Strašidelné múzeum ľudského barbarstva
Július LOMENČÍK ‒ Foto: archív SNN
V tomto roku si celý svet, ale najmä Európania pripomínajú osemdesiat rokov od skončenia druhej svetovej vojny. Počas oslobodzovacieho postupu 27. januára 1945 Červená armáda oslobodila nacistický koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau. Tu sa v priebehu viac ako štyroch rokov v čase vojny napĺňali slová niekdajšieho esesáckeho veliteľa koncentráku, že „odchod odtiaľ vedie len cez komín krematória…“
Podľa historikov takto odišlo „do neba“ vyše milióna nevinných obetí, a to rovnako detí, žien, mužov a starých ľudí. Len málo z toho množstva ľudí, pre ktorých počas pobytu v tábore bol jeden deň strávený viac ako rok…, sa našli šťastlivci, ktorí jedno z najväčších zlyhaní ľudstva v dejinách prežili. V záujme historickej pravdy, keďže v súčasnosti sme svedkami mnohých pokusov o manipuláciu viacerých udalostí z obdobia druhej svetovej vojny, sa žiada podčiarknuť, že tento vyhladzovací tábor, kde „zlyhal človek“, oslobodila sovietska armáda.
■ BÁSNICKÁ SPOMIENKA
Pri tejto príležitosti treba pripomenúť básnickú spomienku na toto „múzeum ľudskej hrôzy“ z pera slovenského básnika Mikuláša Kováča (1934 – 1992). Ten po navštívení tohto podľa neho „strašidelného múzea ľudského barbarstva“ (roku 1958) napísal báseň Oswienczym 1958, ktorú potom zaradil do svojho básnického debutu Zem pod nohami (1960). Mikuláš Kováč ako pracovník Domu osvety Parku kultúry a oddychu v Banskej Bystrici sa zúčastnil „dvojdňového rekreačného zájazdu“ (ako bolo uvedené na propagačnom plagátiku) v poľskom Osvienčime. S otrasnými zážitkami prežitými počas dvoch veterných a daždivých dní v roku 1958 na nekonečných poľských rovinách sa zdôveril básnikovi Jánovi Ondrušovi. Vyrozprával ich so silným emocionálnym zaujatím na racionálnom podklade návratmi do vojnových čias. Z návštevy sa totiž podľa vlastného vyjadrenia vrátil „doráňaný, zničený, rozobraný na márne kúsky poníženej a urazenej ľudskosti“. Ján Ondruš po vypočutí zážitkov „plných havranov a krvavého lístia“ mu povedal: „To, čo si mi hovoril, je tuším poézia…“ Priateľov úprimne mienený názor Kováča povzbudil a výsledkom bolo spontánne napísanie spomínanej básne.
■ REPORTÁŽNE VERŠE
V tom čase M. Kováč básnicky najviac rezonoval s poľským básnikom Tadeuszom Rózewiczom, najmä v zážitkoch a spôsobe ich stvárnenia. Predstavu konkrétnej metafory zasa nachádzal u českého básnika Konstantina Biebla, ktorého verše „ostnatý drôt okolo koncentráku je tŕňová koruna / pre štyridsaťtisíc ľudských hláv“ považoval za „do kostí prenikajúci skrat, svedčiaci o súvislostnom vedení a vedomí súvislosti, ktorý tieto verše doslova zhmotňuje“. Cez spomínané zážitky z návštevy koncentračného tábora s navrátením sa k osobným spomienkam na tragické udalosti vojny reagoval v tejto reportážnej básni na omyly človeka 20. storočia s cieľom zabrániť navodeniu takéhoto pocitu vôbec. Literárna kritika označila báseň za „prozaický text pozalamovaný do riadkov, ktoré sa tvária ako verše“. Ním napísané slovo malo však pevne zakotvenú poetickú pozíciu, ktorej dominantným znakom je spätosť s prirodzenosťou života v príbehu človeka v zlomovej situácii. Na jeho báseň platila Nezvalova charakteristika „ducha“ modernej poézie: „Duch moderní poesie počítá … s takřka hovorovým tónem, i když je tento tón výsledkem složité verbální vázanosti“ (1958).
■ SILA OBRAZNOSTI
Aby vzbudil dojem autenticity, zvolil si Mikuláš Kováč prozaizovaný verš aj zámerne, lebo v básni zaznamenáva zdanlivo až chladným panoramovaním pomyselnou filmovou kamerou veci po zavraždených vo vitrínach: vlasy, tašky, papierové kufríky, protézy, drevené nohy, gumené ruky. Vzniká tým pre čitateľa dojem prehliadky tohto múzea. Autorský subjekt sa prihovára k mŕtvym a v ich mene oznamuje živým: „I po nás niečo zostalo. / Chlpaté deky, / vyrobené z našich vlasov / (sú teplé, pod nimi / sa sladko spí) / Zostali po nás / mäkké kefy, / vyrobené z našich vlasov / dobre sa nimi leštia čižmy, / (na nový pochod pripravené) / Zostalo mydlo, / vyrobené z našich kostí“ atď. Na umocnenie atmosféry používa okrem enumerácie aj gradáciu, zmyslové vnemy a kontrast. „Rozprávací verš“ si zvolil pre vzbudenie dojmu autenticity, pričom sa nesnažil všemožne pracovať s formou básne. Napriek tomu báseň zostáva básňou, uchováva si v sebe svoj vnútorný rytmus a humanistické posolstvo. Podľa literárneho vedca Pavla Plutka „enumerácia ako básnický princíp Mikuláša Kováča je typický znak jeho básní. V dôsledku enumerácie pomenovania nadobúdajú ešte väčšiu silu. Mikuláš Kováč sa vo svojej poézii neusiluje o analytický prienik do reality predovšetkým prostredníctvom metaforického pomenovania, ale prostredníctvom vymenovania, a teda enumerácie jej rozličných vonkajších podôb. Prirodzene k tomu sa nevyhnutne pripája aj Kováčov prirodzený sklon vyrozprávať sa, vyrozprávať príbeh, pravda, cez prizmu svojho subjektívneho videnia skutočnosti a jej subjektívneho hodnotenia“. (1998)
■ ŠOKUJÚCE METAFORY
Jednotlivé obrazy sa čitateľovi ponúkajú nie v náznakoch, ale o niekdajších živých väzňoch priamo, napr. farebnosť vlasov. Výrazne uplatňuje senzuálne vnemy, ktoré dáva do kontrastu, napr. voňavé mydlo z kostí. Kontrast uplatňuje aj vnímaním predmetov za sklom vitríny. Veľké studené sklo vytvára dojem predelu medzi svetom živých a mŕtvolne studeným svetom predmetov po niekdajších živých väzňoch. Zároveň paradoxne je veľa chladu u ľudí žijúcich, ktorí vnímajú otrasnú tragédiu cez predmety vo vitrínach často chladne a pokojne si hovejú v teplých dekách… Podľa A. Bokníkovej si Kováč „ prednostne všíma šokujúce fakty a domodelováva ich“ (2003). Jeden obraz rozvíja aj v trojnásobnej gradácii, ktorá je zakončená rečníckou otázkou – Čo sa stalo s tými ľuďmi. Tým ešte viac poukazuje na zlyhanie človeka 20. storočia s výraznou výčitkou namierenou do (s)vedomia súčasníkov, aby už nedovolili z človeka urobiť predmety. Na základe racionálnych faktov si z filozofického aspektu kladie otázky a hľadá odpovede, v ktorých nachádza znovu ďalšie otázky až po pointu s vtákom mladosti. V očiach hladujúceho väzňa sa vták mení na posmešne škriekajúce a odlietajúce sústo mäsa. Zároveň zostáva i vtákom – nositeľom spevu, ba vlastne aj detailom prerušenej ľudskej piesne. Vo výslednej metafore sa naplnila báseň ako obraz kauzálnej súvislosti ľudského utrpenia so stále prítomnou ľudskou nádejou. Naratívna lineárna montáž nápadov a faktov v básni sa v Kováčovej dielni zmenila na čistú a kultivovanú poéziu.
■ PODNET NA UVAŽOVANIE
Poetické zdokumentovanie ľudského barbarstva v múzeu cez vhodný výber slov možno potvrdiť konštatovaním literárneho kritika Júliusa Nogeho, že „… za zdanlivou citovou nezainteresovanosťou, za ‚suchou‘ rozumovou cestou skrýva sa tu bohatstvo predstáv, ktoré sa čitateľovi nepodávajú hotové, dostáva však pre ne jednoznačný podnet. Cieľom tejto poézie je podnecovať myslenie, nie apel na city“ (1968).
Práve týmto Kováčovým podnetom na myslenie ožívajú tieto verše aj u súčasníkov, keď si môžeme opäť položiť otázku, či existuje vôbec bytosť, ktorá by mohla a mala právo odpustiť vinu za utrpenie umučeného dieťaťa a vôbec človeka? A aby už nedošlo k tomu, zostáva táto báseň Mikuláša Kováča otvorená: Počujete?
