Prijatie štátneho rozpočtu sedemdesiatimi deviatimi hlasmi naznačilo, že s budúcnosťou koalície to nemusí byť také zlé, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Výstražný štrajk huliakovcov ukázal akurát to, že pri vládnutí bez ich hlasov musí byť koalícia maximálne sústredená a musí sa vyrovnať s poslancami, ktorí majú pokušenie zneužiť svoje výsadné postavenie. V dlhodobej perspektíve je problém, ak by sa vyskytol nejaký práceneschopný poslanec, ktorý by na dlhší čas nemohol vykonávať svoj mandát. Keďže politická kultúra v slovenskom parlamente je na hony vzdialená civilizovanému svetu (Škandinávii či dokonca len susednému Česku, kde je, či bolo úplne samozrejmé takzvané párovanie, teda ak chýba jeden poslanec z koalície, poslanec z opozície nehlasuje), na akúkoľvek ústretovosť opozície môžeme zabudnúť. Je jasné, že koalícia si problém uvedomuje a chce ho riešiť.
Definitívne hlasovanie o rozpočte ako celku zreteľne ukázalo, že dvere do koalície sú pre poslancov z Národnej koalície pootvorené. Hlavnou výzvou pre vedenie koalície bude integrovať ich znovu ako jej bezpečnú súčasť. Je jasné, že maximalistické požiadavky sa budú na oboch stranách (teda návrat do klubu SNS na strane jednej a post vo vláde na strane druhej) musieť revidovať. Politická racionalita verme, nakoniec zvíťazí. Inak sa koalícia rúti na scestie. V ostatných dňoch sa totiž jasne preukázalo, že vládnuť na najtesnejšej väčšine sedemdesiatich šiestich hlasov je naozaj ťažké. Minulý týždeň v utorok bolo len pár technických ťažkostí, ale nakoniec všetko, čo bolo potrebné, parlament odsúhlasil. Problém nastal v stredu. Ak sa totiž v koaličnej časti poslaneckého zboru nájde čo len jeden poslanec, ktorý sa rozhodne svoje postavenie jazýčka na váhach použiť pre svoje záujmy, môže byť v tomto úsilí celkom úspešný. A naozaj ‒ poslanec Samuel Migaľ sa k niečomu takému odhodlal. Jeho motiváciu nebudem hlbšie rozoberať. Kto má záujem dozvedieť sa viac o pozadí celej kauzy, môže si vypočuť tlačovú konferenciu Slovenskej národnej strany na túto tému. Problém je v tom, že pokiaľ sa nenájdu jasné pravidlá, ako fungovať na takejto tesnej menšine, podobné nepríjemné prekvapenia sa môžu opakovať. A to naozaj pre perspektívu koalície neveští nič dobré.
Na strane druhej máme precedensy, že vládnutie pri najtesnejšej menšine možné je. V susednom Česku sme mali hneď niekoľko podobných precedensov. Keď sa skončili voľby tzv. plichtou, teda remízou 100 : 100. Na prvý pokus Topolánkova vláda nezískala väčšinu. Našla však spôsob, ako ďalej fungovať, keď získala dvoch prebehlíkov ‒ Melčáka a Pohanku ‒ a v takomto nesvätom režime fungovali celkom dlho. Podobne predtým ešte v deväťdesiatych rokoch fungovala v Česku pravicová vláda na základe ďalšieho prebehlíka z ČSSD ‒ šéfa finančného výboru Jozefa Wagnera. Je veľmi dobré, že k niečomu takému sa súčasná vláda, teda ku kupovaniu poslancov, neodhodlala a nemieni odhodlať. Premiér Fico dal jasný odkaz, že nemieni vládnuť za každú cenu a vydierať sa nenechá, to radšej nech sa nanovo rozdajú karty v predčasných voľbách.
Na strane druhej, ak by súčasná koalícia nedokázala dovládnuť, znamenalo by to obrovské sklamanie pre voličov, ktorí tejto garnitúre dali dôveru, a mohla by očakávať v prípadných predčasných voľbách poriadny výprask. Ľahké a rýchle riešenia nejestvujú, napriek tomu je dobré, že sa nejde cestou politickej korupcie, kupovania poslancov a podobne, ako to s veľkým gustom robili pravicové garnitúry. Niet pochýb, že najtemnejším bodom slovenského parlamentarizmu bolo, keď fungovali za druhej Dzurindovej vlády poslanci na lízing, ktorí zo dňa na deň zásadne zmenili svoje stanoviská a prešli na druhú stranu. Snaha prežiť za každú cenu môže byť v politike zničujúca. Nakoniec, takéto konanie môže zakladať aj podozrenie z trestného konania. Máme na to precedensy zo susedného Česka, kde trojica poslancov ‒ Petr Tluchoř, Marek Šnajdr a Ivan Fuksa, ktorí sa vzdali pre nesúhlas s politikou vlády svojho mandátu, aby za to vzápätí dostali politické trafiky ‒ bola za takéto konanie trestnoprávne stíhaná. Poučenie je teda jasné: každý, kto sa snaží o presadenie niečoho v politike a požaduje pritom pre seba nejakú osobnú výhodu, sa dostáva na veľmi tenký ľad.
Roman MICHELKO, poslanec NR SR