Pri tohtoročnom výročí  nežnej revolúcie vznikla po prvý raz pozoruhodná polemika. O tom, prečo vlastne nikto ‒ ani vláda, ani opozícia neorganizovali oslavy  17. novembra ako pri iných výročiach. Spor ukázal, prečo sa oslavy nekonali. Jednoducho nikomu spoločné oslavy nechýbajú. Veď dnes na nič nedokážeme nájsť spoločnú reč. Ani s odstupom rokov nemáme spoločný cieľ.  Tak načo predstierať, keď ani tá spomienka po tridsiatich piatich rokoch nie je spoločná. Je dosť ľudí, ktorým až tak nechýbajú nejaké ústredné spoločné oslavy. Pretože nespájajú ľudí na základe spoločných hodnôt. Či už ľudských, národných, kresťanských, ale aj pre poznanie nevyhnutnosti spájať, solidarizovať sa, podporovať, neopúšťať sa. Existujú aj výnimky. Jednou je Peter Korec. Tento rodák  z Topoľčianok roky dáva dovedna desiatky ľudí z najrozličnejších prostredí.

JUDr. Peter Korec, kto vlastne si ? Túto otázku položil a zodpovedal olympijský víťaz v boxe z Helsínk v roku 1952 Ján Zachara. Z tej olympiády, ktorú preslávil Zátopek. Pre nás je spojená práve s Dubničanom Jánom Zacharom. „Naše stretnutie po rôčkoch bolo pre mňa veľmi milé a prekvapivé. JUDr. Peter Korec sponzoroval mnoho kníh našich spisovateľov. Pýšim sa tým, že ich mám prečítané,“ povedal mi 95-ročný veterán, keď som ho vedno s Korcom  a vtedy 91-ročným v Dubnici aktívnym trénerom mládeže Ernestom Pavlovičom odfotografoval na pamiatku zo stretnutia slovenských veteránov v boxe. Kniha, ktorá z toho vznikla, a kam som prispel aj ako fotograf, má tridsaťsedem autorských výpovedí.  To všetko vďaka tomu, že Peter spojil desiatky bývalých boxerov. Nikto si nenechal ujsť možnosť prísť na jeho pozvanie do Limbachu. Peter dal dovedna časť dejín športu na Slovensku, a to vďaka jeho neuveriteľnej schopnosti spájať ľudí. Tri takéto stretnutia, na ktorých sa zišla časť športových dejín, zorganizoval len jediný človek. Povedať iba sponzor nie je priliehavé. Korec sa nedá nazvať len týmto slovom. Veď podporil stopätnásť kníh a dvestopäťdesiat športových podujatí. Predovšetkým má radosť, že okolo jednej myšlienky zhromaždil toľko ľudí. Predstavovanie kníh bolo tak rímskokatolíckom kostole, ako aj evanjelickom kostole v Limbachu a naposledy v chráme Ozbrojených síl Slovenskej republiky v Katedrále sv. Šebastiána v Krasňanoch za účasti Mons. biskupa Františka Rábeka.

V tomto chráme zasadol pri predstavovaní knihy Nielen o stretnutiach veteránov boxu aj Jozef Golonka so slovami: „Keď som sa dozvedel, že môj priateľ JUDr. Peter Korec pripravuje knižku o veteránoch a legendách športu, s radosťou som mu ponúkol informácie z môjho rebelského života. Pokojne by som ich mohol nazvať Z chudoby  až ku kráľovnej Alžbete. Lebo tá ma spolu s Mekym Žbirkom prijala pri jej návšteve v Bratislave. Boli sme tam dvaja nepolitici, a to jej zrejme zo Slovenska stačilo.“

Na stretnutiach niekoľkých desiatok ľudí okolo tej či onej knihy iného autora či autorky vždy panuje atmosféra srdečnosti, vzájomného rešpektu, porozumenia a  záujmu. Môže to dať dovedna napríklad súhrn o tom, ako sa prejavili kresťanské hodnoty v celom ponovembrovom vývoji Slovenska – teda odpoveď na to, čo nezaznelo ani raz pri tohtoročných výročiach či už vládnych, alebo nevládnych. Ako keby Petra hnala energia obetavého slovenského vlastenectva. Dá sa to vyčítať aj zo zborníka Osobnosť Slovenska Ján Chryzostom kardinál Korec. Mnoho pozoruhodných výpovedí je len v knihách, ktoré zosnoval Peter Korec. Málo je ich prístupných na moderných nosičoch. Preto osobitne stojí za to vyzdvihnúť aj hold, ktorý zaznel v modernom chráme od výraznej domácej i medzinárodnej športovej osobnosti ‒ od Tomáša Kuťku: „Je obdivuhodné, ako sa malý miništrant z chudobných pomerov z Topoľčianok ako polosirota boril s ťarchou života. A borí sa doteraz. Okrem mnohého iného ma s Petrom spája aj boj proti nášmu spoločnému nepriateľovi – rakovine.“

Obaja bojujú statočne. Hádam z týchto riadkov je zrejmé, čo im dáva silu. Nepotrebujú na to úradné či neúradné oslavy výročí.

Text: Dušan D. KERNÝ

Foto: Andrej Mišanek