Zvolením Richarda Rašiho (Hlas ‒ SD) za predsedu Národnej rady SR sa stabilizovali pomery v koalícii.
Takmer ročné krízové obdobie, ktoré sa začalo sporom medzi Hlasom ‒ SD a SNS o obsadení postu druhého najvyššieho ústavného činiteľa po zvolení Petra Pellegriniho za hlavu štátu, je, zdá sa, nateraz definitívne zažehnané. Ak sa na toto celé pozrieme objektívnym zrkadlom, je zrejmé, že najväčšou obeťou koaličnej krízy boli občania tohto štátu. Osobné roztržky medzi dvoma koaličnými subjektmi so začiatočnou pasivitou Smeru ‒ SSD sklamali mnohých. Opozícia doslova na tácke dostala sériu niekoľkých argumentov opisujúcich podobný chaos, aký bol počas vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Pre opozíciu to bola živná pôda na kritiku vlády, že nerieši skutočné problémy našich občanov.
Dlhodobá neschopnosť dohodnúť sa na novom nástupcovi Petra Pellegriniho niesla v sebe riziko možného rozbitia krehkej koaličnej parlamentnej väčšiny sedemdesiatich deviatich poslancov. Najhoršie obavy sa naplnili na jeseň minulého roka odchodom troch poslancov okolo Rudolfa Huliaka z poslaneckého klubu SNS. Koreňom týchto sporov bolo politické neuspokojenie dnes už ministra cestovného ruchu a športu. Zuzana Čaputová ho nevymenovala za ministra životného prostredia. Stal sa ním Tomáš Taraba. Ďalšou ministerkou za SNS sa stala Martina Šimkovičová, pričom nemala za sebou troch poslancov ako Huliak. Tomu bolo najskôr sľúbené, že vládny post získa. Sľub mu nedokázal predseda SNS Andrej Danko zabezpečiť. Nemal na to poslanecké žetóny.
Traja odídení poslanci prestali hlasovať s koalíciou. Premiéra postavili pred hotovú vec. Buď sa zmieri s najtesnejšou možnou väčšinou sedemdesiatich šiestich poslancov, alebo ponúkne skupine určitý podiel na vládnutí. V hre boli aj predčasné voľby. Odchodom huliakovcov z poslaneckého klubu SNS, ktorý sa udržal iba vďaka hosťovaniu Dušana Muňka zo Smeru ‒ SSD, stratil Andrej Danko posledné zvyšky nádeje byť predsedom parlamentu. Jeho naivné predstavy o vyššom podiele na moci sa rozpadli ako domček z karát. Z koaličnej krízy vyšiel ako porazený. Stratil ministerstvo športu, ktoré bolo jeho politickým snom. Získal ho práve Huliak, ktorému nevie prísť na meno. Najtesnejšia sedemdesiatšestka niesla v sebe ďalšie riziko štiepenia oklieštenej koaličnej väčšiny. K slovu sa prihlásili traja, neskôr štyria poslanci Hlasu ‒ SD. Samuel Migaľ, Radomír Šalitroš, Roman Malatinec a Ján Ferenčák, ktorý sa ako šéf eurovýboru postavil proti zámeru premiéra Roberta Fica eliminovať vplyv poslancov pri jeho rozhodovaní na pôde Európskej rady. Riziko predčasných volieb zvýšilo.
Prvý krok k stabilizácii pomerov v koalícii urobila strana Hlas ‒ SD vylúčením Samuela Migaľa a Radomíra Šalitroša. Tretí člen tejto skupinky rozhodol o svojom ďalšom politickom osude posilnením skupiny poslancov okolo Rudolfa Huliaka. V radoch Hlasu ‒ SD ostal iba Ján Ferenčák. Druhý a rozhodujúci krok k definitívnemu zažehnaniu koaličnej krízy vykonal premiér Robert Fico. Po dohode s Matúšom Šutajom Eštokom a Andrejom Dankom odobral Hlasu ‒ SD a SNS dva rezorty, ktoré následne ponúkol Rudolf Huliakovi a Samuelovi Migaľovi.
Uspokojením dvoch rebelujúcich skupín sa v parlamente obnovila pôvodná sedemdesiatdeviatka. Týmto nátlakovým spôsobom sa znížilo riziko vypísania predčasných volieb na úplné minimum. Skutočným víťazom tejto roztržky je iba strana Smer-SDD. Porazení ostávajú Hlas ‒ SD a SNS. Uvidíme, ako to bude znášať hlavne A. Danko, ktorý na krízu doplatil najviac. Už na žačiatku marcovej schôdze odmietol podporiť niektoré zákony z dielne ministra obrany za SMER-SSD R, Kaliňáka.
Verme, že slovenskí voliči medzi porazenými nie sú…
Matej MINDÁR-Foto:internet-zdroj TASR
Autor je asistent poslanca NR SR
