Tento týždeň sa koalícii podarilo stabilizovať počty svojich poslancov na pôvodnú úroveň, teda sedemdesiatdeväť členov. Cesta k obnoveniu pôvodnej väčšiny nebola ani ľahká a ani pekná. Premiér Fico sa prejavil ako ostrieľaný stratég, skúsený politik a talentovaný technológ. V prvom rade, po ultimáte, ktoré vypršalo 17. februára a ktoré dal SNS a Hlasu-SD, začal konať. Pridelil ministerstvo športu a cestovného ruchu Rudolfovi Huliakovi a jeho Národnej koalícii, ktorého vzal politicky pod svoje krídla a zabezpečil tak koalícii potrebnú 76-člennú väčšinu.
Pôvodne sa zdalo, že nateraz na ďalšie hlasy rezignuje a druhý krok ‒ nastolenie pôvodnej 79-člennej väčšiny, si nechá na obdobie po parlamentných prázdninách. V tandeme s ministrom obrany Robertom Kaliňákom – ten dokonca odviedol najviac práce pri rokovaní obnovenej väčšiny, premiér do rokovaní vstúpil až tesne pred finále ‒ sa nakoniec rozhodli, že krízu koalície nebudú naďalej tlačiť pred sebou a roztnú ju ako povestný gordický uzol. Výsledkom je teda dohoda, že rebelujúca dvojica Migaľ a Šalitroš, prvý ako minister, druhý ako štátny tajomník, dostali rezort MIRRI ‒ ministerstvo informatizácie a regionálneho rozvoja a odišli tak z parlamentu.
Iste, takáto politika je len pre silné žalúdky, hádam nikto nepochybuje, že cesta spomenutej dvojice Samuel Migaľ a Radomír Šalitroš k rezortu MIRRI – ministerstva informatizácie a regionálneho rozvoja, bola viac než bizarná. Pritom treba pripomenúť, že Migaľ sa do parlamentu dostal len náhodou ako náhradník za ministerku Denisu Sakovú. Jeho pozícia sa zásadnejšie zmenila, keď bol zvolený za prezidenta Peter Pellegrini, čím mu zanikol mandát a Migaľ ako prvý náhradník sa tak posunul na zaniknutý mandát po prezidentovi (mandát poslanca a prezidenta sú nezlučiteľné) a prestal tak byť náhradníkom.
Už len táto samotná skutočnosť mu dala takú mieru sebavedomia, že uveril v to, že môže zásadným spôsobom ovplyvňovať politickú scénu. Najskôr kritizoval Hlas, že sa dostatočne nevymedzuje voči Smeru, že tejto najsilnejšej koaličnej strane nerobí akúsi vnútrokoaličnú opozíciu. Potom na hulváta loboval za jemu blízke občianske združenia športového zamerania s cieľom vyvzdorovať si peniaze, čo bol vrchol klientelizmu. Svoje nároky neustále stupňoval a postupne uveril, že on bude naozaj vážnym hýbateľom slovenskej politickej scény. V snahe za každú cenu byť v centre pozornosti sa napríklad „preslávil“ známym transparentom Sláva Ukrajine, ktorým „zaujal“ na spoločnom rokovaní slovenskej a ukrajinskej vlády v Michalovciach.
Migaľovo vymedzovanie voči zahraničnej politike vlády smerom k Ukrajine sa stalo jedným zo zásadných definičných znakov jeho politickej činnosti. Zradcov však nikto nemá rád. Keď sa chcel proti štvrtej Ficovej vláde postaviť tak, že v čase, keď mal premiér Fico navštíviť Moskvu, on chcel zorganizovať vzdor ‒ návštevu v Kyjeve ‒ samotní ukrajinskí predstavitelia ho vypoklonkovali s tým, že tam nie je bezpečne. To však neplatilo pre lídra Progresívneho Slovenska Šimečku, ktorý sa plus-mínus v tom istom čase nachádzal v Kyjeve, a ten bol zrazu bezpečný.
Nasledovali ďalšie politické trápnosti z dielne Migaľa a spol. Verejne podporoval protivládne protesty, verejne a so silnou mediálnou podporou sa stretol a rokoval s lídrom opozície Šimečkom a s jeho šéfom poslaneckého klubu PS Dubécim, aby následne zase otočil a prijal miesto v ním takej kritizovanej a posudzovanej Ficovej vláde. Absurdné na tom je to, že ešte nedávno sa zadúšal tvrdeniami, že mu vždy išlo len a len o hodnoty.
Jeho vymenovanie na post ministra bolo celkom iste jedno z najbizarnejších v našich dejinách. Prezident Pellegrini mu jasne povedal, že sa nestáva ministrom vďaka podpore od voličov ani vďaka odbornosti, ale len a len na základe politických dohôd, rozumej politickému vydieraniu. Jeho reakcia na prezidentov príhovor bola absurdná. Paradoxne ocenil tvrdý postoj prezidenta k jeho osobe a úplne z cesty začal tvrdiť, že on si post ministra nevybral, on sa na ňom len akosi ocitol. Priznal, že nemá ani manažérske schopnosti, ale čo už má robiť, keď to raz tak vyšlo.
No nič, na Slovensku už bol ministrom kdekto. Napríklad aj Veronika Remišová. A pri všetkej kritickosti voči Migaľovi je v podstate technicky či vecne nemožné byť ešte horším či nekompetentnejším ministrom. Takže, keď sme prežili Remišovú, prežijeme aj Migaľa. Dúfajúc, že jeho činnosť na ministerstve bude menej skazonosná, než čo predvádzal v parlamente.
Text a foto: Roman MICHELKO, poslanec NR SR
