého Metoda veľkou púťou na moravskom Velehrade. Na púti sa zúčastnil aj Anton Srholec a zorganizoval tam celovečerný program pre prítomných, čo opäť popudilo predstaviteľov režimu. Po odobratí štátneho súhlasu mohol totiž pracovať len ako robotník a skladník v Doprastave. Ako s humorom dodával: „Komunisti, hoci boli neveriaci, predsa len ešte vtedy verili, že farári nekradnú.“ V roku 1989 sa rozhodol odísť do dôchodku, no „od toho roka 1989 nemám odpočinok ani jeden deň“. Ponovembrovú zmenu a nástup demokratického zriadenia vnímal veľmi pozitívne. Ako človek, ktorého komunistický režim nezlomil, vedel, čo znamená sloboda. Až do svojho konca sa venoval charitatívnym aktivitám, bol činný v spoločenských a sociálnych organizáciách.„Veľmi sa teším, že som ostal s týmto národom. V pokore človek prispieva k tomu, aby to bolo lepšie, a nie tak zúfalo beznádejné.“
■ POSLEDNÉ VIANOCE
„Životom kráčame väčšinou osamelí. S bremenom svojich myšlienok, spomienok a plánov naplnených i nenaplnených. Hreje nás dobro, ktoré sa nám podarilo odovzdať blížnym pod týmto slnkom. Kde len môžem, sadím stromy a odprosujem všetky, ktoré vyrúbali len preto, aby z nich bol papier, ktorý som popísal. Písal som v škole, do novín, do časopisov. Nespravodlivým vrchnostiam sťažnosti, priateľom listy. Vo väzení i na slobode, na cestách i pri nočnej lampe. Hľadal som odpovede na otázky, ktoré nás všetkých trápia. Hľadal som často slová, ktoré by v pravý čas a na pravom mieste pôsobili ako liek. Slová obžaloby, účasti, útechy a nádeje. To hlavné, čo som sa pokúšal vysloviť, je už dávno napísané v evanjeliu: „Aby ste sa navzájom milovali.“
Anton Srholec 1929 ‒ 2016.
Text a foto: Štefan ZLATOŠ