(K 80. výročiu maliarovho úmrtia)
Narodil sa 3. marca 1898 ako Arnold Weisz v pruskom mestečku Usch (dnes poľské Ujście). Keď mal päť rokov, jeho židovská família sa prisťahovala do Dolného Kubína. Od roku 1913 študoval dekoratívne sochárstvo na Umeleckopriemyselnej škole v Budapešti. Štúdium bol ale v roku 1917 nútený prerušiť, lebo dostal povolávací rozkaz a okamžite musel narukovať na bojiská prvej svetovej vojny.
Sochárske vzdelanie mal v úmysle dokončiť v Berlíne, kam odcestoval v roku 1920. Vrátil sa však odtiaľ ako maliar a grafik… Dobové výtvarné Nemecko charakterizovala okrem iného i vlna expresionistickej maľby, takzvaná Novembergruppe (Novembrová skupina) a hnutie Neue Sachlichkeit (Nová vecnosť), ktoré veľmi živo vnímali a reflektovala biedne sociálne rozpoloženie a existenčnú realitu ľudí. Inšpiratívna konfrontácia s búrlivou nemeckou umeleckou scénou viedla v prípade mladého Weisza k uplatneniu expresionistických tendencií vo forme intenzívnej farebnosti a emotívneho dynamického rukopisu.
Návrat na Slovensko priniesol maliarovi život vo veľmi skromných podmienkach, no aj tak mu malebná Orava učarovala natoľko, že ju označil za svoj rodný kraj a od roku 1933 používal prídomok Kubínčan. „Veď, tak sa mi vidí, že mňa Orava spravila maliarom. Už v Pešti na akadémii profesori sa čudovali a zazlievali mi, že maľujem iba motívy zo svojho rodného kraja v inom podaní, ako to robili niektorí moji vtedajší kolegovia. Mne život a rytmus našej Oravy učaroval. Vrchy aj ľudia. To bol môj svet a tým sa sýtila moja výtvarná fantázia“ (A. P. Weisz-Kubínčan).
Živorenie a časté sklamania na umeleckom poli síce umocňovali autorov pocit neistoty
a rozorvanosti, ale idey naplniť svoje poslanie výtvarníka sa rozhodne vzdať nechcel. Húževnatú vytrvalosť a odhodlanosť nepodkopala ani vlastná nízka sebadôvera. Čoraz intenzívnejšie pracoval s olejom a plátnom, až napokon jeho tvorbu vyzdvihol Miloš Alexander Bazovský. Matica slovenská zas výtvarníka finančne podporila objednávkou ilustrácií do turistického sprievodcu Oravy (1933).
Talentovaný Weisz-Kubínčan čoskoro zakotvil v Martine (1934), kde sa výrazne zlepšila jeho existenčná situácia. Navyše tu bol obklopený priateľmi a kolegami a prežíval roky úspešnej výstavnej činnosti. Maľoval tradičné námety s národne uvedomelým postojom, zachytené modernou výtvarnou formou. Veľakrát sa na plátnach objavovala horská krajina, lazy, práca na poli či pastieri. Tvorca dokázal citlivo zachytiť radostné i smutné momenty zo života ľudí na dedine, ich spokojnosť, ale aj osamelosť, strach… Celkový vývin politickej situácie doma i vo svete ho priviedol k úvahám o zmysle ľudského bytia a človeka zobrazoval s jeho konkrétnymi osobitosťami a danosťami. Niekedy do jeho diel vstúpila tiež komickosť výjavu. Motív jazdca a koní spracoval ako symbol slobodnej nespútanej energie a fyzickej sily v dynamickom pohybe. Medzi ďalšie autorove obľúbené námety patrili poľovačky. Za témou lovca a koristi možno tušiť osud rasovo prenasledovaného človeka, z ktorého sa stala štvaná zver…
Originálny maliarsky rukopis Weisza-Kubínčana charakterizuje razantná expresívna maľba s vibrujúcou atmosférou plnou napätia. Prenikavé a intenzívne farby podtrhávali nepokoj výjavu, zobrazované predmety sa strácali v krátkych, cikcakovito usporiadaných ťahoch štetca. Sporadicky sa tvorca venoval aj knižnej ilustrácii, čo potvrdzuje napríklad známy a čitateľsky úspešný titul Ľuda Ondrejova Príhody v divočine (Ján Horáček, 1940).
Vznik Slovenského štátu v marci 1939, respektíve dôsledky protižidovských nálad a zákonov viedli k citeľnému zhoršeniu maliarovho životného postavenia. Nič na tom nezmenila skutočnosť, že sa dal pokrstiť a prijal meno Peter. Akútny nedostatok finančných zdrojov ho v záverečnom tvorivom období nútil vrátiť sa k pôvodnej technike (kresba) a pod vplyvom prehĺbenia introspekcie aj k expresionistickým začiatkom, respektíve k častej autobiografickej motivácii tvorby. Posledné diela sú tiež akousi druhoplánovanou významovou predpoveďou osobnej drámy životného konca umelca i ním vzývaného sveta čistých, nepoškvrnených vzťahov prostého človeka a prírody. Vnútorná izolácia a umelecké vyhnanstvo viedli aj k rapídnemu zhoršeniu vlastného psychického rozpoloženia.
Keď nemecké vojská potlačili SNP, nastal extrémne zložitý čas bolestného zúfalstva a skrývania sa pred genocídou. Mnohé diela Arnolda Petra Weisza-Kubínčana fašisti bezohľadne zničili, akoby zázrakom však zostal zachránený kufor s autorovými maľbami, kresbami, skicami, skicármi a výstrižkami z dobovej tlače.
Stopa po umelcovi so zložitým osudom, ktorý prišiel na tento svet ako izraelita a odišiel z neho ako pokrstený katolík, sa končí pri prevoze do koncentračného tábora. Nepoznáme dátum ani miesto jeho úmrtia. Možno len tušiť, že výtvarníka v novembri 1944 deportovali do Auschwitzu-Birkenau a odtiaľ do Sachsenhausenu, kde bol zavraždený…
Text a foto: Peter CABADAJ
